kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Červená taška

Publikované 10.05.2018 v 18:43 v kategórii Iné, prečítané: 7x

8.10.2010

Predvčerom skončila naša návšteva u svokrovcov. Bývajú v spolkovej republike Severné Porýnie - Vestfálsko. Kto dával pozor na hodinách zemepisu, vie, že táto düsseldorfská-dortmundská oblasť je najľudnatejšou časťou a zároveň priemyselnou základňou Nemecka.

Na priblíženie zážitok z jednej našej dávnej cesty (a v tých časoch bez GPS) ku svokrovcom: v rádii hlásili veľkú zácpu na diaľnici, a tak sa muž, aby sme sa jej vyhli, rozhodol prejsť na hradské. Strčil mi do rúk atlas a zahlásil:"veď ma..."

"Zbožňovala som" toto jeho časté a typické konanie - vždy na poslednú chvíľu našiel nejakú zabudnutú odbočku a odo mňa žiadal, aby som nás stade "vysomárila". A to hneď a zaraz! Lenže čo sa v iných krajinách s počtom pol obyvateľa na kilometer štvorcový javí ako ľahká úloha (rozumej Nórsko) - teda za predpokladu, že nájdete na mape okamžite bod, v ktorom zliezol z vopred krvopotne naplánovanej trati - je v Severnom Porýni- Vestfálsku s počtom "5000 obyv. na pol km²" tzv. science fiction. Ulice sa mi mihali pred očami ako na kolotoči a kým som ja spotená našla v atlase správnu polohu, už sme boli o štyri mestá ďalej. Na tomto úseku by sa okrem geografie dala možno vysvetlovať i matematika s množinami a podmnožinami miest, prienikmi ulíc a štvrtí a pod. Ale iba pre tých najbystrejších. Čosi nepredstaviteľné. Ani si už vlastne nepamätám, ako sme sa vtedy dostali do cieľa... šťastne vyčerpaní.

Jedného dňa mala svokra termín u doktora v susednom meste - takže si už isto viete predstaviť, ako sme prešli "cez ulicu" (v tomto prípade cez most) a boli sme u susedov. Potrebovala som zájsť do obchodu, a preto sme sa vybrali s ňou. Po odparkovaní auta sme zašli na jedno detské ihrisko, kde ma hneď zaujali tri neďaleké domčeky. Svokra ma ubezpečila, že ak sa mi páčia, určite sa mi bude páčiť i neďaleké centrum, ktoré za posledné roky veľmi pekne vynovili.

A kým ona išla ku doktorovi, vybrali sme sa my na obhliadku. Ten pohľad, ktorý sa mi naskytol v spomínanom centre bol fascinujúci.

Fotoaparát opäť bežal na plné obrátky (a keby mohol, tak už isto na mňa podá sťažnosť za zneužívanie) hoci bolo zamračené a ja som neverila vlastným očiam, aká krása sa skrýva v pre mňa takmer neznámom meste (svokrovci tam pár rokov žili, preto som z rozprávania poznala jeho názov).

To mestečko sa nazýva Hattingen. Po prehliadke u doktora a prehliadke mesta sme si išli sadnúť do Café Adela. O pohostinosti ľudí z tejto oblasti som už počula od niekoľkých známych, ale opäť som raz bola uchvátená. Starali sa o nás, ako by sme boli V.I.P.

Čašníčka prišla k Michaelovi, spýtala sa ho, koľko má rokov a so slovami: "Idem pozrieť, čo pre teba máme", sa vybrala k pultu, otvorila veľkú truhlicu, vytiahla odtiaľ látkové vrecúško s nápisom Detská truhlica, vložila do nej hračku, vrátila sa k našemu stolu a darovala to synovi. Túto istú procedúru robila pri každom detskom návštevníkovi kaviarne, pričom darčeky prispôsobovala veku a pohlaviu.

Ako v každej kaviarni, i tu som navštívila pred odchodom WC a s prekvapením pozerala na miestnu výbavu. Okrem tampónov a vložiek na každý prípad tam mali v zásobe i dámsky deodorant a lak na vlasy pre svoje zákazníčky.

Pretože syn vtipkoval so zamestnancami kaviarne a pred odchodom sa nahlas vetou dlhou a rozvitou poďakoval opäť sám od seba za darček, lúčili sa s ním so smiechom a slovami, že on k ním môže odteraz chodiť vždy.

Po návrate domov som si sadla ku počítaču a vyhľadala informácie o Hattingene. Dozvedela som sa, že je to jedno z miest s najkrajším stredovekým zachovalým centrom v Nemecku (okolité mestá boli počas vojny takmer zrovnané so zemou). Pritom som objavila fotografiu jedného známeho domu "Bügeleisenhaus" (vraj tvarom pripomína žehličku) a hneď reklamovala u rodinných príslušníkov, prečo ma k takému známemu skvostu nezaviedli... Samozrejme som takmer súčasne dodala: "Na druhý deň tam ideme opäť, potrebujem tento dom vo svojej fotografickej zbierke!!!" (Paparazzi ma zaisto chápu.)

Poobede vyšlo slniečko, a kým sme si v záhradke pri kávičke pochutnávali na koláčoch od svokry, spomenula si ona, že jej chýba červená taška s nákupom. Najprv presvedčivo tvrdila, ako ju naposledy videla v aute, ale keď sme tam ani po druhom nahliadnutí nič nenašli a vieme, že červená taška s nákupom nesublimuje (sublimácia je proces prechodu z pevného do plynného skupenstva), začali sme hľadať v dome a tuho uvažovať kto-kde-a kedy naposledy videl stratenú vec, až sme spoločnými silami došli k záveru, že sa jej asi zapáčilo v kaviarni, a tak tam zostala sama, nezbednica akási...

Svokra ešte pre istotu zavolala na miesto činu, a keď nám odtiaľ potvrdili našu teóriu, mädlila som si ruky a spokojne s úsmevom na perách tvrdila: že veď ja som to v tých svojich kostiach cítila: Bügeleisenhaus bude predsa len môj!!!

A tak som sa tentokrát so svokrom a samozrejme fotoaparátom vybrala do Adelky, aby sme tašku tuláčku priviezli domov ku paničke. A vďaka synovi si nás v kaviarni zapamätali a hneď pri vstupe dnu nám s úsmevom podávali najdúcha...



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?