kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Bulharsko - Zlaté piesky

Publikované 16.05.2018 v 21:38 v kategórii Cestovanie, prečítané: 5x


Máj 2016

To, že Bulharsko nie je bohatá krajina, netreba hovoriť dvakrát, ale že je až tak chudobná, som naozaj nečakala. Doposiaľ som sa stretla s tým, že i keď sú niektoré krajiny v EÚ chudobnejšie, tak aspoň svoje turistické magnety a ich blízke okolie ako tak zveľaďujú, spoliehajúc sa na štedré príspevky z Únie. Tu som ten pocit akosi postrádala. Nielen čo sa blízkeho okolia týka.

Keď sme z letiska prechádzali Varnou - tvrdí sa o nej, že je hlavným strediskom Čiernomoria - s hrôzou som hľadela na neskutočne ošarpané paneláky popri ceste.

Kým som nevedela, do čoho idem, zvažovala som pobyt v jednom rodinnom a dobre hodnotenom hoteli, kdesi v kopcoch nad Varnou, a ako alternatívu jednu možnosť priamo v centre. Nakoniec však vyhrali skvelé recenzie hotela Viva na južnom cípe Zlatých pieskov. Teraz, keď už poznám okolie, som rada, že som sa vtedy rozhodla práve pre Vivu.

Okrem iného som ubytovanie kedysi vybrala kvôli poznámke, ktorá vychvaľovala tamojšiu kuchyňu ako jednoznačne najlepšiu z celkovej ponuky. Potvrdzovali ju desiatky hodnotení spokojných návštevníkov. Priznávam, že keď si na miestne jedlo človek zvykne, tak sa cíti vo Vive kráľovsky. Hotel je po rekonštrukcii, izby vkusne zariadené. Personál bol v čase našho pobytu skvelý, program pre deti i dospelých bohatý. Voľné chvíľky sme si vypĺňali pri biliárde, stolnom tenise a rôznych spoločenských hrách. V miestnom klube ponúkali i folklórny večer a diskotéky. Večeru vždy pripravili pod nejakým všeobecne známym mottom - talianska kuchyňa, bulharská kuchyňa, ázijská, atď. Kto mal zaplatených 7 a viac nocí, smel ísť jeden večer dľa vlastného rozhodnutia odskúšať umenie majstra šéfkuchára do hotelovej extra reštaurácie z A´la carte.



Keď som sa raz pýtala, čo mi fanúšikovia Bulharska odporúčajú navštíviť vo Varne, nedostala som takmer žiadne odpovede. Dnes aj chápem prečo. Sama by som po vlastnej skúsenosti odpísala nasledovne: Choďte sa pozrieť, ale neočakávajte od výletu veľa, ak ste zvyknutí na niečo udržiavanejšie z iných európskych letovísk.




Autobusom sme sa odviezli do centra ku Katedrále. Tam si na neskúsených turistov denno-denne brúsili zuby veksláci, aj preto sme sa radšej narýchlo pobrali k Informačnej službe na opačne strane ulice. Kúsok odtiaľ sa nachádzal miestny trh. U bezzubých stareniek by Michael najradšej skúpil celý (pre nás nepotrebný) tovar, ako mu ich prišlo ľúto...




Ďalej sme postupovali podľa mapky. Zakrátko sme minuli Štátnu operu. Na rozdiel od iných pamiatok spolu s námestím a fontánou pred ňou vyzerala celkom schopne a kúsok za ňou sme navštívili aspoň odporúčané Rímske kúpele. Pracovníčka pri vstupnej bráne sa na nás milo usmiala a juniora pustila dnu dokonca zadarmo. Tamojšie historické ruiny vyzerali miestami upravenejšie, než aktuálne ruiny v meste, ktorých je i v priamom centre požehnane.



Na potulkách si preto okrem iného dávajte pravidelne pozor pod nohy - cesty sú snáď na každom metri štvorcovom, ktorý sa nenachádza na dvoch hlavných, nie príliš dlhých promenádach, samá diera - a kdekoľvek sa vyhýbajte pouličnej zámene peňazí. A čiernemu trhu. Iba ak by ste zatúžili po ukážke útržkov zo zrolovaných bulharských novín. V tom lepšom (bezpečnejšom) prípade.


Ďalej sme mierili k Múzeu o histórii Varny. Dvakrát som sa prizrela, či sa naozaj jedná o budovu múzea a nie o nejaký omyl. Bolo to múzeum. Navyše zavreté. A tak sme sa stade o histórii nedozvedeli nič. Následne sme sa pobrali do Morského záhradného parku.


Viem si predstaviť, že počas horúceho leta je v ňom živo a keď je krásne zakvitnutý, tak sa je i na čo pozerať. Park je nekonečný, tiahne sa pozdĺž pobrežia a je obľúbeným miestom prechádzok domácich a verím, že i turistov. A pri vstupe na jednej z promenád sa prezentujú i miestni pouliční umelci. Tancom, spevom, akrobatickými kúskami či hrou na hudobných nástrojoch.

... ale do (mini)delfinária, ktoré sa v parku tiež nachádza, sa neoplatí investovať peniaze - aj keď je jediné na Balkánskom polostrove - radšej si za ne niekde pochutnajte na zmrzlinovom pohári. Neďaleké Akvárium vyzeralo podobne zúbožene a keďže sa blížili prázdniny, stalo sa cieľom nespočetných školských výletov.


V čase našej návštevy sa sezóna iba rozbiehala, mestské pláže boli zatiaľ ľudoprázdne, tak neviem posúdiť, ako to na nich vyzerá v preplnených letných mesiacoch. Či si prítomní šliapu po hlavách za veľké peniaze alebo sa uskromnia kdesi okrajovo.


Čo sa dorozumievania týka, kto ovláda ruštinu, v meste sa zaisto nestratí a domáci vždy ochotne odpovedali na všetky moje otázky.



Túlavé mačky a psy sú nelichotivou vizitkou mnohých chudobných krajín, ale už dávno sme ich nestretali na každom kroku ako tu. Predovšetkym psy ležali rezignovane na uliciach ako niekým odvrhnuté mŕtvoly.



Zlaté piesky som si predstavovala úplne inak - podľa legendy zakopali piráti na pobreží zlatý poklad a rozhnevaná pôda ho premenila na zlatý piesok. Nachádzajú sa 17 km severne od mesta Varny - je to vlastne kopcovitá, zelená džungľa s 5-kilometrovou pieskovou plážou (tá zelená džungľa myslená v pozitívnom slova zmysle - také ja rada, hoci palmy tam budete márne hľadať :) ) Po zhliadnutí pre mňa nudne rovinatého Slnečného pobrežia som bola veľmi rada, že som nám vybrala predsa len Zlaté piesky.



Peniaze vymieňajte IBA v BANKE!!!!!! Nikdy nie v zmenárňach, ktoré systematicky lákajú turistov riadne zavádzajúcimi informáciami. Banka na Zlatých pieskoch je z promenádnej strany hotela Admiral. Medzi ním a kasínom nájdete i poštu (v so/ne je zatvorená, v prac. dňoch do 16:30). V turistických centrách sa hravo dohovoríte nemecky, anglicky a na výletoch vám postačí i ruština.




24.mája si Bulhari pripomínajú Národný sviatok písma (?) - ktorý sa i u nich spája so sv. Cyrilom a Metodom. Tým dňom začínajú v školách letné prázdniny (trvajú plné 3 mesiace) a tým pádom i letná sezóna. Nezistila som, ako to potom organizačne vyzerá či (ne-)klape na pobreží v letoviskách, no zatiaľ sa všade iba p-o-m-a-l-i-č-k-y pripravovali na nasledujúci príval turistov.



Hotel Viva leží strategicky veľmi výhodne - kúsok nad najjužnejšiím cípom plážovej promenády (stačí zbehnúť po schodoch za bazénmi) a kúsok od konečnej autobusov 9 a 409, ktoré premávajú medzi letoviskom a Varnou. Deviatka je rýchlejšia, ale ide iba raz za hodinu, 409 chodí každých asi 15 minút, no terigá sa širokým okolím. Autobusy stoja napr. pri Aquapolise, Delfináriu, hoteli Čierne More či pri Katedrále. Náš sprievodca na výletoch nám prezradil, že všetky autobusy, končiace na deviatku - 109, 209, atď. - jazdia do Varny. Predpokladám, že posledne vymenované vykrývajú opačnú stranu Zlatých pieskov, bo v ich južných končinách som o nich nič nechyrovala. Lístok do Varny stál v čase našej návštevy 3 leva, čo je asi 1,50 € a je jedno, či dieťa a či dospelý = 6 leva tam a späť. Keď nastúpite do autobusu, sadnete si na miesto a sprievodkyňa, predávajúca lístky, príde sama ku vám. Ak sa rozhodnete zviesť taxíkom, dohodnite si cenu vždy vopred!!!



Letoviská, ako nám ich vymenoval sprievodca na fakultatívnych výletoch - od severu na juh:
ALBENA - vhodnejšie pre rodiny s deťmi (pokojnejšie, menej -OH skupín)
ZLATÉ PIESKY
ST.KONSTANTIN - termálne kúpele
KAMCHIA RIVER - menšie, pri rieke Kamchia na vstupe do národneho parku
BYALA, OBZOR - chválil i animátor v hoteli, hoci jeho kolegyňa tvrdila, že je tam nuda
SUNNY BEACH - SLNEČNÉ
NESSEBAR
VARNA - ako samotné mesto, hoci ju by som ja osobne nevolila
Južnejšie, smer Burgas, sme sa už nebavili




Fakultatívne výlety - ťažko poradiť, čo si vybrať, keď neviete, čo sa nakoniec z výletu vykľuje, prípadne aký sprievodca sa vám ujde. Náš prvý smeroval do Nessebaru. Rybárskym mestečkom som bola nadšená. Sprievodcom pomenej...



Nessebar (zapísaný na listinu kultúrnych pamiatok UNESCO) je od Varny vzdialený asi 110 km južne. A iba 32 km severne od Burgasu. Začiatok cesty je diaľnica, zvyšok jednoprúdová hradská, ktorá niekde za mestečkom Obzor vchádza do kopcov a kľukatí sa tamojšími hustými, listnatými porastmi.


Nessebar sa viditeľne delí na nový a starý. K tomu historickému, ležiacemu na skalistom polostrove (ten "slíž" je ževraj kilometer dlhý - nuž a jeden sprievodca tvrdil, že 400 m, druhý, že 750 m široký), sa dostanete úzkou spojnicou. Inak leží hneď vedľa Slnečného pobrežia. Ubytovať sa dá i v starej, i v novej časti. Za návštevu každopádne stojí!


Bol presným opakom toho, čo som spoznala vo Varne - zrenovovaný, čistý a plný dovolenkovej, uvoľnenej atmosféry práve vďaka turistom. S typickými drevenými balkánskymi domčekmi. A kostolíkmi. A obchodíkmi so suvenírmi.


A pre našinca ponúkajú dokonca v ktorejsi uličke (a možno i vo viacerých) na oplátku niečo z našich končín:


Na druhom výlete sľubovali organizátori hneď niekoľko atrakcií. Ako prvý sme navštívili Kamenný les (Pobiti Kamani) - podľa vyjadrenia domácich raritu v Európe. Kamenné cylindre na 7 kilometroch štvorcových, s maximálnou výškou 7 metrov a šírkou 2 metre. Čo sa tohoto prírodného fenoménu týka, názory vedcov na jeho vznik sa rozchádzajú.


Ich vek odhadujú na 50 miliónov rokov. Mnohé z nich tvarovo pripomínajú ľudí či zvieratá, podľa ktorých boli následne pomenované. Na miesto sa dostanete iba organizovanými výpravami. Okrem nenápadného vstupu nie je na okolí nič. Žiadne parkovisko, žiadne predajné stánky. Dokonca vraj ani žiadne WC.




Na prehliadku sme dostali asi hodinu, no pri zadeľovaní minút v neznámom prostredí - koľko je potrebných tam a koľko naspäť - sme dosť podcenili vplyv podkladového materiálu na našu inak rýchlu chôdzu. Nohy sa nám zabárali do piesku, spomaľujúceho akýkoľvek svižný presun a my sme nakoniec nechtiac meškali...



O niekoľko kilometrov ďalej sme nastúpili na loďku a previezli sa po riečke Kamtchii, z ktorej sú verejnosti oficiálne sprístupnene asi iba prvé dva kilometre, keďže preteká národným parkom. Ani na tých dvoch kilometroch by sa nemalo rybárčiť, ale... pozorovali sme viacerých fiškusov, tváriacich sa, že pre nich predpisy neexistujú.



Prekvapila ma šťavnatá zeleň a husté porasty na okolí, rada by som videla, ako to vyzerá v bulharských horách, ktoré dosahujú výšky takmer 3000 m - náš animátor Beko odporúčal Rodopi.



Posledným bodom programu mala byť ukážka bulharského folklóru a miestnej svadby, spojená s pohostením u Omy Radky. Prospekt vyzeral veľmi lákavo.



No prvýkrát za éru môjho vyše dvadsaťročného, intenzívneho cestovania musím napísať, že som sa cítila riadne podvedená. Jednak že fotky prezentované organizátorom výletu absolútne nezodpovedali skutočnosti, lebo zábery z prospektov boli spravené kdesi úplne, ale úplne inde a my sme sa namiesto krásnych, drevených chalúpok ocitli kdesi v Bohom zabudnutej a katastrofálne polorozpadnutej dedine. To by mi až tak nevadilo, ani že pesničky neodspievali žiadne dvadsiatky, skôr 3-krát-dvadsiatky. Pohostili nás, dali vypiť raki, víno a pevne dúfali, že od nich skúpime aspoň polovicu ponúkaného alkoholu. Čo ma však neskutočne rozčarovalo - a na ostatných prítomných bolo vidno, ako tiež nesúhlasia - oni tú svadbu spravili s nami. Bolo mi ľúto dievčiny, ktorú obliekli za nevestu. Nechcela to, ale nevedela sa dohovoriť a tým pádom ani poriadne brániť. A každý z nás chcel mať predovšetkým ten vnútený cirkus čo najskôr za sebou.



Na jednom z výletov som spoznala dve východné Nemky, ktoré boli už viackrát na dovolenke v Bulharsku a spýtala sa ich na ich názor. Ktoré z letovísk je divokejšie, lebo som od viacerých počula, že v lete sú typickými strediskami alkoholových seansí. Svorne sa vyjadrili, že rozdiel medzi Slnečným pobrežím a Zlatými pieskami nevidia, snáď iba v tom, že Slnečné pobrežie skôr okupujú Angličania - a tak som neskutočne rada, že som si prieskumom Bulharska nepokazila leto (ale to i tak chodievame inam) - no a druhý rozdiel videli v tom, že pláž na Slnečnom sa pozvoľna zvažuje do mora, kým na Zlatých pieskoch je to skokom. V máji bola ešte voda studená, nuž sme si netrúfali ich tvrdenia o skoku otestovať.



Bulharsko sa síce nezaradilo medzi moje obľúbené destinácie, skôr naopak, čo však musím spomenúť - ešte nikdy v živote sme nezažili takú príjemnú, ba priam rodinnú atmosféru so skvelými animátormi a výborným jedlom, ako v hoteli Viva, ktorú miestami narúšala iba partia oslavujúcich maturantov. Bývať v ich tesnej blízkosti, asi by som písala úplne inak. Našťastie sa naša krásna izba nachádzala na opačnej strane a o niekoľko dobre izolujúcich poschodí vyššie...




Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?