kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DADE DEDHmiA (2)

Publikované 12.05.2018 v 21:19 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 7x

(str.32-35)

Po príchode domov som okamžite vytáčala rad za radom čísla z listiny potencionálnych, budúcich zamestnávateľov. S miernou žalúdočnou nervozitou, ktorú však oni nepostrehli, som sa v skratke predstavila a s každým dohodla termín stretnutia, vyhovujúci obom stranám. Veľa som z jednotlivých rozhovorov i tak nevnímala. Ale jeden ženský hlas, či lepšie povedané jeho príjemné zafarbenie, ma upútal hneď v ten deň. No i tak som sa sústredila predovšetkým na správne zaznačenie mena, adresy a hodiny k príslušnému dátumu v kalendári, aby som všade prišla načas. Presnosťou sú Nemci známi po celom svete a nie je nič horšie, ako sa omeškať čo i len o päť minút. No way! A je absolútne jedno, či z oblohy padajú dažďové kvapky alebo krúpy veľkosti tenisových loptičiek. Na akademickú štvrťhodinku radšej zabudnite. V Nemecku neexistuje. To je holý fakt. Ak neprídete na dohovorenú schôdzku o pätnásť minút skôr, tak buďte aspoň úplne presný. V opačnom prípade ste si pravdepodobne premárnili svoju šancu. Alebo získali pečiatku nespoľahlivého jedinca.

Micky sa dozvedel najnovšie správy ako prvý. Ešte ani poriadne nestihol zatvoriť vchodové dvere, aby ma vzápätí objavil vo svojom náručí s blaženým výrazom v tvári.

„Dž-nem, sme zachránení! Predstav si, dnes mi Monika dohodila sľúbených zákazníkov a ja môžem, teda aspoň dúfam, u všetkých od budúceho týždňa nastúpiť! No nie je to skvelá správa?“

Zvyšné podrobnosti z rozhovoru som mu radšej ani len náznakom neprezradila. Asi som vycítila, že bude lepšie nechať si ich pre seba.

„Viac než skvelá, keď ťa vidím takú vysmiatu!“ zvolal a pery mi vzápätí posial bozkami. „A ak sa u nich uchytíš, budeme si snáď môcť kúpiť aj nejakú chladničku do kuchyne. Skôr než nás prekvapí horúce leto. Pozri, okrem iného som doniesol aj inzertný týždenník. Našiel som v ňom niekoľko ponúk na pár vecí, čo by sa nám zišli do bytu. Ihneď tam zavoláme a možno nám bude naďalej šťastie priať.“

Ako povedal, tak sme spravili.

Z pamäti mi síce vymizli detaily jednotlivých telefonátov, ale čosi mi nahovára, že sme nehľadali príliš dlho a presne si spomínam na konkrétnych inzerentov, ktorí ešte nestihli kusy nábytku ponúkaného na stránkach novín posunúť niekomu ďalej a s ktorými sme sa preto dohodli na obhliadke.

Najprv sme zazvonili u staršieho manželského páru. Opäť jeden takmer ako z rozprávky. Patrili do generácie, ktorá sa minimálne za posledných tridsať rokov nikam nenáhli, ani nenáhlila, a tak nás pozvali ku sebe na kávičku. Pri jej popíjaní nám porozprávali, ako sa spoznali, ako dlho sú spolu a s láskou spomínali na časy, keď sa im spoločne podarilo našetriť na prvú sedačku do obývačky. Tú, ktorú teraz chceli darovať za odvoz, pretože uznali, že na zlatú svadbu by si mohli dopriať i nejaký novší model. Obaja sme boli tak uveličení ich rozprávaním, že sme si tú starú, vekom poznačenú veteránku vo výslužbe nakoniec predsa len vzali. I dnes sa mi jej obraz ešte živo zjavuje pred očami. „3 + 2“ hnedej farby so svetlými, drevenými a predovšetkým vyšúchanými operadlami po okrajoch. Z nadšenia sme vytriezveli až doma a jednohlasne sa zhodli, že si ju ponecháme iba dovtedy, kým nezoženieme niečo lepšie = vhodnejšie = zachovalejšie.

Ako ďalšia pribudla do našej zbierky obývačková stena. Tentokrát sme natrafili na chlapíka, ktorý predával celé zariadenie svojho dvojizbového bytu a on veru naponáhlo mal.

„Všetko, čo sa nachádza vovnútri, je vám k dispozícii,“ vítal nás hneď odo dverí.

„Naozaj?“ spýtala som sa prekvapene. „Pretože v inzeráte stojí iba obývačková stena.“

„Áno. Predávam kompletne celý nábytok. Rozhodol som sa opustiť Nemecko a začať odznovu v Brazílii. Najprv som si časť zariadenia chcel vziať so sebou, ale zistil som, že prevoz plného kontajneru loďou by ma stál riadne veľa peňazí, a tak som nakoniec zvolil inú, výhodnejšiu variantu. Len ma trochu súri čas, a preto musím rýchlo konať, aby som to stihol, než vyplávame plnou parou vpred naprieč Atlantikom. Ušetrené prachy a výťažok z predaja investujem radšej priamo na mieste.“

„Micky, pozri. To snáď ani nie je možné!“ zvolala som pri pohľade na dôvod našej návštevy. „Veď ona je ako stvorená ku nám do izby.“

„Ksss,“ vydal zo seba takmer nečujnú sykavku, zároveň na mňa žmurkol okom, ako sa to robí, keď niekto dáva znamenie svojmu komplicovi a ja som vzápätí pochopila, že sa opäť prebúdza jeho obchodnícky duch a on sa začína sústreďovať na predstieranie nezáujmu, čím dúfa skresať cenu na pre nás prijateľnú hranicu.

„A čo chceš za tú skriňu?“ obrátil sa ku jej pôvodnému a ešte stále aktuálnemu majiteľovi.

Kým mládenci zjednávali podmienky kúpy a konečnú sumu, prezerala som si v kľude zvyšok ponuky. Micky ešte vybral nejaké drobnosti, medzi nimi i zachovalú stojacu lampu a dokopy sme celý náš úlovok získali za symbolických a predovšetkým neuveriteľných sto mariek.

„A keďže ste mi obaja sympatickí, darujem vám túto palmu,“ ukázal prstom na vecheť v rohu izby. „Ak ju, samozrejme, chcete. Ja som ju dosť zanedbával, však to na nej vidno, no možno sa vám z nej podarí niečo schopné vypiplať.“

Zľutovala som sa nad úbožiačkou v črepníku, ktorej by inak hrozilo vyhynutie v mraze na smetisku a vzala ju ku nám do teplúčka. Zostala so mnou niekoľko nasledujúcich zím, ale nikdy sa jej nepodarilo spamätať zo (smädných) zážitkov rokov predošlých. Natrvalo zostala akousi chudobnou príbuznou rodiny Yuccových.

Čo sa skrine týka, až doma sme sa napevno utvrdili, aká trefa do čierneho sa nám tentokrát podarila. Drevo, z ktorého ju vyrobili, malo ten istý odtieň a farebné kombinácie, ako dvere a drevený obklad na stenách miestnosti. Navyše zdobili zostavu v jej strednej časti vyrezávané ornamenty a presne tie isté sa nachádzali i na dverách do obývačky. Každý, kto ku nám zavítal, sa automaticky pri prvej návšteve pýtal, či sme si ich dali robiť na objednávku.


(str.36-38)


Snáď najmilšie na mňa zapôsobilo tretie stretnutie. Podľa správy v inzeráte chcel niekto za odvoz darovať úplne novú, manželskú posteľ so zatiaľ nevybalenými matracmi.

„Žeby sa i títo sťahovali za oceán? Alebo ju vyhrali v lotérii?“ dumala som nahlas. Akosi mi ten oznam nedával zmysel.

„Ukáž,“ vzal mi Rahmi noviny z rúk, pozorne sa zahľadel na správu, aby sa vzápätí načiahol za telefónom. „To hneď a zaraz zistíme.“

Pravú príčinu sa síce počas krátkeho rozhovoru nedozvedel, ale najdôležitejšie bolo, že sme mohli ísť na obhliadku na druhý deň. Autom sme sa odviezli do mestskej časti Kieferngarten na severe Mníchova. Zastali sme pred rodinným domom v radovej zástavbe a dvere nám otvorili dvaja tínedžeri. Súrodenci. Micky sa s nimi okamžite pustil do reči a zasa raz úspešne zabodoval u mládeži svojou spontánosťou, zhovorčivosťou a veselým vtipkovaním. V predsieni sa s nami zvítala i ich mama.

„Poďte sa hneď pozrieť na poschodie. Nábytok čaká iba na odvoz,“ bez okolkov prešla k pravej podstate návštevy.

„A smiem poznať dôvod, prečo chcete darovať úplne novú posteľ aj s matracmi?“ neodpustil si tú otázku Rahmi, keď o pár sekúnd neskôr nechápavo hľadel na ponúkanú zostavu.

„Samozrejme. Nie je to tajomstvom. Túžili sme si s mužom niečo pekné dožičiť na výročie sobáša. Rozhodli sme sa vynoviť spáľňu. Bohužiaľ sa zmeny nedožil. Zomrel úplne nečakane ešte predtým, než nám ju vôbec stihli doviesť a...“

„Prepáčte, nechcel som...,“ ospravedlňoval sa zmätene Micky, keď zbadal, ako sa jej oči zaliali slzami.

„To je v poriadku. Stalo sa to pred polrokom a odvtedy som v tejto izbe nespala. Nedokázala som. Ale teraz som sa pevne rozhodla s ňou a i so sebou konečne niečo spraviť. Nemôžem do konca života iba smútiť. Jednoznačne potrebujem skoncovať s pochmúrnymi myšlienkami a pomaly sa vysporiadať so vzniknutou situáciou. Už kvôli deťom musím. Takže začínam najprv zariadením. Starý nábytok zo spálne vyhodím alebo rozdám. V prvom rade však darujem posteľ, aby urobila radosť aspoň niekomu inému, keď nám dvom nebolo dopriané.“

„Takže okrem postele by ste sa vzdali aj skríň?“ spýtal sa s neskrývaným záujmom Rahmi.

„Áno. Prečo? Chceli by ste ich?“

„No my sme sa práve nasťahovali do nášho prvého spoločného bytu a okrem pár drobností toho veľa zatiaľ nevlastníme. Zachovalé skrine by sa nám určite zišli.“

Nepatrila som, pravdupovediac, ku fanúšikom prezentovaného štýlu. Lakovaná súprava, odhadom z rokov sedemdesiatych, s nočnými stolíkmi a veľkým zrkadlom sa na mňa usmievala v krikľavej, kanárikovožltej farbe. Rozum však opäť raz zvíťazil nad akýmikoľvek pochybosťami. Lesk sem, farba tam. Zostava sa javila byť dobre udržiavanou a opäť som raz presvedčila samu seba, že darovanému koňovi sa predsa na zuby nehľadí! Konečne by prach sadal inam a nie priamo na vyprané a ožehlené šatstvo. Táto predstava zabodovala asi najviac. A tak som vlastne okamžite a bez dodatočnej konzultácie súhlasila s Mickyho posledným výrokom.

Pomaly sme sa my traja spoločne presunuli do kuchyne a v nej ďalej pokračovali v družnom rozhovore, ku ktorému sa pridali aj dve dospievajúce deti.

„Ak mám byť úprimná, neboli ste jediní, kto sa nám ozval na inzerát,“ prezradila nám domáca pani, keď sme sa pomaly zberali na odchod. „Záujemcov je dosť a ja sa akosi nedokážem rozhodnúť...“

„Mama, mama, ale títo sú zatiaľ najsympatickejší!“ skočil jej odrazu do reči mládenec.

„Áno, mama, dajme to im, prosím!“ pridala sa ku svojmu bratovi i dievčina a so stúpajúcou intenzitou spoločne ďalej skandovali v náš prospech. Obaja sme príjemne prekvapení a i pobavení sledovali celý výjav, teda nečakanú podporu z ich strany.

„Dnes večer prídu poslední dvaja záujemci a potom sa vám určite ozvem, pre koho sme sa nakoniec rozhodli,“ boli posledné slová, ktorými sa s nami sympatická vdova rozlúčila.

„Čo myslíš? Získame tú posteľ do našej rozrastajúcej sa zbierky nábytku?“ spýtal sa ma Micky, keď sme sedeli v aute na ceste domov.

„Nenamietala by som nič proti. Ale počul si, záujemcov je niekoľko, posteľ iba jedna. Necháme sa prekvapiť, koho z kandidátov si vyberú. Ale mladí boli skvelí, ako nám fandili, všakže?“

„Hej, boli. Snáď ich slovo zaváži, a keď nie, budeme hľadať ďalej. Presvedčila si sa na vlastné oči, inzerátov je dosť. Len keby sme už pri ich čítaní hneď rozpoznali, ktorý je určený nám,“ usmial sa Micky a pľasol mi roztopašne rukou po kolene. Ako vždy sršal nákazlivým optimizmom, a preto ho i vyššie sily nakoniec vyslyšali a následne odmenili za jeho pozitívne zmýšľanie.

Keď o dva dni zazvonil u nás doma telefón a on zodvihol slúchadlo, tvár sa mu rozžiarila takmer okamžite po vypočutí prvého súvetia. „To je fantastická správa! Ďakujeme. Naozaj zo srdca veľká, preveľká vďaka. Veľmi si to vážim.“

A kým sa Rahmi rozplýval radosťou a zdvihnutým palcom mi naznačoval dobré zvesti, s ľahkosťou sa mi podarilo rozšifrovať, kto je na druhej strane telefónneho spojenia, čiže odkiaľ vietor fúka. No predsa z Kieferngartenu!

„A kedy si môžeme prísť pre veci?“ nachvíľu sa odmlčal, aby si vypočul odpoveď a s entuziazmom jemu vlastným pokračoval. „Samozrejme. S tým si nerobte absolútne žiadne starosti. Nemusíte sa dotknúť jediného šróbika. Prídem a skrine rozmontujem sám. Trvám na tom!“

Vďaka priazni osudu sme sa stali majiteľmi novej postele a kompletnej spálňovej výbavy. Od onoho dňa som začala tuho premýšľať, akou tapetovou kamuflážou v spojení s kvalitným, nezávadným lepidlom by sa dala prekryť tá do očí bijúca kanáriková žltá. Akosi som však svoje dizajnérske ambície nestihla zrealizovať v čase, ktorý mi ešte zostával k dispozícii. Bo hviezdy mali so mnou úplne iné plány...


(str.39-45)

3.


Posmelená úspechom z telefonátov s bývalými zákazníkmi Moniky som sa rozhodla aj sama rozhodiť siete v blízkom okolí, a tak som Rahmimu ako prvému predniesla na posúdenie svoje konkrétne predstavy a návrhy.

„Zajtra si zájdem po miestne noviny a začnem na vlastnú päsť zháňať hocijakú robotu. Snáď to bude bezproblémovo fungovať aj v neznámych rodinách.“

„Veď vyskúšaj. Za pokus nič nedáš a prípadný úspech ťa isto poteší, “ súhlasil so mnou.

Po jednohlasnom schválení bojovej taktiky na prežitie v ilegalite smerovali moje kroky rad za radom do všetkých väčších supermarketov v okruhu aspoň piatich kilometrov, kde sa pravidelne vždy po týždni zjavovali na odkladacích pultoch aktuálne vydania voľne dostupných, miestnych novín, zdrojov stoviek inzerátov od výmyslu sveta. Bez potrebných papierov som sa mohla zamerať iba na pomocné práce, upratovanie či stráženie detí. Bola som greenhornom, čo sa prebíjania životom na tomto poli týka a iba som sa zaúčala do tajov nenápadného fungovania v neznámych vodách. Zatiaľ mi chýbali akékoľvek skúsenosti a ja som si netrúfla pokúšať šťastie iným smerom. Vlastne dovtedy boli ďalšie možnosti i tak predo mnou utajené. Do vyššieho levelu ma čakala dlhá a tŕnistá cesta. (Ale ani nasledujúce štádium by som v pravom slova zmysle ešte nezaradila medzi výhry v miestnej lotérii.)

Inzeráty som po príchode domov začala dôkladne študovať. Triediť šošovicu od hrachu. Ceruzkou som zakrúžkovala prvé interesantné ponuky. Keď som pozorne prešla celou rubrikou, ktorá zaujímala mňa, položila som prázdny list papiera na stôl a pustila sa do vypisovania poznámok. Teda aspoň tých najdôležitejších údajov, ktoré stáli v riadkoch zverejnené a ku každému priradila aj správny kontakt z novín. V nasledujúcom kroku som si očíslovala potencionálnych zamestnávateľov. Čím výhodnejšia kombinácia počet hodín/hodinový plat, tým lepšia pozícia. A znovu som pocítila, ako sa mi každá bunka v telovej schránke nervózne klepoce a dúfa, že ju neodhalí nik nevhodný. Ani ako jednotlivca, a tobôž nie ako celok.

Keď už sa na ceruzku nezmestili ďalšie odtlačky mojich zubov, vzala som si drobné z peňaženky a vybehla na ulicu. Medzi našou bytovkou a hotelom stála opustená telefónna búdka. (To jest taký presklený minidomčúrik, kde keď otvoríte dvierka, stojíte zoči-voči zavesenému telefónnemu automatu. Minule som ale v rádiu zachytila lepšiu definíciu: Telefónne búdky boli mobily, väčšie ako človek, do ktorých sa muselo vstúpiť a smrdelo v nich po moči. Na inkognito komunikáciu slúžili kedysi nám skôr narodeným vskutku spoľahlivo, kým ich z povrchu zemského nevytlačili verzie do vrecka. Tie svetu vytrúbia aj vaše najskrytejšie tajomstvá.) Zamierila som smelo ku nej a bez váhania začala vovnútri vyťukávať na displej chladného prístroja prvé číslo z novín. Ak sa raz odhodlám, konám radšej okamžite. Aby som si to, nebodaj, zasa nerozmyslela.

Nik sa však neohlásil. Z celého zoznamu som na konci nevykázala jediný úspešný zásah. Iba kdesi v polovici sa mi prihovoril odkazovač. S nimi nie som veľká kamarátka, ak sa jedná o podobné situácie, kde ja nepoznám druhú stranu a druhá strana nepozná mňa. Nezanechám predsa po sebe bezhlavo stopy v podobe svojho nežného hlásku na akejsi bežiacej páske!

Po počiatočnom nezdare som si uvedomila, že som asi nezvolila správny čas. Jednalo sa o dobu pracovnú. Tú časť dňa, keď mnohé ľudské príbytky zväčša zívajú prázdnotou.

Na druhej strane som sa i potešila, že takto aspoň získavam drahocenné minúty na stopercentné doštudovanie textu. Správne nádychy, výdychy, intonáciu, pokojný hlas, priateľské vystupovanie. Snáď som nezabudla na nič dôležité!

Približne o dve hodiny som odštartovala ďalší pokus.

„Áno prosím?“ prekvapil ma príjemný ženský hlas hneď pri prvej voľbe. Cúvnuť späť som nemohla. Sľúbila som samej sebe, že tentokrát dotiahnem do úspešného konca aspoň jeden rozhovor, a tak som musela zatiahnúť opratami svojej nervozite a roztrasenému hlasu.

„Dobrý deň, “ odvetila som s pevným odhodlaním získať termín pohovoru. „Volám ohľadne inzerátu na pomoc v domácnosti. Rada by som zistila, či je ponuka ešte stále aktuálna.“

„Ale samozrejme,“ odpovedala neznáma. „Bohužiaľ mi nezostáva veľa času na podrobnejší rozhovor. Zachvíľu odchádzam ku kaderníčke, ale ak máte záujem, prídite ku nám zajtra o tretej a ja osobne vás oboznámim s podmienkami.“ Narýchlo mi nadiktovala adresu.

„V poriadku, prídem presne o tretej, “ zakončila som debatu a cítila, ako sa mojim vnútrom difúzne šíri pocit hrdosti z pozitívneho výsledku predošlej krátkej konverzácie.

V to popoludnie sa mi nič iné nepodarilo zohnať, ale i tak som sa tešila z počiatočného miniúspechu, ktorým som sa zahorúca pochválila aj Mickymu, keď dorazil domov.

„Dž-nem, je to iba kúsok od nás a neďaleko miesta, kam som chodila s Timom na taekwondo. Pani po telefóne sa zdala byť veľmi milá. Len dúfam, že nebude klásť žiadne zbytočné otázky.“

„Zabudni na strach, ty to zvládneš,“ dodával mi odvahy Rahmi.

Krátko po obede som sa vybrala na miesto určenia. S odhodlaním dobyť svet vlastným pričinením. Alebo aspoň jednu domácnosť. Časť cesty viedla popri známej športovej hale a ďalej pokračovala miestnou, priemyselnou zónou, ktorá navonok pôsobila dosť fádnym dojmom. Z toho dôvodu som očakávala, že za ňou bude už iba nejaká menej lukratívna, obytná štvrť. Na susedné domy si príliš nespomínam. Iba na pocit, keď mi sklapla sánka pred vchodom do obrovitánskeho baráčiska. S niečím podobným som nerátala. V hrdle mi vyschlo takmer okamžite, ale to už mi otvárala dvere domáca pani. Na prvý pohľad sa mi celkom pozdávala.

„Nech sa páči, vojdite dnu,“ pozvala ma ďalej a ja som musela nenápadne prižmurovať oči, aby ma neoslepil lesk zvnútra. Previedla ma postupne celým oddelením luxusu a pritom trpezlivo vysvetľovala, čo sa očakáva od kandidátky, ktorá pozíciu získa.

Ako som tak zrakom behala po zariadení domu, začala som pomaly realizovať, že to nie je džob, ktorý by som (tak naozaj od srdca) túžila získať. Nie preto, že by som zmenila názor na príjemnú žienku po mojej pravici. No nie som ani naivná, aby som si myslela, že pri predstavovaní zvolia hľadajúci nesprávnu taktiku a odplašia si prípadných záujemcov nepríjemným jednaním. Nato je času dosť i neskôr. Aj predstaviteľov tejto sorty som stretla. Inde a inokedy.

U nej som sa predovšetkým zľakla prepychového vybavenia okolo seba. A hoci ma kedysi Tante Clara dobre zaučila do rôznych trikov údržby a rozpoznávania kapitalistických čistiacich prostriedkov (ktoré nebojujú so špinou pod značkou ATA a JAR) a k tomu prislúchajúcich handier, predsa som sa nedokázala zbaviť pocitu, že tu som vo vyššej a náročnejšej kategórii. Trochu mi ich zariadenie pripomínalo prepych z milionárskej vily Laurinych svokrovcov. Nuž a mne osobne chýbala zatiaľ jednoznačne prax. Prax na odhad ľudí, prax na suverénne vystupovanie, manažovanie päťhviezdičkovej domácnosti o rozlohe menšieho penziónu, stratégia správnych odpovedí a zoznam pomocných plánov B.

Keď mi napokon v obývačke padol zrak nielen na jej supermoderné vybavenie, ale i na mramorovú podlahu a na vyvýšený stupienok v jej priamom strede, kde sa na čestnom mieste vynímalo nádherné koncertné krídlo, bola som takmer stopercentne presvedčená, že tadiaľto cesta nevedie. Aspoň v tom období nie.

„Takže tu sme na konci našej prehliadky. Teraz ste videli celý dom a vytvorili ste si určitú predstavu o tom, čo sa od vás očakáva. Je tu však ešte jedna maličkosť, ktorá nebola spomenutá v inzeráte,“ načala domáca pani záverečnú časť rozhovoru. „Máme pätnásťročného syna a i na neho treba občas dohliadnuť. Presnejšie povedané, keby ste ku nám teda pravidelne trikrát do týždňa dochádzali, museli by ste sa postarať i o to, aby si po návrate zo školy sadol k úlohám a do večere ich aj vypracoval, poprípade mu s nimi pomohli. Príliš sa mu totižto nechce a nič neurobí sám od seba. Trúfali by ste si na prácu s ním?“

Poslednej otázke som sa veľmi potešila. Jednej neskúsenej slonici poskytovala príležitosť elegantne vykorčuľovať z porcelánu bez toho, aby sa jej prípadné črepiny s ostrým hrotom nepríjemne zaryli pod kožu. (Pretože na ošetrenia u zverolekára som nevlastnila dostatok finančných prostriedkov.)

„Hm, pravdupovediac, na prácu s tínedžrom som nebola pripravená a pri vekovom rozdieli medzi nami dvoma mi predstava, ako nad ním budem stáť a dohliadať, aby si tie úlohy robil, akosi naháňa strach. Ja osobne by som pre neho volila radšej niekoho staršieho. Koho bude aj on akceptovať ako prirodzenú autoritu. Myslím, že i jazykovo nie som zatiaľ príliš zdatná. Nechcela by som niesť zodpovednosť, ak by si v škole pohoršil prospech. Tak napríklad, odborné výrazy z fyziky či chémie ja vôbec v nemčine neovládam.“

To, že mám bohaté skúsenosti z doučovania (ale) na Slovensku, som jej pre istotu zatajila. Na niečo podobné v cudzej reči by však v žiadnom prípade nestačili. O tom som sa presvedčila sama na vlastnej koži približne o dva roky neskôr, keď som sa práve odborné výrazy šprtala od piky ako ďalší jazyk, a i tak som ničomu nerozumela. Na svoju obranu uvádzam, že sa jednalo o zložité matematické definície a pochopiť ich robilo problém i domácim. Dokonca i dnes sa mi pri synových úlohách občas stane, že neznáme výrazy vysvetľuje on mne, lebo ja som ich v rozhovoroch doposiaľ nikde nezachytila. Ale je pravdou, že konkretne tie zo zadania jeho domácich úloh sa v bežnom živote ani nepoužívajú, takže zachytiť ich v ňom by sa vlastne rovnalo zázraku. No a vtedajšie jazykové medzery by zaisto poskytovali pri akýchkoľvek sporoch živnú pôdu rebelujúcemu pubertiakovi.

„Škoda, vedela by som si vás predstaviť u nás. Ale možno máte pravdu, možno mu naozaj musíme hľadať niekoho staršieho a skúsenejšieho.“

Rozlúčili sme sa a ja som sa pobrala spokojne domov. Robotu som síce nezískala, ale prešla som si známy krst ohňom a získala cenné skúsenosti v jednaní ohľadne pracovného miesta, kam ma nik neodporučil, ktoré mi nik nesprostredkoval. Aj predstava, že by si ma vybrala, keby... mi nateraz stačila. Už nasledujúci pokus skončil úspešnejšie. Iba matne si spomínam, že odstup medzi prvou a druhou príhodou bol minimálny.

„Micky, pozri! Tu zháňajú výpomoc v ľahkých domácich prácach. Im určite zavolám,“ mávala som mu pred nosom sľubne vyzerajúcim inzerátom. Práve si pochutnával na večeri a počúval ma iba na pol ucha. Pre istotu však automaticky pritakal, aby vytvoril dojem, že počúva na celé.

O dobrý tucet hodín neskôr som vytočila číslo a trpezlivo čakala, kto sa ozve na opačnej strane.

Príjemný, ženský hlas, ktorý sa prihlásil asi po treťom zazvonení, mal mierny, takmer nepostrehnuteľný prízvuk, ale vtedy som ešte nedokázala správne odhadnúť, aká národnosť sa za ním skrýva. Ku školenému uchu, čo sa týka správneho tipovania rôznych nacionalít na základe odposluchu akcentu, som sa dopracovala o čosi neskôr. Zástupcov každej národnosti identifikujete relatívne ľahko, ak sa naučíte zachytávať základné rozdiely v ich svojskej, pre národ typickej výslovnosti akejkoľvek cudzej reči. Taliani, napríklad, doplňujú v nemčine hlásku –e za slová končiace na spoluhlásku, -ch v strede slova vyslovujú ako –k. Rusov zasa spoznáte podľa zmäkčovania –di/-ti/-ni/-li, nedokážu ich vysloviť tvrdo, atď., atď.

„Dobrý deň, volám ohľadne vášho inzerátu na pomoc v domácnosti. Moje meno je Katarína a rada by som sa spýtala na podrobnosti.“

„Dobrý deň, Katarína. Ďakujem, že ste sa ozvali. Vy ale nie ste z Nemecka, uhádla som?“

„Pôvodom som zo Slovenska, minulý rok som tu pracovala v rodine ako au-pair a v súčasnosti bývam u priateľa a hľadám si nejakú robotu.“

Už na začiatku konverzácie som sa snažila poskytnúť druhej strane toľko informácii o sebe, koľko som považovala za potrebných a nejakým vhodným spôsobom zároveň odviesť jej pozornosť od kladenia doplňujúcich otázok. A zdalo sa, že tentokrát sa im naozaj vyhnem.

„Moje meno je Gunborg, pochádzam zo Švédska a hneď vám prezradím svoj problém. S mužom sme boli pred dvoma týždňami na dovolenke. Lyžovačka v Alpách. Pre mňa sa však neskončila príliš dobre. Teda ako sa to vezme. Pri zjazde som nešťastne spadla a dolámala si obe ruky.“

„Preboha, to snaď nie! Obe ruky?“ zvolala som zhrozená nepeknou a hlavne bolestivou predstavou.

„Áno, obe. Takže teraz tu behám s dvoma sádrami a hľadám niekoho, kto mi v najbližšej dobe vypomôže v domácnosti, keďže ja si momentálne ani vlasy nezvládnem umyť sama. Mohli by ste nastúpiť zajtra? Aby som nezabudla, na hodinu platím pätnásť mariek.“

„A v čom presne potrebujete pomôcť? Jedná sa azda o upratovanie?“

„Nie, nie. Upratovačku mám. Ja zháňam niekoho, kto mi bude robiť spoločnosť, podľa pokynov navarí jedlo pre mňa a manžela, pomôže pri nákupe alebo umyje tie nešťastné vlasy.“

Nerozmýšľala som dlho. Hlas mi bol sympatický a peniaze sme súrne potrebovali. Pri popise práce po telefóne som tiež neobjavila žiaden vážnejší zádrheľ.

„V poriadku, kedy mám zajtra prísť?“

Nevyzvedala som, či sa okrem mňa prihlásil na inzerát i niekto iný, ale pozíciu (nielen) „pravej ruky“ (niekedy dokáže byť dvojzmyselnosť veľmi trefná) som nakoniec získala ja.


(str. 45 -49)

O deň neskôr som po príchode na miesto určenia zistila, že Gunborg býva s rodinou neďaleko Laury. Asi tri autobusové zástavky od nej a zároveň bližšie ku Mníchovu. Vo veľmi peknom, presklenom snehobielom domčeku, obkolesenom udržiavaným, sýtozeleným trávnikom posiatom kvetmi. Jeho vkusné zariadenie nieslo predovšetkým nálepku Škandinávie. Z farieb vo vnútri prevládala bielo-modrá.

Od samého začiatku som sa u nej cítila skoro ako na príjemnej návšteve u príbuzenstva. Nová šéfka bola sympatická päťdesiatnička štíhlej postavy, s nakrátko ostrihanými blond vlasmi a prívetivým úsmevom na tvári. Podľa žiarivo bielych gipsov sa v tom období dala ľahko identifikovať aj v dave na ulici.

Od prvého zvítania sme si navzájom padli do oka. Správala sa ku mne veľmi milo. I vďaka tomu som si ju okamžite obľúbila. Práca nebola vôbec náročná, práve naopak a ja som zbožňovala predovšetkým naše siahodlhé rozhovory. Živo sa zaujímala o všetky dostupné informácie z východného bloku a rada sa podelila o zaujímavosti zo svojej domoviny. Do Nemecka ju priviedla láska. Keď som spoznala jej manžela, skonštatovala som (ale iba a len pre seba), že sa našli pravdepodobne na princípe priťahujúcich sa protikladov. Pôsobil na mňa dojmom rodinného generála. Možno i preto, že celý deň šéfoval vo firme a pri obedňajšej prestávke, keď sa prišiel domov najesť, nehodlal odložiť taktovku nečinne do kúta, a tak z dirigovania zamestnancov hladko presedlal na dirigovanie rodinných príslušníkov. Vyžadoval predovšetkým presnosť. Rozumej: obed musel stáť na stole, keď odbila trinásta hodina. Aby sa mohol zasa načas vrátiť do práce.

Nevenoval mi nejako extra pozornosť. Aj keď so mnou slušne jednal, občas i zavtipkoval, nedokázala som sa zbaviť pocitu, že jeho záujem sa pohybuje iba v určitých presne stanovených hraniciach. Odtiaľ potiaľ, kým sa vzorne starám o jeho ženu. Zo slušnosti dve až tri otázky za smenu. Odfajknúť a ide sa ďalej. Ale vždy lepšie, ako keby ma úplne prehliadal alebo mi kládol desať nepríjemných otázok.

Manželia vychovali spolu tri dcéry a každá z nich už žila svojim vlastným životom mimo rodičovského domu. Pritom dve som stihla spoznať ešte počas svojho pôsobenia u nich, ktoré sa nakoniec predĺžilo až na štyri mesiace, lebo tak rozhodla Gunborg. Zvykla si na mňa a prehovorila muža, aby si ma ponechali a platili ďalej, aj keď už niekdajšiu pomoc nepotrebovala. No a tie ich dve dievky sa rady občas stavili na návštevu či chutný obed. Nenadarmo sa v mnohých famíliách vraví, že mamina kuchyňa je naj. Niekedy je to pravda, ako napríklad u nich, inokedy zasa tvrdenie rodinných príslušníkov vychádza z neznalosti či nedostupnosti niečoho lepšieho. Nejakej vhodnej vzorky z pod inej varešky na porovnanie.

Pre neskorší turbulentný vývin udalostí si ďalej dokážem zo svojich vtedajších povinností vybaviť v mysli iba spoločné nákupy potravín, skvelý recept na prípravu pečienky, ktorá pravidelne rozžiari oči mojich dvoch chlapov, keď sa u nás zjaví na stole a umývanie vlasov pacientky s pravačkou i ľavačkou v sádre.

„Katarína, dnes som zaradila do jedálničku pečienku. Recept vám prezradím priamo v kuchyni.“

„Mamina ma ju naučila pripravovať na tri spôsoby. Dokonca patrím do tej skupiny ľudí, čo ju aj s chuťou zjedia. Ale niečo mi navráva, že vy ju robíte inak.“

„No ja ju robím tiež podľa toho, ako som sa naučila u nás doma,“ odpovedala a ja som potom dole popísaný postup dlhú dobu pokladala za pravý švédsky recept. O pár rokov neskôr som ju objavila na stránkach istého receptára, kde ju uvádzali pod názvom „Berlínska pochúťka“, ale ja i napriek tomu zvažujem, či neskrýva v sebe čiastočne aj grécke korene.

„Najprv si umyjete jablká, vyberiete z nich jaderník, rozštvrtíte ich a nakrájate na tenké plátky. Tieto potom osmažíte na oleji v panvici. Ale dávajte pozor, aby ste ich nepripálili. A zároveň si môžete pripraviť aj cibuľu. Jááj... a aby som nezabudla! Jablká dáme na tanier do vyhriatej rúry, aby nám medzitým nevychladli. Cibuľu nakrájate na kolieska a osmažíte na tom istom oleji.“

„A potom?“ spýtala som sa zvedavo.

„Cibuľu vložíte do teplúčka ku jablkám. A na rad prichádza pečienka. Treba ju umyť a poriadne vysušiť. Nakrájate ju na menšie kúsky a opäť v tej istej panvici upečiete zo všetkých strán.“

Podľa jej návodu som ju ešte (přiměřeně) zasypala mletou paprikou, čiernym korením a posolila. V súčasnosti pridávam aj tymián, nech nám lepšie trávi. Kombinácia s jablkami a cibuľou je famózna.

„A ona pri solení nestvrdne? Mňa mama učila, že sa solí až na konci. Po dovarení.“

„Nie, kľudne sypte, nič sa jej nestane.“

Celý čas sedela pri mne a pozorne sledovala či správne vypĺňam jednotlivé pracovné úkony. To je tak, keď Švédka vysvetľuje Slovenke v nemčine. Popritom, ak teda kuchtenie bežalo podľa plánu, mi kládla otázky na rôzne témy. Zaujímala ju prítomnosť, minulosť, ale i budúcnosť.

Nakoniec som ešte pripravila čerstvý šalát. Ten na ich stole nikdy nesmel chýbať. Nezabudnem pritom na odstredivku, ktorej pákou som divoko točila, aby zo šťavnatých listov na želanie šéfky zmizli všetky nadbytočné kvapky vody. Z výtvorov som potom pravidelne dostala jednu riadnu porciu na ochutnanie, ako každý prítomný člen rodiny.

Dodnes sa mi tieto pre niekoho možno nepodstatné momentky z jej domácnosti vynárajú v pamäti. Lebo človek si pamätá skôr to dobré (hoci niektorí ani na zlé skúsenosti nezabudnú) a u nej som halt zažila iba to dobré.

Keď som Gunborg prvýkrát umývala vlasy, s prižmúrenými očami vystriedala postupne všetky citoslovce pradúcej mačky, chváliac pritom jemnosť prstov, ktoré sa kĺzali jej bohato našampónovanou hlavou od čela cez temeno až po zátylok.

„Katarína, vy by ste si naozaj mohli spraviť nejaký kurz na masáže hlavy. Robíte to s takým citom, že ja by som v kresle vydržala presedieť snáď celý týždeň., “ dodala uznanlivo nielen v daný okamih, ale pri každej ďalšej príležitosti.

„Asi veru pouvažujem, či sa nevydať navrhovaným smerom. Snáď potom môžem s vami rátať ako so stálou zákazníčkou a dúfam, že ma predstavíte i svojim známym. Nech sa o mne dozvie čo najviac ľudí.“

Obe sme sa naraz rozosmiali. Skutočne som ju mala veľmi rada. A i preto ma o pár mesiacov neskôr dosť mrzelo, že sa mi nepodarilo práve jej zanechať žiadnu správu čo i len s krátkym vysvetlením, prečo som tak odrazu zmizla z povrchu zemského.


(str.49-51)

4.


Koncom marca som so vztýčenou vlajkou vplávala do Monikinych bývalých výsostných vôd.

Plná očakávaní som vystúpila z U-bahnu na zastávke, ktorú som si doma poznačila na papier. Do miestnych končín som dovtedy zavítala asi iba dvakrát. Zastávka sa nachádza na ľavom brehu Isaru a kedysi bolo jej bezprostredné okolie veľmi idylické. V strede malebného námestíčka stál vysoký máj, kúsok od neho kostolné hodiny práve odbíjali trištvrte na desať a ja som mala nachvíľu pocit, že sa nachádzam na nejakom centrálnom mieste neveľkého mestečka, ktoré je z jednej strany chránené sýtou zeleňou rozsiahleho lesného parku a z druhej takmer až vidiecky pokojnou atmosférou. Vývoj však človek nezastaví, a tak je spomínané miesto v súčasnosti dosť zastavané bytovkami. I keď v podstate zachovávajú charakter okolia, už to nie je ono, už to nie je ako za starých dobrých čias. (Vyhlásenia tohoto znenia bývajú neklamným príznakom starnutia každého jedinca, ktorý ich na verejnosti vypustí zo svojich úst. Či nevedomky alebo zámerne. Ani mne sa procesy šedivenia nevyhýbajú., tým pádom podobné vety pribúdajú.)

Rýchlo som sa zorientovala a vydala sa popri rieke za vytýčeným cieľom, hľadajúc správne číslo domu. Kúsok opodiaľ stojí na malom ostrovčeku drevený domčúrik. Podľa vývesnej tabule patrí nejakému veslárskemu klubu. Desiatky kačíc a labutí, ktoré sa nechali unášať kľudnými vlnkami Isaru v jeho tesnej blízkosti, sa občasným gagotaním snažili okoloidúcich upozorniť aj na seba a svoje mlsné zobáky. Podobné scenérie pôsobili na mňa od nepamäti ako magický elixír na dobíjanie energie. A tak som i tu narýchlo plnila pomyselné baterky do zásoby na neskôr.

Na konci krátkej prechádzky som sa ocitla pred vysokánskym činžiakom. Medzi zvončekmi pri vchode som našla meno rodiny, u ktorej som onoho dňa nastupovala do služby. Zhlboka som sa nadýchla a zazvonila. Matne si spomínam na zaujímavý labyrint v útrobách domu. V strede schodišťa bolo obrovské, prázdne priestranstvo a človeku sa vďaka nemu naskytol výhľad na všetky poschodia. Čím vyššia pozícia, tým lepší záber smerom nadol. Skvelo by sa hodil do napínavej pasáže nejakého thrilleru, kde si obeť ide útekom nohy dolámať, pretože ju s minimálne polkruhovým oneskorením (alebo akýmkoľvek jeho nepárnym násobkom, nech jej stúpne šanca na prežitie) prenasleduje zákerný vrah a pre zvýšenie napätia sa im podľa scenára pravidelne stretávajú pohľady.

Vyšla som na druhé poschodie. Dvere mi vzápätí otvorila sympatická, štíhla tridsiatnička so športovým účesom. To jej hlas ma upútal po telefóne. Milo sa na mňa usmiala, odstúpila nabok a zároveň mi rukou naznačila, aby som vošla dnu. Po vzájomnom predstavení sme sa usadili na pohodlnú sedačku v obývačke a spoznávali jedna druhú. Väčšinou kládla otázky ona a ja som odpovedala.

„Takže vy ste Monikina známa a mohli by ste okamžite nastúpiť na jej miesto?“

„Áno. Presne ako vravíte.“

„Skvelá správa. Priznávam, veľmi mi chýbala jej pomocná ruka. A už vám niečo spomínala ohľadne roboty?“

„Ani nie. Podľa nej sa všetko dôležité dozviem od vás.“

„Ok. Naozaj veľká škoda, že musela tak nečakane skončiť. Bola som s ňou vždy nadmieru spokojná, ale čo sa dá robiť. Život je raz taký a ja plne chápem jej pohnútky. Dúfam, že je ako-tak v poriadku. Nezabudnite ju, prosím, odo mňa pozdraviť, keď s ňou budete. No a teraz späť k bytu. V podstate sa jedná o neveľký dvojizbák. Prenajali sme ho spolu s manželom, ale on si neskôr založil vlastnú firmu asi stopäťdesiat kilometrov na sever od Mníchova, takže sem chodí iba na víkendy. Cez pracovný týždeň som i ja často kdesi mimo u svojich zákazníkov alebo pre zmenu u muža. Potrebovala by som, aby ste raz týždenne prišli a poupratali to tu. Dostanete odo mňa kľúče a je na vás, aký deň a čas si zvolíte. Myslíte, že by ste stíhali aj žehlenie? Monika chodila mimochodom na tri hodiny.“

„Čisto teoreticky si myslím, že je to možné, ale zatiaľ mi chýba predstava, čo presne treba robiť.“

„Máte pravdu. Poďte, na začiatok vám poukazujem jednotlivé miestnosti.“

Bol to taký ten byt, kde sa dá behať dookola. Vhodný na detské naháňačky. Len tie deti v ňom chýbali. (Teoreticky by sme i sem mohli na chvíľu a dve extra kolečká presunúť našich hlavných hrdinov z akčného thrilleru.)

Dlhá chodba mala po pravej strane spálňu a končila v obývačke s balkónom do tichého dvora, pripomínajúceho minipark. Naľavo od vchodu sa nachádzala kúpeľňa. Oproti nej sa vchádzalo do kuchyne, otvorenej smerom do obývačky. Kĺzali sme sa z jednej miestnosti do druhej po vyleštených parketách a môj prvotný odhad - v tejto rodine budem stopercentne spokojná - sa neskôr potvrdil. Manželia zariadili byt účelovo jednoducho. Veci ležali pekne poukladané na svojom mieste. Žiadne zbytočnosti a pod nohy či ruky sa pletúce čačky-mačky.

A tak som prvé sľubné pracovné miesto po Monike s radosťou prijala. Pani Müller sa stala v blízkej budúcnosti jednou z mojich najobľúbenejších zákazníčok.

Asi o dva dni neskôr som sa išla predstaviť do mestečka za južnými bránami Mníchova. Nasledujúci zamestnávatelia bývali v obrovských vilách v slepej uličke. V bezprostrednej blízkosti vlakovej stanice.

„Na spokojnosti tých prvých,“ upozornila ma Monika pri diktovaní priezvisk, „mi dosť záleží. Tak sa snaž, aby si ich očarila. Sú vlastníkmi jednej známej reštaurácie v meste a práve od nich sme mali s priateľom prenajatý byt. Ich pomoc sa nám určite v budúcnosti zíde.“

Svätá pravda!!!


(str. 51-57)

Pani a pán Linzoví si v tých časoch plnými dúškami užívali výhody skupiny (hoci každý po svojom), ktorej označenie sa s najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti vytratí z našich slovníkov, lebo sa jej i tak nik nedožije. Preto ju na tomto mieste musím spomenúť ako jeden z možných archaizmov nastávajúcej doby a zachovám tak o jej niekdajšej existencii aspoň krátku písomnú zmienku. Skupiny s označením Dôchodca. Pretože na základe preukázateľných trendov demografického vývoja spoločnosti a celosvetovo dodžubanej ekonomiky budeme čoskoro umierať vďaka infarktom na pracovisku – čo je ten lepší prípad – a tak som považovala za potrebné pojem „dôchodca“ znovu a zas pripomenúť. Nech sa naň nezabudne.

Rodinný podnik úspešne prevzal pod svoje vedenie syn Lucas. Žil s priateľkou Hanou na striedačku v dome svojho detstva alebo vo vlastnom mestskom byte. Pokiaľ som správne pochopila, byty skupoval do zásoby ako poistku na zlé časy, čo sa práve v Mníchove ukázalo ako veľmi dobrý, taktický ťah a už vtedy mal k dispozícii aspoň tri. Byty, nie priateľky(!). S druhými menovanými to bolo trochu komplikovanejšie.

Vila jeho rodičov sa pri pohľade zvonku nezdala byť nejako extra veľká. Stála ukrytá pod korunami starých, mohutných listnáčov a práve oni skresľovali jej pravé rozmery. Skutočnú rozlohu spoznali iba tí šťastlivci, ktorí sa dostali aj priamo dovnútra. Prízemie patrilo rodičom a ich dvom až príliš uštekaným psom. Súťaž krásy by, pravdepodobne, nevyhrali (tí psi), keďže im príroda na ňu nenadelila potrebné gény, ale to isto neovplyvnilo ich kvalitu verných, štvornohých spoločníkov. Priestranné podkrovie obývali zasa z času na čas pokračovateľ rodu s aktuálnou favoritkou.

Pri prvej návšteve som spoznala starší z oboch párov. Môj celkový dojem by som vyhodnotila nasledovne: ona patrila do kategórie žien, o ktorých ja osobne tvrdím, že si väčšinu života odtrpeli práve vďaka mužovi po svojom boku. Nemyslím teraz fyzické týranie, to naisto nie, ale dlhoročné znášanie jeho vrtochov a nespočetných záletov pravidelným privieraním očí, vrátane tých kurích na nohách. Túto informáciu by ste, samozrejme, nenašli zverejnenú veľkými písmenami, zarámovanými nad kozubom u nich doma kdesi medzi rodinnými fotkami a obrazmi. Vyčítala som ju z jej mimiky a spôsobu vyjadrovania sa ku určitým témam, keďže tento typ žien vyžaruje akýsi zvláštny, rokmi naakumulovaný žiaľ zmiešaný s prvkami pesimizmu, čo sa predovšetkým predstáv o šťastnom manželskom spolunažívaní týka. Ženy, ktoré majú v živote viac šťastia a teda nikdy neodhalia ľúbostné aféry svojich mužov, sa tvária proste inak.

On zasa vyzeral, že si nielen mladosť užíval plnými dúškami a akonáhle „padla“, to jest akonáhle sa oficiálne zaradil do stavu dôchodcovského, prestal sa aktívne zaujímať o svet. A to potom amen tma s takým chlapom! Vždy, keď som ku ním prišla, sedel v časti obývačky s jedálenským kútom, za horúcich dní často iba v trenkách, čo je u prevažnej väčšiny mníchovských mešťanov v prítomnosti cudzej osoby neprípustné. Na stole pred sebou mal položený krígeľ piva a vegetoval pri nudnom televíznom programe. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že už ani slamku naviac nezdvihne a nieto, aby ju ešte niekam aj preniesol, kým jeho žienka väčšinou usilovne pobehovala v kuchyni a starala sa napríklad o prípravu obeda. Ku mne sa pani Linz správala milo, ale vo vzduchu som cítila pravidelne akúsi trpkastú príchuť nevyslovených sťažností na jej zákonitého.

Pán Linz sa ma z času na čas síce spýtal, ako sa mám, ako sa mi darí, no i pri tom šetril slovami, aby som náhodou príliš neodviedla jeho pozornosť od televízneho programu. Ale ako vravím, u neho sa jednalo o všeobecný stav rezignácie ku okolitému svetu. Alebo inak povedané: už som si užil, už mi dajte pokoj!

Na druhej strane môžem byť osudu neskutočne vďačná, že práve oni sa priplietli Monike do cesty a Monika neskôr mne, lebo jej naozaj vychádzali v mnohom v ústrety a pomáhali ako a kde sa len dalo. A ja som sa pri nej automaticky zviezla. Opäť a znovu opakujem: ďakujem!

Jediná vec, čo mi naozaj dosť prekážala, bola skutočnosť, že som ich na deväťdesiatdeväť celá deväť percenta zastihla vždy doma. Halt nepracujúci dôchodcovia. Takže sa mi motali popod nohy nielen dvaja štekajúci chlpáči, hlásiaci každý podozrivý pohyb na ulici, od malej mušky jenom zlaté až po veľké smetiarske auto, ale dosť často i dvaja dospelí. Tí našťastie pohyb vonku nehlásili. Ale i tak ma niečo podobné privádzalo v tých dobách do zúfalstva.

Ja potrebujem mať na zisk vnútornej rovnováhy jednoducho pocit, že keď odovzdávam nejakú vec/prácu/zákazku, musí byť všetko a všade picobello. Inak automaticky šediviem.

U nich som bola spokojná iba s bello. Pretože pico mi vždy stihli zasa znehodnotiť, kým som ja krvopotne dokončovala to bello!!!

S pribúdajúcimi šedinami som sa ale naučila akceptovať, že na pretrvávajúcom stave nič nezmením a že si podobné malichernosti nesmiem brať príliš ku srdcu, ak si ho nechcem predčasne zodrať. Veď také upratovačky verejných priestorov (napr. na letiskách s 24-hodinovou prevádzkou) by sa museli obesiť, keby si potrpeli na P-B v rovnakom čase a za každú cenu. Ak teda nepreferujú kľudnejšie nočné smeny.

A ak mám i na tomto mieste pridať nejakú extra spomienku od Linzovcov, tak mi spontánne prišli na myseľ rovno štyri. Štyri je celkom vhodné číslo na šírenie správ do sveta, ak sa jedná o písmenká jednej kapitoly druhého dielu akejsi trilógie!

Úvod patrí ich obývačkovým oknám. Neznášala som ich umývať. Neboli uliate z celistvého skla, ale skladali sa z desiatok drobných tablíc, vsadených do tmavých, drevených rámov, kde sa najlepšie darilo miestnym muškám a pavúčikom, ktorí si svoje siete radi vystielali okolitým, ľahučkým prachom. Papračka s nimi mi zabrala polovicu pracovnej doby. Preklínala som ju. No uznajte, toľko zničených príbytkov! Nech brouka žít nás predsa učili za mladi... Hoci okná žiadali zmyť iba dvakrát, ich náročná údržba sa mi natrvalo vryla do pamäti.

Raz koncom leta si vymysleli, že treba dať do poriadku ich dovolenkový karaván. Prenajali ho známym na cestu do Talianska a ja som ho potom smela vyglancovať. Nadávala som jak pohan v nepríjemne stiesnených pomeroch.

Naopak s obľubou som kosila ich trávnik. Boli jediní, ktorí ma nechali niečo podobné robiť a mňa nová činnosť neskutočne bavila. Stromy mi šumeli do taktu, vtáci trilkovali a ja som naboso šľapala zeleným kobercom a spievala si Až bude pokosená tráva... a zároveň plnými dúškami vdychovala nádhernú voňu, ktorou sa sťaté konce lúčili so svetom. Niekde v kútiku duše som si priala, nech rastie čo najrýchlejšie, aby som si aj pri nasledujúcej návšteve mohla ísť zanôtiť do záhrady ...málokto takej odoláva. (Dúfam, že ste sa práve prichytili pri pohmkávaní Slovákom dobre známej melódie. Ak nie, vráťte sa urýchlene na začiatok state a odštartujte druhý pokus!)

A celkom na záver prišiel v jeden upršaný deň na návštevu ich prvorodený a pri pohľade naň som skoro padla na zadok. Na tridsať sekúnd som oslepla a onemela. Keď som sa znovu spamätala, behala som pohľadom z otca na syna a zasa naspäť, slová sa mi zasekávali niekde v hrdle a ja som neverila, že starý pán dokázal splodiť takého krásavca!!! A mladý muž si bol isto dobre vedomý skutočnosti, čo za výzor dostal do vienka. Chcieť dať za neho ruku do ohňa, čo sa skúšky vernosti týka, skončí pravdepodobne každý odvážlivec s riadnymi popáleninami.

Neskôr som spoznala i jeho priateľku Hanu. Upodozrievala som ju z lenivosti. Ale môj úsudok mohol byť sčasti chybný či skreslený tým, že som ju pravidelne prichytila iba pri jednej jedinej činnosti a to v plavkách v lehátku na terase, ako sa snaží nachytať bronz. Do svojich sietí sa v poslednej dobe snažila lapiť natrvalo a papierovo aj Lucasa, čo mi prezradila Monika. No nezvolila príliš vhodnú taktiku. Po mnohoročnom vzťahu s Mistrom Right, ktorý je navyše z každej strany nebezpečne obletovaný, nie je vhodné vsadiť pri záverečnom ťahu na okatú ofenzívu a prísť ňou o všetky tromfy. Určite nie pri Lucasovi a jemu podobnými, kde na uvoľnenú pozíciu partnerky netrpezlivo v zástupe vyčkávajú ďalšie záujemkyne. Ale Hana sa túžila silou mocou vydať, založiť si rodinku a tým pádom na mladého muža svojimi požiadavkami (pod vplyvom nahlas tikajúcich, biologických hodín, ktoré niektorí chlapi od srdca neznášajú) príliš tlačila. Až tak, že ku koncu vyvíjanému tlaku nedokázal sám odolávať a nechal sa radšej jej majetníckym chovaním vohnať do náručia inej, mladšej a predovšetkým o dosť rafinovanejšej. S jej pričinením totižto závratnou rýchlosťou splodil dietko. Druhý vzťah neskôr takisto stroskotal, lebo i nová partnerka si nevhodným spôsobom robila nároky na otca svojej dcérky. (Taktika jej vyšla iba na polovicu, ale i to je lepšie, než nič.) Niekde v tom období sa prísun správ o Lucasových neprehľadných známostiach ukončil. On však isto naďalej privádzal driečne devy do vytŕženia. Ale v podstate nerobil nič nezákonného a keď si oni chceli nechať dobrovoľne pliesť hlavy, no čo už s nimi? Doprajme mládeži trochu potešenia podľa vlastných predstáv a prianí...

Na jeho obranu musím pravdivo priznať, že nikdy na mňa nepôsobil dojmom Don Juana. Z tých pár chvíľ, čo som sa s ním rozprávala, mi v pamäti zostal mladší brat Adonisa, milý, vtipný, inteligentný. To len tá nešťastná kombinácia s miliónmi na konte ho v očiach nežnejšieho a rafinovanejšieho pohlavia menila na žiadanú partiu (synonymický slovník K.D.: cenná trofej, úlovok, korisť) v širokom okolí.

Hana krátko po rozchode prelievala trpké slzy na ramene staršieho kolegu. A ako to zväčša nepísaným pravidlom býva, uchmatla si hneď toho prvého schopnejšieho, čo bol práve po ruke, ale šťastie si takto nepredstavovala. Až príliš neskoro si uvedomila svoj omyl a trpko oľutovala vlastné chybné rozhodnutia. Monika chodila ku nej o pár mesiacov neskôr upratovať, a tak sme získavali informácie priamo zo zdroja.

Ale kým sa Hana potila ničnerobením na terase u Lucasových rodičov, znamenalo to, že sú ešte stále oficiálne spolu. A ja som sa potila z úplne iného dôvodu kúsok od nej v ich podkrovnom bytíku, teda pocitovo skôr v saune. Sauny nemusím ani zadarmo. A možno to vlastne aj vysvetľuje, prečo Lucasova priateľka vždy vystavovala pokožku nebezpečnému UV-žiareniu. No lebo vo vnútri by sa i tak ugrilovala. Tam hore na poschodí som sa vlastne aj ja definitívne rozhodla, kde nebudem nikdy bývať. Ani v podkroví! Ani v saune!

Keď sa naskytla príležitosť, tak sme si my dve fajn pokecali. Preto na ňu nemôžem povedať jediné krivé slovo. I ona sa ku mne vždy správala veľmi priateľsky. Veď kto by nevyžaroval spokojnosť a dobrú náladu na lehátku s koktejlom v ruke? (Správna odpoveď: snehuliak.)



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?