kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Afričan

Publikované 04.05.2018 v 08:31 v kategórii Družina, prečítané: 8x

Ak sa dokážu šediny zmeniť samé od seba na šedivšie, tak sa to určite udeje v najbližšej dobe. Nejedná sa o sťažnosť, je to čisto konštatovanie, pri ktorom sa usmievam sama pre seba. A šedivšie šediny získam vďaka môjmu Afričanovi.

Ak si dokážete predstaviť perpetum mobile v duracellovom balení, tak to je stále nič oproti nemu. Slabý odvar.

Keď som sa na začiatku školského roku dozvedela, že ho dostanem, iba som nasucho pregĺgla. Minulý rok som totižto spoznala jeho brata. Nuž moja prvá reakcia znela - ak bude iba spolovice ako on, je sa na čo tešiť.

Nasledovala informácia od šéfky na úvodnom tímovom sedení: Je čerstvo po operácii a nesmie dva týždne nič robiť, čo sa športových a podobných aktivít týka... No SUPER!

Už ste sa niekedy pokúsili skrotiť mustanga? Rozdiel je v tom, že ak ho raz skrotíte, máte naveky pokoj. Afričan je naopak na trvalo neskrotný. Aspoň zatiaľ sa tak javí.

Presne chápem, prečo mama s radosťou preniesla zodpovednosť na družinu. Aby ho nemusela každých 5 minút okrikovať, sťahovať z preliezok, zo stromov, odháňať z futbalového ihriska a pod. Ešteže mi ochotne vypomáhali kolegyne. Zapotili sa spolu so mnou.

Tá, u ktorej bol minulý rok jeho brat, mi dôverne medzi rečou zdelila:

- Presne tie isté grimasy, keď sa urazí. Presne ten istý nárek, keď ho niekto rozhnevá. Sťa cez kopirák. S ním si ešte užiješ!

A veru užívam. (Dovolenka to však nie je - aj keď z grimás poľavil.) Počas tých prvých dvoch týždňov som mu párkrát pohrozila, že si ho ku sebe priviažem reťazou. Nepomohlo. Nuž som nechala odkázať mame, že si s ním musí bezpodmienečne doma pohovoriť, inak neberiem zodpovednosť za akýkoľvek úraz alebo zhoršenie zdravotného stavu. Dvakrát totižto nešťastne spadol, keď sa "ponáhľal" za bratom a potkol sa o korene.

Zaujať niečim dieťa z diametrálne odlišnej kultúry, ktoré je v Európe iba krátku chvíľu, ktoré nepoznáte a ktoré zatiaľ nepozná vás, sa dá s istotou jedine vtedy, ak nepatrí do (jeho) krvnej skupiny "PNČF" (=preboha, na čom ten fičí?!? - mimochodom, slová kolegyne) alebo natrafíte náhodou na vec/ činnosť, ktorá ho od prvého momentu pohltí.

Mne sa to podarilo po pár neúspešných pokusoch s nudnými návrhmi a úplnou náhodou. Kúpila som svojej skupine novú loptu. Keď ju zbadal, hneď si ju privlastnil, že ide hrať futbal. (On si mnohé rád privlastňuje - spontánne, bez postranných úmyslov - tak, ako to bolo vysvetlené v skvelej komédii z roku 1980 "Bohovia musia byť šialení".)

Prstom som zakývala na spôsob: iba cez moju mŕtvolu.

Tak navrhol basketbal.

- V poriadku. Ale ja budem kôš a ty musíš do neho trafiť!

Priznávam, v živote som nevidela taký jedinečný talent od prírody. Čo ten s tou loptou stváral, no proste neuveriteľné. Vraj to odpozoroval iba z televízie. Dribloval tak, ako ani moji bývalí tretiaci nedokázali po x hodinách tréningu. Prehadzoval si ju pod nohu či poza chrbát s takou obdivuhodnou ľahkosťou, že svojimi kúskami zabával všetkých dospelých na blízkom okolí. Ok, priznávam, že som nestála prikovaná na mieste ako socha, ale hrala som kôš, ktorý nečakane ožil a tým som si ho získala na plnej čiare. Konečne sa neodúval, ale smial tak africky srdečne. Jedna Ruska opodiaľ dokonca vybrala s úsmevom mobil a začala ho/nás natáčať. Nuž som jej prstom pohrozila,no-no-no a nech okamžite skončí (a pevne dúfam, že nekolujeme teraz kdesi po FB s titulom: Pasmatrite, kak malčik igrajet basketbol).

Basketbal mi nielenže pomohol udržať ho v mojej košovej blízkosti. Basketbalom som si ho získala i inak. Keď sme v ten deň šli hore po schodoch do našej miestnosti, pevne ma objal kolo bokov a nepustil, až kým sme neprišli hore. Odvtedy ma víta tuhým objatím pravidelne, keď ma zbadá.

Aj ofučať sa už ofučí úplne inak než v začiatkoch.

Napriek tomu, že je to klbko energie a častokrát veci začína s patričným hundraním, je (minimálne) vo svojej vekovej kategórii najschopnejším dieťaťom v mojej skupine. Stačí mu niečo ukázať a ďalej to robí perfektne sám od seba.

Keď sme, napríklad, krájali príborovým nožíkom suroviny na prípravu kečupu, boli ostatné deti dosť nemotorné. On tvrdil, že to spraví, v momente obkukal čo a ako a vlastne viacmenej nakrájal všetko sám, lebo zvyšok manšaftu po prvej paradajke kapituloval. Asi ho motivoval i hlad - stále ho trápi - a vedomie, že pri krájaní si nebadane vloží kúsky jablka, paradajky či papriky do úst.

Keď som tento rok v skupine zaviedla v čase obeda pomoc pri rozmiestnení príborov, servítok a pohárov na stole, takisto ma prekvapil. Kým ostatní ju vykonajú ledabolo, jeho dielo vyzerá tip-top. On je vlastne aj v iných činnostiach ako školená a usilovná pomocnica v domácnosti.

(Ani) počas úloh sa mu ústa nezatvoria, nuž sedí trochu bokom od ostatných. A skúša, ako by ich nemusel robiť. Nuž ale u mňa je na zlej adrese.

Keď niečo tvoríme, chce všetko robiť hneď a zaraz. Brní mi v hlave, keď mi napriek upozorneniu, že musí chvíľu počkať, tisíckrát dookola opakuje, nech mu dám to, nech mu dám tamto. Spolieham sa na skutočnosť, že i iných jemu podobných som naučila trpezlivosti a slovíčku PROSÍM, nuž som zvedavá, ako rýchlo to pochopí on. Ja mám času habadej...

A potom, krátko pred koncom družiny, prichádza pravidelne fáza PNČF. Prejavuje sa tým, že behá ako zdivený hore-dolu po chodbe, smeje sa ako nepríčetný, tancuje africké tance (možno ho má niekto na diaľku napojeného na voodoo figúrku, bohvie), a tak ho chytám do náručia a držím, kým sa ako tak neukľudní, prípadne kým všetci ostatní neodídu z jeho blízkosti.

Každý deň s ním (a nielen s ním) je pre mňa výzvou. Výzvou dostať z tých detí čo najviac, objavovať ich skryté talenty, správne ich motivovať.

Veď na šediny už mám vek a prišli by i bez nich.

A som naozaj zvedavá, kam to raz dotiahne ON...


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?