kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Budík a ceruzky alebo Mikuláš a Vianoce

Publikované 04.05.2018 v 08:20 v kategórii Družina, prečítané: 6x

Pred dvoma rokmi nám šéfka zorganizovala školenie ohľadne prvej pomoci. Načim bolo oprášiť vedomosti a upresniť si, čo ešte vlastne smieme robiť v tomto pomýlenom svete zákazov, príkazov a nariadení, ktoré sa mnohokrát vymykajú zdravému rozumu. Ako musíme správne (ne)postupovať pri poskytovaní pomoci v prípade, že dôjde k úrazu.

Chlapík, ktorého nám z Červeného kríža pridelili, bol ukecaný až moc. Medzi rečou nám prezradil, že pracuje aj ako dobrovoľník pre Streetworkerov v Mníchove a v noci vyráža do ulíc, aby hľadal deti a tínedžerov, ktorí utiekli z domu a dali sa na nesprávne chodníčky. Keďže sa medzi nimi čoraz častejšie objavovali maloletí utečenci, začal pracovať i s nimi. Podelil sa s nami o pár príhod z praxe a v jednej spomenul akéhoci chlapca, ktorý si - neviem či ku narodeninám a či na Vianoce - prial ako darček budík. Dospelí sa ho prekvapene spýtali, prečo si želá práve budík, keď môže dostať úplne iné veci.

Mládenec bez rozmýšľania odvetil, že tam, kde sa narodil, by nikdy nemohol navštevovať školu, ale v Mníchove tú možnosť má. A preto potrebuje budík, lebo nechce ani raz zaspať na vyučovanie.

Jeho odpoveď mi pripomenula jeden skvelý dokumentárny film. Je o deťoch, ktoré chcú za každú cenu chodiť do školy, a tak denne zdolávajú väčšinou napešo desiatky kilometrov džungľou či púšťou, cez spenené rieky, tvárou v tvár divokým zverom, zlému počasiu... len aby zasadli do lavíc.

Jedného dňa som robila poriadok medzi svojimi materiálmi. Aj u nás na škole sú dve triedy, vytvorené z detí azylantov, značené skratkou Ü. Regulérne triedy dostávajú každý mesiac peniaze na tvorivú činnosť, Ü-žiakom sa radšej prispieva na stravu, pretože poplatky za ňu si ich rodičia nemôžu dovoliť.

Na poslednej porade nás šéfka požiadala, že ak u seba objavíme nejaké materiály navyše, aby sme sa s nimi podelili i s Ü-družinou. Ešte si živo pamätám, ako som pred 5 rokmi od nuly začínala ja. Prvý príspevok na materiál sa minul, ani do troch som nestihla narátať. Našťastie i mne na začiatku vypomohli kolegyne. A tak som tentokrát triedila ja. V prvej várke som vzala papiere na kreslenie, balík plastelíny, vodovky a pobrala sa o poschodie vyššie. Vedúca skupiny pochopila ako prvá, že to nesiem jej deťom. Oni na mňa iba prekvapene hľadeli a keď pochopili, že im to naozaj zostane, začali nadšene vykrikovať - danke schön, danke schön!

Potom som triedila druhú skriňu a vybrala gorálky, lepidlá, farebné papiere, nožnice, štetce. Nebolo toho až tak veľa, no keď som vstúpila do triedy, to už deti vyskočili z lavíc. Dievčatá sa mi vrhli kolo krku, div ma nezhodili a mládenci mi ostýchavo potriasali pravicou. Normálne mi navrela hrča v hrdle pri ich nekonečnom ďakovaní. Toľko nadšenia, radosti a vďačnosti som veru už dávno nezažila.

Po práci ku mne došla kolegyňa, usmievala sa od ucha k uchu a vraví: "Dnes si im spravila Mikuláša a Vianoce naraz."

Veru tak, svojou nefalšovanou radosťou mi i oni pripomenuli Vianoce môjho detstva... aké to bolo fajn, vážiť si i obyčajné maličkosti.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?