kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Abel Tasman, Milford Sound a papagáj Kea

Publikované 04.05.2018 v 21:16 v kategórii Cestovanie, prečítané: 7x

NZ
V prípade národného parku Abel Tasman sa jednalo o pastvu pre oči a lásku na prvý pohľad (2 in 1). A našu prvú zástavku na južnom ostrove NZ. Hneď ako sme dorazili do kempingu, naskytol sa nám rozprávkový pohľad na nádhernú piesočnú pláž, západ slnka a tyrkysovo modré more.



V sprievodcovi NZ-om tento kúsok Zeme ospievali do nebies. Navyše čitateľov upozornili, že všetkú vodu z oblasti je nutné prevárať a že na výlety sa tu chodí vodnými taxíkmi, tzv. „Abel Tasman Sea Shuttle“.
O deviatej ráno nás jeden z nich vyzdvihol priamo spred kempingu. Nazbieralo sa nás asi 15 záujemcov. Motorový čln s nami skákal na vlnách a my sme obdivovali krásy okolia. Neďaleko jednej skalnej formácie nás vynáraním a ponáraním z a do vody zabával malý Blue Pinguin, tulene lenivo vylihovali na skalách a my sme usilovne stláčali spúšťou fotoaparátov.
Taxíkom sme sa doviezli na najsevernejší možný bod tunajších výletov. Na konečnú s názvom Totaranui. Tam sa otočil a o chvíľu na to nás vyložil v Tonga Bay. A akonáhle sa naše nohy dotkli pevniny, vyšlo i slniečko, akoby nás chcelo sprevádzať na prechádzke okolím.
Plánovanie výletov v Abel Tasman opäť spadalo do kategórie „informuj sa radšej vopred“. Inak neriskuj!
I my sme si pri skúmaní mapy najprv naivne nahovárali, že vytipovanú oblasť hravo a pešky zvládneme. Ale opak je pravdou. Prírodu a príliv - odliv nepokorí nik len tak na želanie. A kľukatosť zálivov z mapy nevyčítate. Pocítite ju až neskôr v nohách.

Z relatívne ľahkých a prechodných miest sa zrazu a veľmi rýchlo stane nová vodná plocha a treba dávať pozor, aby vás neodrezala od sveta. Prípadne od života. Preto opäť zdôrazňujem: Nepriečte sa vôli Božej a podriaďte sa fenoménu na pobreží.
Ak sa rozhodnete pre vnútrozemie, idete po vyznačených trasách a spíte v turistických ubytovniach, kde sa ale treba vopred nahlásiť. Počet miest na spanie je obmedzený. (Existujú dokonca turistické chodníky, na ktoré potrebujete vlastniť špeciálne povolenie, len neviem, ktorých oblastí sa to presne týka – keďže my, neznalí podmienok, sme túto možnosť prepásli hneď na začiatku.)
A tak sme sa vybrali pešo po Torrent Bay. Táto pláž je privátna, ale turisti ňou smú prechádzať. Putovanie divočinou nebolo náročné, hoci sa vyskytli i miesta so stúpaním a človek sa zapotil. Po ceste sme chvíľu sledovali kajakárov. Ďalšia možnosť, ako spoznať okolie smerom z vody. Prešli sme závesnými mostami a ako malé deti na nich nadskakovali a tešili sa, že sa s nami divoko a vysoko kývu nad riekou. Nadchýnali sme sa krásou nekonečného pralesa, miestnych vodopádov a kochali sa pohľadmi do zálivov. Tie farby boli neskutočné.




Odchod taxíka z dohodnutej zastávky bol o 15:45. My sme mohli hovoriť o šťastí, keď sme dorazili pred dohodnutým termínom. Piati turisti z našej várky prišli na minútu presne, ale čln už kvôli odlivu nemohol späť k pobrežiu. A tak im nezostávalo nič iné, ako za sprievodného smiechu nás ostatných vyzuť topánky, vyhrnúť nohavice a prebrodiť sa k taxíku. A my sme nielenže komentovali mokré zakončenie ich výletu, my sme dokonca boli tak paparrazovski odporní, že akonáhle prvý vytiahol fotoaparát, ostatní sa pridali ...
Cestou späť taxík zvýšil rýchlosť a musím priznať, že to bola moja prvá divoká jazda na vlnách oceánu. A tie nárazy by som zrovna nepomenovala ako jemné... ale tak bol to zážitok. Teraz viem, prečo kapitáni v rýchlych člnoch stoja. Aby im zadok nezmodravel!



Na druhý deň, keď sme sa ráno zobudili v kempingu, stál oproti nám autobus – hotel na kolesách – s nemeckými turistami. Taký som videla prvýkrát v živote. Druhýkrát som zahliadla niečo podobné o pár rokov neskôr v Mníchove. Odvtedy nikdy viac. Pritom by som si rada prehliadla ich vnútrajšok. A jedna kamoška keď doma pozerala fotky a nevedela, o čo sa jedná, zahlásila: „Jéj, aký zaujímavý holubník“. Na jej mieste by som reagovala asi rovnako.



O papagájoch Kea a ich inteligencii sa napočúvate veľa úsmevných príbehov na Novom Zélande. My sme jedného tmavozeleného "chytrálka" stretli cestou ku svetoznámej prírodnej nádhere Milford Sound.
Neskutočne vtedy pršalo. V Milford Sound to ale nie je nič neobvyklé. Skôr je to nepísaným mokrým pravidlom, keďže tu podľa oficiálnych informácii spadne ročne najviac zrážok na svete. Zastavili sme sa na priestrannom parkovisku, neďaleko ktorého sa nachádzal turisticky známy a obľúbený vodopád. Nám sa v tom daždi nechcelo ísť z auta von, a tak sme si v ňom spravili prestávku na jedlo a krátky oddych. Zrazu k nám odniekiaľ docupital KEA. Alebo miestna uvítacia komisia so zobákom a pierkami, ktorá musela, samozrejme, skontrolovať aj náš jedálny lístok.
Na frekventovaných miestach sa títo papagáji radi zdržujú, lebo presne vedia, ako žmurkať na turistov, aby od nich vždy niečo lahodné vyžobrali. My sme sa tiež potešili nečakanej návšteve. Vedeli sme však, že od privítacej komisie chlieb so soľou čakať nemusíme. Práve naopak. A hoci sa to nemá, podelili sme sa s ním o ten náš kúsok.
Po krátkej chvíli odišiel môj muž presondovať okolie a zistil, že keď sa autom presunieme asi o sto metrov ďalej, budeme mať čiastočný výhľad na vodopád. Pomaličky sme sa teda premiestnili na spomínané vyhliadkové miesto a milý papagáj cupital poslušne za našim vzďaľujúcim sa vozidlom. Musel byť na nás božský pohľad.
Zrazu zaparkoval asi dvesto metrov od nás autobus plný turistov. Kea okamžite spozornel. "Zavetril" nový a úspech sľubujúci zdroj obživy.
Aj on si vedel na prstoch spočítať, že kde viac ľudí, tam viac výslužky.
Otočil sa nám preto chrbtom a mašíroval si to novým smerom. Samozrejme, že i títo turisti boli k nemu štedrí, ale nejako nezapôsobili na nášho milého papagája svojou ponukou, pretože sa po chvíľke rozhodol vrátiť opäť k nám. Postavil sa priamo pred predok auta a trikrát hlasito zaškriekal, ako by chcel povedať: "Haloo, tak už som zasa naspäť! Môžeme pokračovať v hodovaní..."



Milford Sound

Ak sa raz dostanete na Nový Zéland, nezabudnite si do plánu cesty zaradiť Milford Sound. Možno už nestretnete nášho papagája alebo niektorého z jeho priamych potomkov, ale tento kúsok Matičky Zeme stojí určite za návštevu. Aspoň podľa informácii miestnych tam ročne naprší dohromady asi 9 metrov vody, z čoho vyplýva, že prší vlastne stále.




A dažďu sme si riadne užili i my. Pôvodne sme si neuvážene optimisticky naplánovali, že túto časť Nového Zélandu zbehneme po vlastných. Videli sme nádherné, fascinujúce fotografické zábery zo slnečných dní, ktorých je tu naozaj veľmi málo. Lenže podľa predpovede počasia malo pršať najbližšie tri dni (počasie a predpoveď v tomto prípade nesklamali) a teploty sa pohybovali niekde tesne nad nulou. A my, greenhorni, sme nemali so sebou vhodné oblečenie na dlhé dni pochodu v daždi a ľudoprázdnej krajine pri mrazivých teplotách. A tak sme sa dobrodružného putovania neznámou krajinou radšej po rozumnej úvahe dobrovoľne vzdali.



Kúpili sme si aspoň lístky na plavbu loďou po zátoke medzi impozantnými vrchmi. More bolo krásne rozbúrené, loďou to hádzalo z jednej strany na druhú, väčšina cestujúcich radšej sedela dolu v kajute a hrala karty. Hazardná hra je pravdepodobne najlepším liekom na morskú nemoc! My sme naopak stáli na palube (vždy som obľubovala tie "najdivokejšie" jazdy na kolotočoch, takže mi asi morská nemoc na krátkych výletoch v zátoke nehrozí - nakoľko rezistentná by som bola na otvorenom mori, to sa neodvážim odhadnúť, ale vtedy by som možno hrala karty i ja) a fotili dažďovú apokalypsu.





Neviem, čo je v M. S. krajšie - zažiť slnečné dni alebo búrku. Slovami sa to snáď asi ani nedá opísať. Ja som sa nakoniec rozhodla pre búrku. Pretože som vďaka nej pozorovala nádherný a dovtedy nepoznaný úkaz. Všade navôkol sa z vysokánskych vrchov valili vodopády, tisícky prúdov a vzduch bol presýtený molekulami vody. Ten pohľad mi pripomínal lekársku mapu ľudského tela, na ktorej sú vyznačené jednotlivé cievy a tepny a žilky úplne do poslednej... rozumej tie vodopády tečúce po skalách. V búrke sa ťažko fotilo, ale aspoň niečo sa nám podarilo zachytiť na pamiatku.





A aby som nezabudla: aby sme sa dostali ku zátoke, museli sme prejsť tunelom - Homertunel. Strašideľnejšiu čiernu dieru naprieč skalou som doposiaľ nevidela. Hodilo by sa jej skôr pomenovanie "Horor-tunel". Naháňala strach a hrôzu. Trvalo dlho, kým sa prechod podarilo ako-tak vybudovať a veľa ľudí pritom prišlo o život.
Pred návštevou MS si nezabudnite auto natankovať na doraz, inak by to bol asi najdrahší benzín na NZ!



(Ps. nech vás nemýli rok 2012 na niektorých fotkách. Zabudla som ho zmeniť na 2003.)

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?