kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DADE DEDHmiA (3)

Publikované 13.05.2018 v 10:00 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 7x

(str.57-62)

„Katarína, idete od nás ešte ku Dammovcom?“ spýtala sa ma na konci prvej odrobenej šichty pani Linz.

„Áno, dohodla som sa s nimi, že prídem, akonáhle budem u vás hotová.“

„Dobre, tak nech vám potom oni ukážu, kde býva pani Bach. Monika vám, dúfam, spomínala, že ku nej zháňame niekoho na výpomoc, alebo sa mýlim?“

„Nie, nie. To je v poriadku. Povedala, že mi na vašej ulici pribudne ešte niekto tretí, koho ale osobne nepozná.“

„Istotne myslela pani Bach. Býva priamo vedľa Dammových. Veľmi milá, staršia dáma. Veď ju čoskoro uvidíte.“

Nielenže to bola veľmi milá dáma, ju mi snáď zoslali do cesty nebesá priamo z nejakej rozprávky.

Čo sa Dammových týkalo, patrili do špeciálnej kategórie. Na Monikinej stupnici VIP im patrila tá najvyššia možná priečka. I preto sa dohodli, že okrem nej nikoho iného do domu nechcú a radšej vydržia aj polroka bez pomoci, ale Monika je proste a jednoducho nenahraditeľná. Mňa potrebovali kvôli niečomu inému.

Na prahu nádhernej vily ma privítala sympatická, usmievavá, tmavovlasá štyridsiatnička. Vyzerala, akoby sa práve vrátila odniekiaľ z dovolenky pri mori. Opálená sťa černoška a správne wellnesovo oddýchnutá. Pravý opak mňa. Monika mi prezradila, že je lekárkou s dobre zabehnutou ordináciou.

„Vy musíte byť Katarína,“ podala mi ruku, čo je v Nemecku pri predstavovaní bežným zvykom. „Teší ma. Zoberiem si iba kľúče a spolu zájdeme do bytu, ktorý budete mať na starosti. Je mi úplne jedno, kedy tam prídete, ale pokúste sa naplánovať si robotu do štvrtej. Na upratovanie vám budú stačiť dve hodiny a kľúče si ponechajte nastálo.“

Neveľký dvojizbák sa nachádzal v dome na susednom pozemku priamo na prízemí. Upútal ma svojou priestrannou, kamennou terasou, v lete nadivoko obrastenou všakovakou kvitnúcou botanikou. Terasa ústila do krásnej záhrady. Drobné kozmetické úpravy vovnútri nevyžadovali nijaké extra úkony. Byt patril do skupiny na údržbu nenáročných objektov a jeho právoplatného nájomníka zo skupiny single, ktorá je inak v Mníchove dosť rozšírená, som ani raz nestretla naživo. Peniaze som zakaždým našla pekne poskladané na stolíku v predsieni.

Rozprávkové obydlia typu „jednu cestu nimi preletím na metle a spiatočnú s prachovkou v ruke a finito“ a pri tom nikde nestretnem ani živú dušu, ani vtáčika-letáčika, no vždy na mňa čaká spravodlivá odmena, patrili medzi moje najobľúbenejšie. Preto ma o dva dni prekvapila Monikina reakcia v škole.

„Počúvaj, ty čo si u nich robila?“

Strhla som sa na tón jej hlasu, lebo som mala pocit, že v otázke počujem istú výčitku. Ona tam aj bola, lenže inak, než som ju na začiatku pochopila ja.

„Preboha, prečo? Upratovala som, ako mi povedali...“

„No oni ťa vychválili do nebies. Ani o mne tak nezvykli vravieť, keď som ku nim chodila!“ povedala a vzápätí sa rozosmiala.

„Šak ako mi prikázali, veľkomožná pani! To oni mi predsa prizvukovali, aby som im hanbu nerobila, tak som sa snažila... a nebudú predsa teba tebe vychvaľovať, veď by si spyšnela a poľavila na výkone. Jasné ako facka,nie? A ku sebe nepustia nikoho iného než Moniku! Aj to svedčí o ich spokojnosti.“

Samozrejme, že mi ich uznanie príjemne lichotilo, veď komu by aj nie, ale i tak som mu nerozumela. Robiť som robila poctivo, to hej, ale ten byt už na začiatku šichty vyzeral ako takmer poupratovaný. Občas som si v ňom pripadala úplne zbytočná. Dodnes mi je záhadou, podľa čoho zbadali rozdiel pred a po. V hoteloch sa previerka robí najčastejšie v kúpeľni za pomoci čarovného a zároveň zákerne fosforeskujúceho prostriedku a ak tam svieti i po ukončení práce, prémie idú dolu.

No a nakoniec prišla na rad pani Bach. Bola susedou Dammovcov z opačnej strany. Keď som vzhliadla prvýkrát jej palác, nechcela som uveriť, že v ňom býva iba jedna jediná bytosť. Nuž a mýlila som sa. V paláci bývali bytosti dve. Ona a jej starý kocúr. Pani Bach by som prirovnala ku zhovorčivej Němcovej babičke. Jednoducho osôbka na vystískanie a kocúr zasa podľa nálady a počasia prejavoval návšteve priazeň alebo vystrkoval na „votrelcov“ pazúriky.

„Nech sa páči, vstúpte do môjho kráľovstva,“ pozvala ma bez okolkov ďalej. „Tak vy ste tá prisľúbená, nová pomocníčka? Jój, ako sa teším, že ste prišli. Ešte donedávna ku mne chodila jedna veľmi spoľahlivá pani, ale momentálne jej zdravie akosi neslúži, a tak sa rozhodla zostať radšej natrvalo doma. Ale my dve si tiež budeme výborne rozumieť, cítim to.“ Zdalo sa mi, že na mňa sprisahanecky žmurkla.

V tú chvíľu mne hlavou vírili úplne iné myšlienky. Čisto matematického rázu a ako ma domáca pani postupne prevádzala jednotlivými komnatami, začala sa ma zmocňovať panika... ak na jednu izbu bude Katka potrebovať v priemere tridsať minút, koľko bude potrebovať na dvadsaťpäť izieb, keď kuchyňa jej bude trvať dvakrát toľko, čo kúpeľňa s hosťovským WC, ak použije na čistenie výrobok firmy...? (Čítate práve úvahu absolventky gymnázia so zameraním na výpočtovú techniku o možnom znení zadania úlohy pre upratovacie firmy.)

Nie, nemusíte teraz narýchlo vyťahovať a oprašovať kalkulačky. Jej domicil mi aj bez vašej pomoci rozmerovo vychádzal na týždeň intenzívnej činnosti bez nároku na pauzu, ale pani Bach našťastie včas prerušila komplikované výpočty svojej matematicky zdatnej posily o piatich neznámych a včas ma vrátila do reality všedných dní.

„Nepotrebujem, aby ste upratovali zakaždým všetko. Čo stíham a zvládam, porobím aj sama. Ale raz do týždňa uvítam vašu spoločnosť a budem rada, keď mi pomôžete s tým, čo si pre vás aktuálne nachystám. Ako napríklad dnes kuchyňu a kúpeľňu. Rozmýšľala som, že by sme spoločne vymyli poličky a skrinky. Ak teda môžete začať dnes.“

„Ale samozrejme. Ja som s tým viac-menej rátala, takže sa rovno pustím do práce.“

„Výborne! Dajme sa do toho. Tu si vezmite stoličku, ja som zatiaľ pripravila vedro so zvyšnou výbavou. Iba doň napustím teplú vodu a budem vám pri práci asistovať. Aspoň handru vymývať.“

Na moje námietky, že má radšej oddychovať, veď na platenú prácu som tu ja a určite nie ona, sa len pousmiala. „To by tak chýbalo, aby vy ste robili a ja sa len nečinne prizerala! Kdeže, kdeže. Spravíme to pekne spolu.“

Stará, dobrá škola! (Škoda, že ju neabsolvovali viacerí jedinci.) A tak sme čistili, prekladali, vymývali a popritom družne debatovali. Snažila som sa robiť čo najviac sama. Na nasledujúcich návštevách u nej som si často uvedomovala, aké smutné je zostať na starobu úplne sám.

Kuchyňa s podlhovastým pôdorysom bola zariadená tmavou linkou a patrila jednoznačne k tým priestrannejším. Z jednej strany sa ňou dalo prejsť do rozľahlej predsiene, z druhej hraničila s obrovskou halou na spôsob galérie. Okrem nich sa na prízemí nachádzala kúpeľňa, nahnedo vykachličkovaná a dve menšie hosťovské obývačky, ktoré plnili i úlohu čitateľského salóniku a nakoniec spáľňa domácej pani. Pri pohľade na útulné a vkusné zariadenie v pastelových farbách som sa myšlienkami preniesla v čase o niekoľko rokov dozadu a mala pocit, že každú chvíľu vbehne dovnútra Anna zo Zeleného domu a bude za ustavičného štebotania servírovať čaj o piatej. A ku nemu možno i nejaké dobré koláčiky. No vzhľadom na nastávajúci vývoj udalostí by sa skôr patrilo pozvať na návštevu Miss Marple. Aj ako vhodnú kandidátku do čisto ženskej partie.

Na poschodí ku zvyšnej výbave domu patrili ďalšie izby a druhá, obrovská kúpeľňa. Večná škoda, že minimálne štyri desaťročia zívali prázdnotou.

Keď ma v to neskoré popoludnie pani Bach odprevádzala domov, lúčila sa so mnou vetou, na ktorú dodnes rada spomínam. „Ja som vám vravela, že z nás dvoch bude super team. Musím vás pochváliť. Všimla som si, že hoci ste sa mnou celú pracovnú dobu zhovárali, ani raz ste neprerušili činnosť a pokračovali ďalej vo vymývaní skriniek a poličiek. Usilovných ľudí si ja vážim.“

„Ďakujem za pochvalu,“ zareagovala som milo prekvapená jej slovami. Celú cestu domov som sa potom v mestskej hromadnej usmievala ako slniečko.

Od toho dňa som teda začala tiež prispievať pravidelne na domácnosť. Spravila som iba jednu jedinú a neodpustiteľnú chybu. S pani Bach som, bohužiaľ, zoznámila aj Rahmiho. Priala som si, aby aj on spoznal tú čarovnú Babičku. Obľúbil si ju presne tak isto ako ja. Ale nemohla som predsa už vtedy predvídať, akým nebezpečným smerom sa príbeh vyvinie.

Na tomto mieste odkazujem prípadným neprajníkom a závistlivcom, ktorí sa snažia spochybniť existenciu toľkých príjemných ľudí na jednej kope: skúste i vy prehodnotiť svoj pohľad na svet, skúste sa najprv naučiť sami vyžarovať to, čo by ste si želali prijímať od druhých. Kde je vôľa, je aj cesta. Po zmene prístupu sa stopercentne i vám bude ľahšie dýchať. Najlepšou zbraňou bol a aj naďalej zostáva úsmev. Naruší vonkajší obal aj tých najtvrdších, najmrzutejších orieškov, aby sa svetu ukázalo ich pravé jadro. A po úsmeve nasleduje na druhom mieste komunikácia. Žiadne srdcervúce výlevy, ale vhodne zvolené slová a rozumne formulované vety.

Ak človek mlčí ako ryba, ani vlastná mater mu nerozumie. Nech ale potom nik neočakáva, že mu niekto podá pomocnú ruku pri riešení akýchkoľvek problémov. Čítať myšlienky iných dokáže málokto.

Ak naopak rozprávate príliš veľa, môže sa stať, že mnohí poslucháči stratia záujem či trpezlivosť a ochotu pomôcť pri toľkej omáčke navyše.

Predošlé úvahy sa týkali čisto medziľudských vzťahov. Ak sa vám nedarí z objektívnych príčin (choroby, úrazy a zvyšné katastrofy), spadá to do inej kategórie a automaticky vyžaduje i zmenu prístupu.

Nakoniec musím zdôrazniť, že som hneď na začiatku dostala overených zákazníkov, ktorých mi už vopred pretriedila Monika, a tak som svoju sľubnú kariéru Putzfrau odštartovala zo zvýhodnenej pozície. Samozrejme som i ja neskôr narazila na kadejakých ľudí, ale keďže patrím ku stratégom s relatívne rýchlym rozhodovaním, nikdy som nedovolila, aby tí negatívne zmýšľajúci príliš dlho zotrvávali v mojej blízkosti. Niekomu, kto ma energeticky oslabuje či úplne vyčerpáva, sa vo vlastnom záujme radšej porúčam, keď vycítim, že nastal správny okamih. Osobne uprednostňujem symbiózu pred príživníctvom. Vo „Fáze tri“ si o existencii podobných požieračov energií prečítate viac.

Ako nestranný pozorovateľ dodávam na adresu mnohých dievčat, že sa zbytočne dlho umárali v kadejakých rodinách, lebo sa neodvážili jednať, aj keď sa im naskytla príležitosť na zmenu. Zo strachu, čo by im mohla priniesť budúcnosť, keby... A samé si pritom maľovali čertov na stenu. Vopred si nahovárali, že za blatom na nich čaká kaluž. A kto čerta privoláva, ten si kaluž i vyslúži.


(str.62-65)

5.


Podľa odborníkov a ich štatistík pôsobia dlhé, chladné večery na prelome zimy a jari depresívne na väčšinu ľudských bytostí. Hoci sme sa nasťahovali do krásneho bytu a ja som sa začala intenzívne rozhliadať na všetky svetové strany, predsa len mi chýbal pravidelný prísun decibelov z detských hrdiel, každodenná ekšn s Miou a Timom, rozhovory s Laurou, ale i Tante Clarou, stretnutia a zábava s Alidou a chýbal mi aj môj verný, štvornohý spoločník, ktorý zostal pôvodne doma u našich. Psi nikdy nepatrili do výbavy au-pair ako napríklad učebnica nemčiny, aspoň som sa o tom nikde oficiálne nedočítala. Vzhľadom na jeho vek a jazykové (ne)znalosti som ho po odkrútení ročnej zmluvy v rodine nechcela prekvapiť či dokonca trápiť vysťahovalectvom. Navyše sa svojim správaním prejavoval ako typický (pred kastráciou uchránený) adept na vodcu svorky, čo by zasa čisto teoreticky mohlo viesť v tunajších podmienkach ku občasným, ak nie pravidelným šarvátkam. A pútať akýmkoľvek spôsobom nadmernú pozornosť okolia sa nám nežiadalo.

Skrátka a jasne – koncom februára sme sa rozhodli, že jarnú depresiu prekabátime a náš domov rozšírime o ďalšieho člena! A to prvého člena s nefalšovaným nemeckým občianstvom. (Hoci týraný pes z akéhokoľvek slovenského útulku by na rozdiel odo mňa získal i v tých časoch pobytové vízum okamžite.)

V nejakých novinách sme objavili inzerát istého gazdu z vidieka, ktorý ponúkal šteniatka na predaj. Micky nelenil, vytočil zverejnené číslo a hneď dohodol termín odberu.

Dodnes sa mi pri spomienke na tú udalosť pred očami zjavuje niekoľko vyblednutých záberov veľkej hospodárskej usadlosti na samote, kde sme po asi hodinovej ceste zasneženou, neznámou krajinou konečne zaparkovali naše auto. Ako prvá nás spoza voza so senom pribehla privítať stredne veľká, biela fena. Rasa, ako inak, ťažko preťažko identifikovateľná. A o chvíľu sa na ozvenu jej hlasného štekania vyrojili z rôznych kútov priestranného dvora štyri bielostrakaté šteniatka. Jedno z nich ma upútalo okamžite. Chlpatá guľka s farebnou hlávkou, zalomenými ušami ako malý vlčiak a dvomi-tromi neveľkými škvrnami na chrbte. Neskôr z nej vyrástla na pohľad psia krásavica. Môžem s istotou tvrdiť, že gény na to určené isto nezdedila po matke. Spoločnú mali iba podkladovú farbu. A po kom zdedila svoje povahové gény, ktoré nás pravidelne privádzali do zúfalstva, zostalo tiež navždy tajomstvom.

„Tú si zoberieme!“ ukázala som prstom na huňaté, poskakujúce klbko (gazda tvrdil, že všetky sú fenky) a ani náznakom netušila, aký bičisko z neho na seba upletieme. Na depresie z nečinnosti či osamelosti zrazu nebolo ani len pomyslenia. Nová členka našej domácnosti sa sama odsúhlasila za šéfku programového oddelenia a dôkladne sa nám starala o výplň dňa. Určite mi skrížila cestu, aby mi v praxi ukázala, že vždy sa je čomu učiť a že všetky dovtedy nadobudnuté skúsenosti s predstaviteľmi psej rasy mi pri jednaní s ňou stačiť nebudú. Ona mala byť tá známa (no určite nie svetlá) výnimka, čo potvrdzuje pravidlo, na ktorej si aj naslovovzatí experti vylámu zuby a ako extra bonus im v tom lepšom prípade postupne zošedivejú vlasy. V tom horšom aj vypadajú. Jeden pekne za druhým.

Pes, ktorý zostal bratovi v Bratislave, bol stelesnením anjela, i keď aj kdesi v jeho vnútri driemala duša odvážneho bojovníka. Ale tá ho hnala do bitky iba vtedy, ak mu niekto poskytol pádny dôvod. Ona naopak predstavovala jeho presný protipól. Čerta v bielom prestrojení. Jej ninja sa zdal byť (hyper)aktívnym dvadsaťštyri hodín denne a jeho reakcie sme nedokázali vôbec predvídať, pretože rafinovane bojoval so všetkým, čo mu prišlo do cesty. Súčasné psychologické poradne by ju bez mihnutia oka označili za ADHD adeptku. V minulosti by sme si pravdepodobne vystačili aj s jednoduchším pomenovaním divoška. Kto nezažil, neuverí. A to sa medzi pospolitým ľudom traduje, že fenky sú kľudnejšie, prítulnejšie a poslušnejšie. Neverte tomu!!! Opak bol pravdou.

Bez dlhého premýšľania sme zaplatili požadovanú, symbolickú sumu. O rodokmeni a povahových vlastnostiach si bývalý majiteľ neviedol extra záznamy (predpokladám, že v konečnom dôsledku ani nepoznal presný počet šteniat a vždy iba počkal, koľko sa ich na privolanie vyrojí z rôznych kútov dvora), a tak sme rýchlo nasadli do auta a vyrazili na spiatočnú cestu domov.

„A meno pre ňu si už vymyslela?“ spýtal sa Micky počas jazdy a popri tom ju potiahol roztopašne za ucho.

„Mhm. A snáď neporušíme autorské práva, ak si požičiame meno jednej fenky z Bratislavy. Vyzerá síce úplne inak, ale to mi neprekáža. Ak nemáš žiadne námietky, navrhujem, aby sme ju volali Bobe.“

„Bo... ako?“

„Bo-be. Jednoducho Bobe,“ zopakovala som pre istotu ešte zo dvakrát.

„Ok. Keď myslíš. A teraz, keď sme ju práve pokrstili na Bo-be, môžeme ísť kúpiť základnú výbavu.“

„Hej, teraz áno. A začneme obojkom, vodítkom, drobnou hračkou, miskami na žrádlo a vodu a nejakým vhodným košom na spanie.“

Veľkosť, farbu a tvary sme poznali, postupné odhaľovanie jej skutočnej povahy zatiaľ na nás iba čakalo. Tešili sme sa, že prvú noc u nás prežila bez väčších problémov a žiadnými špeciálnymi zvukovými efektami, ktoré by rušili spiacich susedov, neprejavovala smútok za bývalou rodinou. Asi si, zahalená rúškom tmy, tajne pripravovala bojový plán na spolužitie s nami. A to vám poviem, tá sa veru dôkladne pripravila!


(str.65-68)

Krátko nato ku nám zavítala Monika. Privítali a pohostili sme ju spoločne s Mickym. Hoci sa jej u nás páčilo prevelice a isto by neodmietla ďalšie pozvanie, bola táto návšteva jej jedinou v našich končinách. A prečo ju vlastne spomínam? Nuž lebo my dve s Monikou sme onedlho uzavreli tajnú dohodu, vychádzajúc z predpokladu, že mnohí chlapi sú príšerne nevšímaví, lebo príroda ich nevyzbrojila nejakou extra výnimočnou pamäťou na tváre. Dnes si myslím, že zlú pamäť iba predstierajú. Aby sa nemuseli púšťať do rozhovoru s každým známym, ktorého náhodne stretnú na ulici. Bohvie... My sme na náš omyl o čosi neskôr takmer doplatili. (Preskakovať strany sa ale nevypláca, tj. dočkaj času a odolaj pokušiteľskému hlasu – pozn.autora.)

Približne v rovnakom období sa Rahmi pustil do riešenia ďalšieho bodu zo svojej osobnej To-do listiny. Potreboval čo najskôr založiť nové konto, aby mu mala kam chodiť výplata. Ešte pár týždňov sme si obaja naivne mysleli, že naň bude nejaká tá pravidelná pláca chodiť, preto sme spoločne zašli do banky. No situácia sa vyvinula trochu inak, než Rahmi predpokladal a i mne boli mnohé a to dosť podstatné skutočnosti zatiaľ absolútne neznáme, a tak sa práve na tomto mieste začína náš príbeh pomaličky, ale iste zamotávať. Všade, kde to len bolo možné.

„Katja, dnes prídem určite neskoro domov a súrne potrebujem vložiť nejaké peniaze na účet, “ oznámil mi Rahmi v polovici nasledujúceho týždňa, podávajúc mi dve pokrkvané stovky. „Zájdeš tam a vložíš ich namiesto mňa? Sám to nestihnem. Číslo účtu leží na stole. Iba si vypýtaš pri okienku potrebný formulár, vyplníš ho, odovzdáš všetko spolu s peniazmi a počkáš na potvrdenie.“

„A keď budú odo mňa niečo chcieť? Alebo nejako kontrolovať moju totožnosť?“ odpovedala som s nevôľou. Pred podobnými inštitúciami som mala ešte stále akýsi rešpekt. Kdesi u mňa v podvedomí šarapatili spomienky na poslednú návštevu kasína.

„Žiaden strach, nič nebudú chcieť. Určite nie pri vklade. Sú radi, keď dostanú prachy a iné ich nezaujíma.“

Netušil, ako veľmi sa mýli. A ako mne zasa stúpne tlak a nadbytočný adrenalín sa opäť raz nekontrolovane preženie celým telom, ale z trochu iného dôvodu, než som si pôvodne predstavovala ja. A preto je mnohokrát naozaj lepšie, neprivolávať si vopred zbytočným rozjímaním nič negatívne. Ono to príde aj samé od seba. Priamo na mieste som postupovala presne podľa Rahmiho pokynov až do okamihu, kým si ma pozorným okom nepremeral zamestnanec v obleku za prepážkou.

„Na tento účet nie je možné previesť nijaké vklady,“ sucho mi oznámil.

„Prosím?“ zostala som zaskočená jeho výrokom. „Veď sme ho iba minulý týždeň založili. Je úplne nový. Sú azda stanovené nejaké lehoty, odkedy sa smie začať používať?“

„Patrí vám?“ spýtal sa ma chladným hlasom, až mi na celom tele naskočila husia koža a ja som sa obávala, či náhodou zo strachu nezagágam.

„Nie, priateľovi. Aj tie peniaze sú vlastne jeho.“

„Tak potom pošlite priateľa. Keďže nie ste majiteľkou konta, nemôžem vám poskytnúť bližšie informácie,“ zakončil rázne náš krátky rozhovor.

Nemienila som mu nijakým spôsobom odporovať. Do tváre mi stúpla červeň, líca mi horeli, priam som cítila, že sa musím ísť schladiť na čerstvý vzduch, inak nimi asi podpálim budovu aj s príslušenstvom. Podriadila som sa právomoci úradníka, zhrabla do rúk veci, rozložené na pulte, zahabkala niečo na rozlúčku a vyšla zrýchleným krokom von.

„Bože, čo znamenalo zasa toto?“ nasmerovala som pohľad do oblakov, čakajúc stade nejakú odpoveď či aspoň znamenie v podobe troch bleskov a snažila sa stlmiť tlkot srdca podľa rád z odborných lekárskych časopisov. Celé dokopy mi to nedávalo zmysel. Ja strkám niekomu dobrovoľne dve stovky pod nos a on ich odmieta prijať? Vari je celý svet naruby? Nie, nebol. So skutočnými dôvodmi nezáujmu som sa oboznámila o čosi neskôr.

Akonáhle som dorazila domov, vytočila som bez dlhšieho premýšľania Rahmiho mobilné číslo.

„Ahoj Dž-nem. Tak ako? Odniesla si peniaze?“ spýtal sa ma veselým, bezstarostným hlasom a ja som zo známeho šumenia v pozadí usúdila, že je ešte stále na bavorských cestách, aby nám zarobil na živobytie.

„Micky, to čo zasa znamenalo??!“ vyrútila som sa na neho bez predošlého, podrobného opisu diania v ďalšej jame levovej, ale zato citeľne vystresovaná. „Si mi sľúbil, že vklad pôjde ako po masle. Omyl! Skoro som pred chvíľou skolabovala od strachu!“

„Katja, ale ja vôbec nechápem, o čom rozprávaš.“

„Zamestnanec za prepážkou mi tvrdil, že tvoj účet neexistuje alebo je neplatný ... niečo v tom zmysle. Proste a jednoducho, žiadne peniaze som nikam nevložila.“

„Upokoj sa, prosím. Určite došlo ku nejakému hlúpemu nedorozumeniu. Cez obedňajšiu prestávku si vypýtam voľno a dobehnem domov. Som si istý, že sa všetko nakoniec vysvetlí.“

„Tak v to pevne dúfam. A odteraz si podobné záležitosti vybavuješ ty sám! Po tejto skúsenosti mňa už veru nikam nedostaneš! Teda aspoň do času, kým nezískam vízum,“ ukončila som nahnevane svoj preslov.

V čase, keď som nastúpila do svojho prvého zamestnania na Slovensku, boli bankové prevody ešte v plienkach. O rôznych druhoch účtov sme ani len nesnívali. Výplaty nám do rúk strčili v obálke na mzdovom oddelení spolu s výplatnou páskou, ľudia si ich potom doma prácne triedili do pančúch a väčšinou sme financovali všetko cash. Nemala som kedy zvyknúť si na finančné operácie v slovenčine a nieto ešte v nemčine!

Rahmi hneď v ten deň zašiel do banky, aby dal veci do poriadku. Keď sa večer vrátil domov, zahovoril incident neschopnosťou tamojších pracovníkov a naostatok dodal, že sa rozhodol založiť si účet najust u konkurencie. Nanovo som ho pri otváraní toho ďalšieho nesprevádzala, ale podľa istých indícii som vydedukovala, že ani inde o neho nejavia príliš prehnaný záujem. A tak sa nakoniec rozhodol predsa len zotrvať vo svojom pôvodnom peňažnom inštitúte. Aj za cenu, že bude musieť pendlovať pekných pár kilometrov navyše. Podľa mňa mu konečné riešenie nakoniec i vyhovovalo. Aspoň nestratil kontakt s rodným mestom a osobami v ňom žijúcimi.


(str.68-72)

Môja dôvera ku nemu sa začala postupne ale isto vytrácať. Prispeli ku tomu okrem posledného zážitku aj dva podozrivé listy z nejakého mestského úradu. Neprišli však naraz, ale s istým odstupom po sebe. Na obálkach stálo veľkými písmenami vytlačené UPOMIENKA! Nikdy ma nezaujímala cudzia korešpondencia, pokiaľ si dotyčný z vlastnej vôle neželal/neželá, zveriť sa s jej obsahom aj mne. Listové tajomstvo bolo a je pre mňa jednoducho sväté. Preto som Rahmimu iba oznámila, že poštou došlo niečo dôležité, neodkladné. S prosbou, nech to dá čo najskôr do poriadku.

„Ach, vidíš, minule som ti zabudol povedať, čo sa mi prihodilo v Rakúsku. Prekročil som povolenú rýchlosť, a tak mi radaroví fotografi spravili jeden drahší záber na pamiatku. To bude určite pokuta odtiaľ, “ vyhovoril sa ako človek, ktorý kvôli množstvu povinností na čosi nie až tak podstatné zabudol. Jeho vysvetlenie som vzala na vedomie a nezaoberala sa ním nijako bližšie. Maximálne som skonštatovala, že si zasa raz na diaľnici - ako takmer každý chlap - dokazoval mužnosť dupnutím na pedál. To, že v Rakúsku treba na radary dávať sakra pozor, bolo aj vtedy medzi pospolitým ľudom všeobecne známe, ale čo mi ešte nik neprezradil, že pokuty sa v tých časoch neposielali od susedov ku nám. Strácali sa pravidelne v nirváne. A nik to neriešil. Preto som mu odpoveď zhltla i s navijákom. Až o pár týždňov neskôr som s pomocou iných odhalila pravú podstatu došlých upomienok.

Keď mi Micky pri druhom liste tvrdil, že poplatok stále nezaplatil, vytmavila som mu od srdca, čo si o jeho lajdáckosti myslím. A tým bola pre mňa daná téma uzavretá. Teda nie úplne, pretože ... postupne som o sebe a svojom jednaní čoraz viac pochybovala a pripadala si ako hysterka, ktorá si sama vytvára zbytočné napätie a problémy tam, kde asi žiadne nie sú a nedokáže dostať pod kontrolu vlastné emócie. Za dlhé roky som sa však naučila, že moja vnútorná kontrolná anténka je sakra spoľahlivým seizmogramom. Akonáhle začne vysielať signály smerom ku mne, chytá ma podvedome panika a ja sa pomaly pripravujem na ďalšie zemetrasenie.

Nejasnosti som už nemienila s Mickym rozoberať, ale pomyselné semiačka nedôvery (zasiate v prvom dieli) vo mne začali klíčiť a rásť, a keďže som nechcela svojimi množiacimi sa starosťami zaťažovať nikoho z najbližších, vybrala som si za spovedníka Moniku. Na nasledujúcej hodine nemčiny som ju počas prestávky oslovila.

„Moni, dnes sa ti potrebujem zdôveriť ja,“ začala som nesmelo.

„No čo ťa trápi, von s tým,“ zavelila ako generál na bojisku, čím mi dodala odvahy rozprávať.

„Micky. Kým som robila au-pair u rodiny, svet bol gombička. Stretávali sme sa pravidelne, keď nám to okolnosti umožňovali a mne zakaždým dobre padlo, že s ním môžem ísť niekam preč, prevetrať hlavu. Ale odkedy bývame spolu, prenasleduje ma stále nejaký divný, slovami ťažko opísateľný pocit. Že mi niečo dôležité zatajuje. Nedokážem to vysvetliť rozumnými argumentami. Je to nejaká anténka vovnútri, ktorá ma varuje a ja rozmýšľam, pred čím asi. Si prvá, ktorej o tom hovorím. Našich doma podobnými starosťami zaťažovať nemienim, lebo by sa zbytočne trápili a pomôcť by mi i tak na diaľku nemohli a zvyšným kamoškám tu z Mníchova síce dôverujem, ale obávam sa, že by sa tým pádom zmenilo ich správanie ku Mickymu. Asi by sa nedokázali v jeho prítomnosti tváriť, že sa nič nedeje. Či už zo strachu o mňa alebo z iného dôvodu. Na to ich až príliš dobre poznám. Ty si ho stretla jediný raz na návšteve u nás. Preto je to iné. Si zatiaľ iba nestranný pozorovateľ. Aspoň ja ťa tak vnímam.“

„A jemu si nejakým spôsobom naznačila svoje pochybnosti?“

„Každú snahu o vážnejší rozhovor ukecá niečím iným alebo ma doslovne citovo vydiera, keď vidí, že ide do tuhého. Ja pomaly sama neviem, čomu verím a čomu nie. Čo sa domácnosti týka, nemôžem sa na neho vôbec sťažovať. Máloktorý chlap by mi toľko pomáhal, ako on. Aj keď je unavený, bez problémov poumýva riad, pozametá alebo povysáva byt. Všetko dokáže opraviť, na nákupy chodí bez reptania. Ale niečo proste visí vo vzduchu. Cítim to.“

„Hm. Tak v tom ti asi neporadím, ale ak budeš niekedy potrebovať priamu pomoc, kedykoľvek sa na mňa obráť. Keby si v blízkej budúcnosti, ale i neskôr plánovala od neho odísť, je tu istá možnosť. Podľa všetkého je byt, kde som žila so svojim priateľom, nejakú dobu prázdny. Zdá sa, že on sa spakoval nazad do Poľska. Tvrdila mi to minule mama. Ozval sa jej telefonicky a ona je presvedčená, že určite nie z Nemecka. Kedysi si u nej doma uschoval zbierku nejakých vzácnych nožov a teraz ich žiada naspäť.“

„Ej, nuž asi by som mu ich na mieste tvojej mamy nevrátila... Ktohovie, na koho ich potrebuje?“

Nám Slovákom ani v ťažkých chvíľach nechýba riadna dávka čierneho humoru, a tak som si ním i teraz vypomohla. A Monika reagovala ako správny sparring-partner.

„Myslíš, že by som mu stála ako živý model pri mučiacom kole?“

„Mhm. Na začiatku živý, na konci už menej živý ...veď ako sa vraví, v dobrom i v zlom,“ pritakala som so smiechom a ona sa ku mne pridala.

„Ale naspäť ku našej téme,“ prerušila spoločné vtipkovanie. „Majiteľov bytu si spoznala nedávno. Sú ochotní mi ho znovu prenajať. Viacmenej s tým rátajú, že sa doň onedlho nasťahujem. No ešte chvíľu pre istotu počkám, keby náhodou Grzegorz predsa len prišiel nazad do Mníchova. Osobne som ten byt zbožňovala. Milí susedia, tiché okolie, proste paráda. Lenže sama nájomné nezvládnem, budem potrebovať spolubývajúcu alebo dokonca spolubývajúcich. Kedykoľvek sa potom môžeš ku mne presťahovať.“

„Ach, Monika! Ďakujem za skvelú ponuku, ale bojím sa, že to až tak hladko nepôjde. Čosi mi nahovára, že Micky ma len tak ľahko nenechá odísť. Navyše som svoje celoročné úspory neuvážene vrazila do kaucie. Čiže pokiaľ sa bude dať, chcem ich v prvom rade určite naspäť. Ale informáciu som si uložila do pamäti a porozmýšľam nad jednotlivými pre a proti. Kým nevlastním pobytové vízum, je môj ďalší osud i tak vo hviezdach.“

„Keď myslíš. Ja svoj osud neponechám len tak na hviezdy. Už som sa rozhodla, na Slovensko sa nikdy viac nevrátim. Nič dobrého tam v budúcnosti neočakávam. Zvykla som si na blahobyt a tunajší pokojný život. Nemienim sa ho len tak bez boja vzdať. Odtiaľto ma veru nik nedostane. Ani párom volov! No a aby som smela zostať v Nemecku, musím sa alebo vydať alebo získať pracovné povolenie.“

Zasmiala som sa schuti nad spôsobom, akým to povedala. A v podstate sa mi páčila jej ujasnená predstava o svetlej budúcnosti. Mnohé veci by som síce nedokázala robiť ako ona, lebo sme boli obe z iného cesta, ale Monika si za svojimi názormi a konaním stála, na verejnosti ich prezentovala s odhodlaním jej vlastným a práve to som si na nej cenila. Že sa nepretvaruje a je verná sama sebe.

„Ak by som sa ja rozišla s Mickym, vrátila by som sa nazad na Slovensko. Netvrdím, že hneď, ale natrvalo by som tu sama nedokázala, ani nechcela žiť. Mňa ťahá domov ku rodine a priateľom.“


(str.72-76)

„Pozri, ku platným vízam sa dá dopracovať aj inou cestou,“ poučovala ma Monika. „Ak máš známosti, dajú sa za peniaze sfalšovať akékoľvek papiere. Ani sa nenazdáš a v okamihu je z teba vyučená čašníčka. Tým sa pracovné povolenia pravidelne udeľujú. Ja už si vybavujem potrebné dekréty a nie je to ani tak drahé. Pár hodín upratovania a papier je vo vrecku. Ostatné mi vybavia Linzovci. Podpíšu nejaký dokument, že ma zamestnajú u seba v reštaurácii.“

Ani keby jej vtedy niekto prezradil, aké prísne tresty sa vymeriavajú za falšovanie úradných dokumentov, ani to by ju s najväčšou pravdepodobnosťou neodradilo od pevného predsavzatia, usadiť sa natrvalo vonku, ak by si prípadný trest smela odkrútiť v nemeckom väzení.

„A ty v ich podniku naozaj mieniš pracovať?“

„Ale kdeže. To iba tak naoko. Naďalej budem upratovať. Celodenná makačka v zafajčenej reštike, v maximálnom strese a v otrasnom hluku nie je nič pre mňa. Asi mi neveríš, ale ja som naozaj vrcholne spokojná, ako to momentálne funguje.“

„Mhm. No takéto čachre-machre neprichádzajú u mňa vôbec do úvahy. Ale vydať sa takisto nemienim.“

„Tak ti zostáva iba posledná možná voľba.“

Spozornela som. „A to?“

„Prihlásiť sa v Mníchove na štúdium. Nájdeš si niekoho, kto sa za teba zaručí a podpíše nejaké úradné lajstrá. Za mňa by sa aj zaručili, ale študovať sa mi nechce. Nezostával by mi potom čas na robotu a svojho tunajšieho zárobku sa v žiadnom prípade dobrovoľne nevzdám.“

„Vidíš, o niečom podobnom som ešte doteraz nikdy a nikde nepočula, ale dobre vedieť. Ďakujem za hodnotnú informáciu. Určite sa pôjdem čo najskôr popýtať na podrobnosti. A ešte čosi ku nášmu dnešnému rozhovoru. Keď si mi navrhla to ubytko u teba... nuž rozmýšľala som medzi rečou, či by nebolo od veci, keby sme navonok prerušili akýkoľvek kontakt. Ja si naozaj myslím, že v prípade rozchodu budem musieť jedným ťahom spáliť všetky existujúce mosty. Preto odteraz navrhujem, aby sme sa stretávali buď v škole alebo v meste a iba vo dvojici. Aby Micky na teba úplne zabudol. Viac sa o tebe pred ním nikdy nezmienim. Súhlasíš?“

Monika nemala žiadne námietky ani pripomienky, a tak som ju jednoducho prestala u nás doma zo dňa na deň spomínať. A Micky sa na ňu ani nepýtal, jeho v mysli zamestnával celkom iný strašiak.


6.


Kým Anka naďalej zotrvávala v holzkirchenovskej oblasti, zaúčala sa Stanka v Laurinej a Philipovej domácnosti. Pri spätnom pohľade na ono obdobie mi nenapadá nič lepšie ako výsledné zhrnutie, že nielen hviezdy, ale snáď celá mliečna sústava musela byť nastavená na veľké zmeny. Presnejšie povedané, zmeny k horšiemu.

Stanka si akosi nerozumela s Tante Elke a niečo mi nahovára, že i Tim jej dával dosť zabrať. Tante Elke sa zasa podľa všetkých dostupných ukazovateľov nedokázala aklimatizovať u svojich nových zamestnávateľov. Laura si čoraz častejšie uvedomovala, že Tante Elke nie je Tante Clara, že Stanka nie je ja, že ja chodím iba na občasné návštevy... ale to najzákernejšie zo všetkých ŽE pre mňa pomaly stavalo šibenicu priamo u nás doma. Aj u Anky začalo postupne dochádzať ku zmenám, ktoré si najprv ona nechcela pripustiť, ale kvárili ju natoľko, až sa časom nakoniec zdôverila i mne. Nuž ale pekne po poriadku.

Začiatkom marca sa ku nám na návštevu nahlásila Laura. Prišla sama, bez detí, aby sme sa mohli v kľude a do sýtosti vyrozprávať. Samotný byt spoznala počas sťahovky, keď som si prevážala od nich svoje veci v červenej cestovnej taške o rozmeroch psej búdy (minimálne) pre bernardína vo veľkosti XXXL. Prvú várku viezla ona.

„Minule si mi ospevovala vaše aktuálne prírastky do domácnosti, a tak som naozaj zvedavá, ako ste sa zariadili,“ načala konverzáciu radostným hlasom priamo na prahu predsiene. „A keďže sa na kolaudáciu nepatrí prísť s prázdnymi rukami, doniesla som ti i ja malú pozornosť. Dúfam, že sa vám zíde.“

Okrem kvietka v kvetináči mi podávala aj veľký balík.

„Júj, ako si uhádla?“ odvetila som nadšene, keď som z baliaceho darčekového papiera vymotala novučičkú, jemnulinkú deku. Mimochodom, mám ju dodnes. A hoci pribúdajúcimi rokmi stratila z popisu niekdajšie označenia v podobe zhodných prívlastkov, naďalej v sebe ukrýva hodnotu spomienok na kedysi.

„Tipla som si a ako vidím, celkom správne ... a to túto skriňu ste zohnali cez inzerát?“ prešla ku pôvodnej téme, akonáhle očami zaregistrovala obývačkovú zostavu.

„Hej, to je tá, čo som ti minule ospevovala do telefónu. No uznaj, nie je skvelá?“

„A naozaj ste ju zohnali čisto náhodne?“ chvíľu jej trvalo, než mi nadobro uverila.

„Veru. Presne ako vravíš. A všimni si ornamenty na nej a na dverách. Priam neuveriteľná zhoda. Nuž a dokopy s pár drobnosťami navyše, takpovediac, za babku! Smiešnych sto mariek.“

Porozprávala som jej aj milú príhodu so spálňou od sympatickej vdovy a ona zasa na oplátku pospomínala podobné zážitky z vlastného životopisu. Z čias, keď si zariaďovala svoj študentský bytík. Alebo keď s Philipom zháňali pre seba prvý spoločný domicil v centre Mníchova. Neďaleko kliniky, kde vtedy pracovala.

Keď sme skončili s prehliadkou bytu a ja som nám pripravovala kávu, zvrtla Laura tému rozhovoru aj na aktuálny stav v jej domácnosti. „Spomínaš si na náš dávnejší rozhovor o zmenách? Zdá sa mi, že si kedysi presne odhadla situáciu. Viac som toho minulý rok podcenila. Neubránim sa pocitu, že odkedy ste s Tante Clarou odišli, Tim sa dosť zmenil. Bohužiaľ, ku horšiemu. Asi sa s tým naozaj nedokáže vyrovnať. Dáva nám všetkým riadne zabrať. Nehovoriac o tom, že mne napríklad dosť chýba kuchyňa Tante Clary. Také dobré polievky ako robila ona ... hmm, také mi už asi nik nenavarí,“ povzdychla si Laura a pokračovala s miernou výčitkou v hlase. „A predstav si, čo minule spravila Stanka!“

„Čo také?“ pozrela som na ňu prekvapene. Tón jej hlasu v sebe neskrýval ani za štipku nadšenia.

„Ja som jej dookola ospevovala tvoj majonézový šalát. Určite si nezabudla, ako som ho zbožňovala!“

„Veru, dobre si ja pamätám, ako som ťa naň dostala,“ odvetila som príjemne pobavená. Po premiére u nich doma jej tak zachutil, že si ho vyžiadala ešte asi zo dvakrát.

„No a Stanka mi svätosväte tvrdila, že hravo zvládne jeho prípravu. Ani vo sne neuhádneš, z čoho tá jej príprava pozostávala! Uvarila zemiaky a capla ich do majonézy z obchodu!!! Na podobné umenie by som sa zmohla aj ja. Ok, ok, som ľavá vo varení, ale až tak nemožná zasa tiež nie.“

„No ale Laura, keď si jej nepovedala, že moja majonéza nie je kupovaná, ale vlastnoručne namiešaná podľa babičkinho osvedčeného receptu, tak skade na to mala prísť? Ona ešte v živote nechutnala u mňa náš výborný šalát. Ale vieš čo? Ja ti nabudúce nachystám plnú misu, aby si zabudla na to veľké sklamanie naposledy!“

„Áno, prosím,“ dodala a rozosmiala sa spolu so mnou.



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?