kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DADE DEDHmiA (4)

Publikované 14.05.2018 v 07:15 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 3x

(str.76-78)

Naďalej u nás pravidelno-nepravidelne klopala na dvere vrámci víkendov aj Anka, akonáhle sa jej naskytla príležitosť. Stále sme ladili na jednu a tú istú vlnovú dĺžku. Aj preto sa mi krátko po Veľkej noci zdôverila so svojim trápením.

„Kati, pamätáš si na minuloročné sviatky u našich?“

„To vtedy, keď som naverímboha šliapala zasneženou alpskou krajinou a predstavovala si, ako cestou takmer zamrznem, ale v poslednej minúte ma zachráni statný bernardín so súdkom piva na krku? Na to veru nezabudnem. A prečo sa vlastne pýtaš?“ chcela som sa zasmiať, ale zarazil ma pohľad na jej smutnú tvár.

Neuniklo mi, ako Anka váha, čím vlastne začať. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo z jej úst vyšla nejaká sťažnosť na jej au-pairskú rodinu. Obom sa nám takmer odrazu začali pomaly ale isto rúcať predstavy o ich priam božskej dokonalosti. Hoci u mňa ich už naštrbila posledná návšteva.

„Bez akéjkoľvek príčiny a upozornenia mi Lucia stiahla z výplaty podiel za sviatky. Tento rok som ich trávila doma na Slovensku. Pokiaľ som správne informovaná, aj za ne je mzda ako u každého iného zamestnávateľa a sviatky sú predsa platené všade. Alebo sa mýlim?“

„Pravdu vravíš. Oficiálne áno. Navyše si u nich druhý rok, to sa spravidla základ zvyšuje a nie skracuje. Veď sú s tebou spokojní... A povedala si jej to?“

„Nedokázala som. Príliš sa ma dotklo jej jednanie. Doteraz som si myslela, že náš vzťah je niečo výnimočné. Odhliadnúc od toho, s peniazmi som napevno rátala a potom mi naozaj chýbali. A je mi to ľúto aj z dôvodu, že minulý rok sa navyše starali o teba a i napriek tomu mi výplatu dali celú. Kopec prachov predsa ušetria len tým, keď za mňa neodvádzajú poistku v Nemecku. Tak prečo mi strhli i časť základu? Na ich vlastné želanie som súhlasila s rokom navyše a ... a je mi z nich do plaču!“

„Nuž čo ti na to? Ak im to nemieniš povedať priamo do očí, tak jedine prehltnúť a ísť ďalej...“

„Kati, aj keby som chcela, nedokážem,“ reagovala na prvú časť záverečnej vety.

Lucia si neskôr sama všimla, že ich au-pair je v poslednom čase akási smutná, miestami až nezvyčajne mĺkva, a tak z vlastnej iniciatívy začala rozhovor na vyjasnenie situácie. Dozvedela sa, v čom je skutočný problém a rozhodla sa zvýšiť Anke plat o niekoľko percent.

Podobné debaty o sklamaniach v ľuďoch sa v tom nešťastnom roku začali akosi množiť. Až kým raz nedošlo ku riadnej explózii, ktorá, ako je všeobecne známe, prečisťuje vzduch.

Po Veľkej noci sa Anka nadobro rozhodla, že ďalší rok u nich určite nezostane.

Nejeden krát som jej vravela: „Dievča, dievča, v najlepšom bolo treba skončiť. Keby si sa riadila ľudovou múdrosťou, dnes by si neprelievala slzy. Aj preto som veľmi rada, že som od našich po roku odišla. Ktohovie, ako by sa vyvíjala situácia po odchode Tante Clary, keby som zostala. Odchodom nás oboch sa každopádne zhoršila.“

Ťažko povedať, čo by som sa v jej situácii robila ja, ale pre Anku to bola otázka cti dodržať daný sľub a potiahnúť celý zvyšný rok do konca.

No nielen ona, ale i ja som sa sklamala v istej osobe. A nie raz. Môj problém sa týkal Stanky. Nejako sa nedokázala integrovať v rodine. Mám pocit, že okrem Mii si nerozumela s nikým v domácnosti. Dokonca ani s Tante Elke nenašli spoločnú reč. Prvák Tim sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedokázal vyrovnať so zmenou personálu a dával jej to svojim detským, vzdorovitým správaním najavo. Kto sa trochu vyzná v deťoch, pochopí rýchlo jeho pohnútky. Pre ktorúkoľvek au-pair je podobná situácia ťažko stráviteľná, ak sa jej nepodarí získať si zverenca čo najskôr na svoju stranu. V opačnom prípade sa na ňu začne valiť spŕška nepríjemných konfliktov.

Stanka zasa spravila chybu, keď sa vo voľnom čase namiesto pravidelnejšieho opakovania nemčiny stretávala radšej a výlučne so Slovákmi alebo Čechmi. Aj preto sa z jazyka naučila maximálne začiatočné tri lekcie, čo bolo mizerne málo na každodennú komunikáciu v cudzom prostredí a takisto viedlo ku mnohým nedorozumeniam. A nakoniec ani neodhadla správne situáciu. Rozprávala nám s Ankou rozdielne verzie svojich vlastných zážitkov a neuvedomila si, že keď to povie každej zvlášť, ešte stále sa úplnou náhodou o tej-ktorej udalosti môžeme následne rozprávať i my dve s Ankou. Lebo pravda vyjde skôr či neskôr najavo.


(str.78-81)

„Vieš, Anka, ja som ju vlastne poznala iba rok. Zoznámili sme sa vďaka súboru a z našich intenzívnych rozhovorov som predpokladala, že zdieľame rovnaké názory na život a na svet a podľa toho sa potom i správame. A tu zrazu spoznávam úplne inú Stanku. Živo si pamätám, čo jej prekážalo u druhých ľudí na Slovensku a v Nemecku sa chová presne ako oni. Možno má jej premenu na svedomí iný vzduch, zemepisná poloha alebo reč, ktorú neovláda. Neprišla som zatiaľ na správnu odpoveď, ale som z nej úplne paf. Presne ako ty v poslednom čase z vašich. Až príliš často mi zvykne svojim správaním vyraziť dych a to si o sebe myslím, že som naozaj dosť tolerantný človek.“

Ako napríklad počas jedného víkendu.

Stanka sa ozvala úplne nečakane. Pôvodne si dohodla iný program, ale z neho pravdepodobne zišlo a z mne neznámeho dôvodu nechcela za nič na svete zostať doma. A tak vytočila záchrannú linku s našim telefónnym číslom.

„Nemohli by sme sa ihneď stretnúť?“ spýtala sa prosebným hlasom.

„Stanka, ale predvčerom som ti predsa spomínala, že sme si na dnes naplánovali s Mickym niečo iné.“

„Áno, ale ja potrebujem odtiaľto vypadnúť. Neprehodili by ste si výnimočne váš termín na inokedy?“

„A nakedy? Musela by som sa najprv porozprávať s Mickym... ale obávam sa, že to nepôjde.“

„Prosím ťa, spýtaj sa ho. Mne je jedno, kam vypadneme. Len dnes nechcem byť sama a už tobôž nie zostať tu,“ naliehavo žiadala.

„Ok, ok, tak sa ho teda spýtam a zavolám ti obratom čo a ako. Ale upozorňujem ťa, Bobe ešte nebola na vychádzke! Prvé, čo budeme musieť spraviť, je venčenie a teba to tým pádom tiež neobíde.“

„To mi neprekáža, aspoň si prevetrám hlavu.“

Mickymu som potom vysvetlila, aký mala Stanka smutný hlas, že je to moja kamarátka a tie sa nenechávajú v štichu a teda by bolo celkom fajn, keby sme svoje pôvodné zámery - povedané jej slovami - výnimočne zmenili. Nadšením určite neovplýval, skôr naopak, ale nakoniec som ho predsa len presvedčila. Zavolala som nazad nielen Stanke, ale pokúsila sa zmobilizovať i Anku. Celkom nečakane sa nám podarilo dať dokopy jeden spontánny termín s tým, že Anka sa zdrží iba chvíľu, lebo sa chystala zájsť aj do kostola.

Stretli sme sa neďaleko Anglickej záhrady. Fúkal silný, studený vietor. Podľa dohody bola na rade Bobe. Navrhla som, aby sme spravili spoločne jedno kolečko v parku, než si pôjdeme niekam do teplúčka sadnúť. Po chvíli Anka kapitulovala. „Kati, mne je akosi zima. Asi sa pôjdem zahriať ku oltáru. Dúfala som, že vydržím s vami dlhšie, ale od rána sa necítim dobre a ochorieť sa mi nežiada.“

V tom istom momente sa ku nej otočila Stanka. „A môžem ísť aj ja s tebou?“

„Veď poď,“ odvetila nič netušiaca Anka.

Myslela som, že nepočujem dobre a nepredpokladala som, že po ďalšej vete z jej úst onemiem.

„Tak ja teda budem radšej robiť spoločnosť Anke. Tiež mi je zima, ale vy sa tým nedajte rušiť a pokojne ďalej venčite Bobe. Uvidíme sa nabudúce.“

Nezmohla som sa na slovo a keby som sa na nejaké zmohla, asi by to neskončilo dobre.

Ešte v ten večer sme sa telefonicky spojili s Ankou a ja som jej vysvetlila, prečo som sa tak rýchlo pratala preč.

„Aby som jej hlúpo nevynadala. Nechcela som ti kaziť deň. Stačilo, ako elegantne ho ona pokazila nám.“

„Kati, je mi to ľúto, že som vám takto zrušila stretnutie. Keby som...,“ zahlásila ako niekto, koho škrie svedomie, preto som ju rázne prerušila. To by ešte tak chýbalo, aby si ona niečo vyčítala!

„Anka, ty sa nemáš za čo ospravedlňovať. Nik ti predsa neprezradil, ako sa to celé zbehlo. Ale povedz mi, naozaj si ona neuvedomuje, do akých nepríjemných situácii ma dostáva?! My iba kvôli nej zrušíme dôležitý termín, za čo mi potom Micky aj povedal svoje a mal v podstate pravdu, ona sa nechá odviesť autom do mesta a bez mihnutia oka sa na nás takto vykašle! Z jej strany nepadol jediný návrh, ako inak vyriešiť situáciu. Ona sa rozhodla a basta!“

Ak ste čítali prvý diel, isto si spomeniete na Pavla, ktorému som niesla balíček z Bratislavy do Mníchova po tom, čo ma na stanici oslovil neznámy muž a požiadal o pomoc. Zostali sme naďalej v spojení a Pavol z času na čas využíval moje služby. Po roku som mu zahlásila, že končím s prácou au-pair a končím aj s prenášaním správ. Keď sa dozvedel, že po mne do rodiny nastupuje kamarátka, tiež Slovenka z hlavného mesta, pokúsil sa nadviazať kontakt i s ňou. Stanka mi sama otvorene priznala, ako mu občas niečo berie oboma smermi.

„Kati, ty poznáš dobre toho Pavla?“ prekvapila ma po telefóne svojou otázkou Anka.

„Pavla? Prečo ťa zaujíma práve on? Ja ho poznám minimálne. Z chvíľkových momentov, keď mi doniesol na autobusovú stanicu nejaký balík pre kolegov v Blave alebo si prišiel ďalší od nich vyzdvihnúť. To je všetko, čo ti o ňom dokážem zreferovať. Teda snáď ešte skutočnosť, že sa naozaj teším z ukončenia našich nepravidelných stretnutí či rozhovorov, lebo začal byť v poslednej dobe neskutočne dotieravý a panovačný. On ti mi normálne vydával rozkazy a očakával ich bezodkladné vyplnenie. Teraz mu poslíka robí Stanka.“

„No veď práve. A minule sa mi priznala, že šla ku nemu na byt, lebo ju pozval na večeru.“


(str.81-84)

„Čo že spravila?“ takmer mi zabehlo. „Aby si mi rozumela, ona nech si robí, čo chce, je predsa dospelá osoba. Divím sa iba preto, lebo i mne niečo naznačila, a keď som sa jej priamo spýtala, či ku nemu zašla ... no ja som nechápala, ako sa na mňa zrazu osopila, priam vyrútila, že čo si o nej myslím, ako mi také niečo vôbec mohlo prísť na um!“

„A kedy si s ňou hovorila?“ vyzvedala Anka.

„Ak sa nemýlim, približne v strede týždňa.“

„Aha. Nuž to potom vysvetľuje jej chovanie. Ja som s ňou hovorila počas minulého víkendu a prečistila som jej žalúdok. Či sa nebojí ísť na byt ku neznámemu chlapovi v cudzom meste.“

Anka bola zástancom výroku, opatrnosti nikdy nie je nazvyš. V podobných situáciách reagovala ako starostlivá mama, ktorá si chráni svoje neskúsené potomstvo pred možnými nástrahami zákerného sveta.

„Škoda, že si ju nepočula, ako mi odpovedala. Asi ju po tvojom príhovore hrýzlo svedomie a ja som to schytala.... Ale teraz vážne, až tak strašidelne to nevidím. Nezaujíma ma, či sa stretli i inokedy, je to čisto jej súkromie. A ak aj áno, tak podľa mňa potrebovala iba vypadnúť z domu a to je vždy lepšie s niekym vo dvojici, keď sa navyše nemecky ani veľmi nedohovorí. Veď je Slovák ako my a Stanka bola odjakživa spoločenský typ. So súborom sme vyrážali pravidelne na vystúpenia a stretávali množstvo neznámych ľudí. Ako ju poznám, dokáže si bez problémov stanoviť i isté hranice. A hoci je pre teba Pavol iba meno, ja na neho kontakt mám. Zopárkrát som ho stretla na stanici a pozvanie na večeru nie je žiaden trestný čin. Mňa len dosť zarazila jej nepochopiteľná reakcia. Teraz, keď si mi prezradila i zvyšok, tak ma mrzí, ako zasa raz zo mňa spravila blbú namiesto toho, aby mi narovinu povedala pravdu. Už len z toho dôvodu, že by si ju mohla na tému večere osloviť aj niekedy, keď sa stretneme v trojici, lebo... lebo ti na srdci leží jej bezpečnosť.“

A potom prišla na rad historka s „le vase“, ktoré si Laura nechala vyrobiť na objednávku počas dovolenky vo Francúzsku a ktorých cena nekorešpondovala s mojou vtedajšou platovou triedou.

Keď konečne po dlhom čase dorazili do Nemecka, vyhradila im Laura čestné miesto v obývačke. Tam stáli až do istého nešťastného dátumu. Kým ich Stanka nerozbila. Podrobnosti, čo a ako sa v ten deň presne odohralo, nepoznám.

Ešte pár dní predtým mi Stanka zavolala, aby mi s nadšením oznámila, že sa v Miinej škôlke uvoľnilo miesto pomocníka v kuchyni. „Tante Elke mi vybavila, že naň môžem od pondelka nastúpiť. Aspoň si privyrobím niečo pomimo umývaním riadu.“

Vzala som správu na vedomie a nejako sa ňou špeciálne nezaoberala. Nedomyslela som súvislosti a z nich plynúce následky, až kým sa mi jedného večera neozvala Laura.

„Katja, ty si vedela o Stankinej práci v materskej škôlke?“ spýtala sa rozrušeným hlasom.

„Áno, povedala mi to. Tebe vari nie?“

„Nie. A skoro som padla na zadok, keď mi došli nejaké úradné papiere ohľadne jej poistenia. Prosím ťa, môžeš jej po slovensky vysvetliť, že sebe i nám týmto narobí iba kopec nepríjemností? Veď v zmluve má čierne na bielom, že sa nikde inde nesmie zamestnať. Ona asi presne nerozumie, čo sa jej snažím objasniť.“

„V poriadku, zajtra sa s ňou porozprávam. Odkáž jej, nech ku nám príde hneď ráno.“

„Ďakujem Katja. Zdôrazni jej, prosím, že ak chce robiť niečo navyše, musí vopred informovať mňa, ale na podobné činnosti nech rýchlo zabudne. To jednoducho nejde.“

Na druhý deň dorazila Stanka ku nám a ja som jej pretlmočila, o čo ma Laura žiadala.

„Keď si mi vravela, že brigádu vybavila Tante Elke, tak som oznam nejako automaticky spracovala s vedomím, že tam nastupuješ so súhlasom Laury. Ja som sa o niečo podobné nikdy nezaujímala. Mne stačilo, že si ma ponechali i bez víza.“

„No Laura rozruch okolo roboty nakoniec uzavrela rozhodnutím, že ak raz dostanem nejakú výplatu zo škôlky, tak ňou splatím rozbité vázy.“

„Aha, tie drahé francúzske,“ zasmiala som sa. Raňajším rozhovorom sa incident z MŠ uzavrel. Myslela som si.

Lenže o týždeň mi volala pre zmenu Anka.

„Kati, povedz, vari aj Laura začína byť ako naši?“ spýtala sa sklamane.

„Laura??? Ako to myslíš?“ netušila som, na čo naráža.

„Včera sa mi sťažovala Stanka, že jej z nasledujúcej au-pairskej výplaty chce stiahnuť celú sumu za nejaké rozbité vázy. Veď to je smiešne!“

„Takto skrátene ti to zreferovala Stanka?“

„Áno. Či ako inak mi to mala povedať?“

A tak som jej vyrozprávala, čo som si vypočula priamo od hlavnej aktérky ja.

„A pozri ju! Nič z toho nespomenula ani slovkom. Ale to potom mení situáciu. Neprezradila mi, že tie vázy boli také vzácne. Ani ako sa zamestnala v škôlke, či ako to vlastne bolo myslené so splácaním.“

„Tak teraz poznáš aj verziu, s ktorou sa zverila Stanka mne. Pravda bude niekde uprostred. Ale vykašli sa na zbytočnosti. Asi si budeme musieť zvyknúť na skutočnosť, že ona svoje zážitky upravuje do podoby, ktorá jej práve vyhovuje, prípadne ju stavia do lepšieho svetla.“

Viac som sa nepýtala, či jej Laura dala vázy preplatiť. Pamätám si iba, že Stanke neskôr navrhla, aby jej ušila zopár letných šiat jednoduchého strihu, ak si chce teda privyrobiť navyše, no ani to nerobilo dobrotu, lebo Stanka bola presvedčená, že ju Laura využíva. Ťažké je robiť sudcu v podobných situáciách a po strate dôvery k žalobcovi.

Po skúsenostiach s ňou som sa zahovorila, že v budúcnosti nikdy nikoho nikomu nebudem odporúčať (no i tak slovo občas poruším - ja, osoba nepoučiteľná), lebo nie je na svete toho tvora, čo by mi zaručil, že ak si rozumiem s oboma stranami, tak to bude bezproblémovo a harmonicky fungovať aj u nich navzájom.


(str.84-86)

7.


A potom som spoznala Dimitrisa a jeho široký okruh známych - šťastnú to výhybku na mojej životnej púti. Práve vďaka stretnutiu s ním sa celé nasledujúce dejstvo zvrtlo nečakaným smerom.

Micky ma vzal pri nejakej príležitosti so sebou do firmy. Zaparkoval vo dvore plnom áut rôznych značiek, farieb a veľkostí. Miestnosť, kam sme vstúpili, bola zaprataná balíkmi všakovakých rozmerov. Pripadala som si v nej ako kdesi na pošte. Zopár zaneprázdnených kolegov si pripravovalo náklad na ďalší deň. Od stola pri okne sa ku mne rozbehol rozkošný, svetlohnedý jazvečík a štekal, akoby ho za jeho iniciatívu podplácali šťavnatým mäskom navyše. Z Mickyho rozprávania som si zapamätala, že sa jedná o neškodnú fenku.

„Neboj sa, nič ti nespraví. To každého takto zdraví,“ usmial sa na mňa vysoký, chudý mladík. Dlhé čierne vlasy mal zopnuté gumičkou do copu. Vekovo som ho odhadovala na môj ročník, Neskôr som sa dozvedela, že je odo mňa o dva-tri roky mladší.

„Ale veď ja sa nebojím, “ opätovala som mu úsmev a na dôkaz pravdivosti svojich slov som ju pohladkala. Razom stíchla. „Nečakala som také vrelé privítanie. Hlavne keď je uvítacia komisia skrytá pod stolom a vyrúti sa stade bez akéhokoľvek upozornenia. Predpokladám, že ty si Dimitris. Teší ma, Katja.“

Podali sme si navzájom ruky.

„A kde schovávate parťáčku vy?“ zablúdil očami za naše chrbty, ale nikoho tam neobjavil.

„Spí v aute. Vytriasli sme z nej dôkladne dušu na prechádzke, aby najbližšiu hodinu zbytočne nevystrájala.“

„Nabudúce ju kľudne doveďte. Tu nič nezničí.“

„Len aby si sa potom nedivil, keď ti budú chýbať balíky.“

Na prvý pohľad bolo jasné, že Micky s Dimitrisom si výborne rozumejú. Okamžite sa začali navzájom doberať. Pre nich tak typickým spôsobom. A pravidelne do rozhovoru nejakým spôsobom zakomponovali aj národnostnú otázku, kde najčastejším podmetom vo vete bola nadávka pre cudzincov s južanským výzorom. Pokiaľ som správne zaregistrovala, používajú ju iba oni v rozhovoroch medzi sebou.

„Tak šéfe, čo si pre mňa pripravil na zajtra? Dúfam, že si nemusím zasa brať pas!“

Roznášky balíkov firma zabezpečovala nielen vrámci Bavorska, ale pre blízkosť hranice s východným susedom na mníchovskej zemepisnošírkovej úrovni, často aj do Rakúska, ale iba do určitej vzdialenosti od prekročenia hraníc. A práve výlety týmto smerom Micky využil na krytie svojich ... hmm, nazvime to problémov.

„Nie, tento krát som ti pridelil iba adresy u nás na okolí. Keď celý náklad rýchlo porozvážaš, privítal by som vďačne tvoju pomoc pri papierovačkách vo firme. A ak nemáte nič proti, môžeme si ísť večer spolu s mojou priateľkou niekam sadnúť. Fin plánuje tiež prísť. O ňom som ti rozprával minule. Konečne sa ti naskytne príležitosť spoznať ho osobne a nerušene sa s ním pozhovárať.“

„Skvelé, súhlasím. Katja, ako si na tom zajtra s časom?“ otočil sa ku mne a pohybom hlavy mi naznačoval, aby som i ja súhlasila s návrhom.

„Od tretej budem doma, ak ma niekde pri U-bahne vyzdvihnete, nedbám.“

Odkedy odišla Alida, stratili sme automaticky zo dňa na deň kontakt s Justym. Rahmi sa prestal stretávať s Hamidom, ku Anke ma po poslednom neúspešnom dohováraní prestali pozývať a mne chýbala spoločnosť veselých ľudí a občasné akcie s partiou mimo domu. Uvítala som každú možnú zmenu, čo ma dokázala priviesť na iné myšlienky.

Micky si takisto ako kolegovia pripravil balíky na ďalší deň a následne sme sa pobrali domov.

Cestou v aute sme obaja dlhú chvíľu mlčali. V istom momente sa predsa len rozhodol prerušiť ticho.

„Katja,“ rozhovor začal s hlbokým povzdychom, „ten kamarát, ktorého spomínal Dimitris...“

„Áno? Čo je s ním?“ pochopila som, že na vyslovenie ďalších viet potrebuje priateľsky povzbudiť.

„Nuž ... pamätáš si, keď som ti kedysi spomínal, ako som zakladal firmu?“

„Myslíš tú zmenu dátumu narodenia? Buď si istý, že na to len tak ľahko nezabudnem!“ odvetila som s neskrývanou iróniou v hlase. (Niekdajšie rany sa ani po dlhých týždňoch nestihli dostatočne zaceliť).

„Aby som ju mohol založiť, potreboval som základný kapitál. Niečo som našetril sám a zvyšok som si požičal z banky. Peniaze sa mi ešte nepodarilo splatiť nazad. Ale žiaden strach, aj na tom sa pracuje. Dokopy sa jedná o štrnásťtisíc mariek. Chcel som byť ku tebe férový, keď teraz bývame spolu, a konečne dostať zo seba, čo som dodnes tajil. Dimitrisov kamarát má nejakú firmu a sľúbil, že mi pomôže dať tie nešťastné dlhy do poriadku. Preto sa s ním potrebujem čo najskôr stretnúť.“

Zahmlilo sa mi pred očami. Pri pomyslení na počet núl za vysloveným dvojmiestnym číslom. Tomu on hovorí ´žiaden strach´? Vtipkuje? Stále sme nemohli vyskakovať do výšky, čo sa financií týkalo, skôr sme potili krv ... a zrazu toto.

„Milé prekvapenie si si pre mňa pripravil, len čo je pravda,“ zahabkala som riadne zaskočená nečakaným, nepríjemným zvratom.


(str.87-89)

„Dž-nem, len sa, prosím ťa, nehnevaj. Je mi jasné, zbabral som to na plnej čiare. O pôžičke som ti mal povedať oveľa, oveľa skôr, ale bál som sa, že po nepríjemnostiach s mojou rodinou žiadnu inú, zlú správu neprijmeš. Neprežil by som to, keby si si v decembri zbalila kufre a odišla späť na Slovensko.“

V očiach sa mu trblietali slzy (bože, ako som ich už nenávidela) a ja som sedela vedľa neho v aute sťa prikovaná. V hlave sa mi opäť rozvírili spomienky na zmätok z uplynulých mesiacov a do toho sa navyše plietla i jedna na posledný rozhovor s Monikou.

„Ešte koľko podobných prekvapení čaká na mňa nachystaných na sklade? Keď si sa rozhodol ísť s pravdou von, tak chcem teraz počuť všetko! Ale NAOZAJ všetko!“

„Katja, sľubujem na život svojej mamy, že ti nič iné netajím! Toto je celkom isto posledné ´prekvapenie´.“

Chvalabohu, sa sľuby len tak ľahko nenapĺňajú. Inak by pravidelne vo večerných, televíznych správach hlásili, ako sa ďalšia z moslimských matiek zrútila z doposiaľ nezistených príčin mŕtva do hrnca pri príprave obeda alebo odpadla kdesi na ulici či počas nákupu v obchode. Aj tú jeho by práve bez pardónu zrazila mŕtvica ku zemi.

(Takže keď manžel Betty prisahal na korán, považujem to za férovejšie riešenie. Aspoň sa nezahrával so životom žiadneho z príbuzných.)

Mlčala som a zvažovala. Je pravda, že o skutočnom stave svojich financií mi nemusel nič prezradiť. Ale takto sa aspoň vysvetlilo, prečo mu banky nechcú otvoriť žiaden účet. Každá jedna si pri nových, potenciálnych zákazníkoch najskôr preveruje ich podĺžnosti na všetky strany. A mínusových adeptov bez mihnutia oka vytrieďuje.

„A ako to mieniš teraz riešiť?“ spýtala som sa ľahostajným, ľadovým hlasom.

„Nič sa neboj. Svoje maléry dám do poriadku ja sám. Od teba nežiadam nič, len aby si mi poskytla šancu a potrebný čas na vyrovnanie záväzkov. Presný plán splátok pre mňa vypracuje Dimitrisov známy. Teraz mám zaručený stály príjem vo firme, tak v tom nevidím najmenší problém.“

Pri partnerstve dvoch dospelých jedincov sa zvykne s obľubou používať formulka „v dobrom aj v zlom“ a práve ona nás dosť často ovplyvní pri dôležitých rozhodovaniach. Netvrdím, že opustiť partnera v zlom bez poskytnutia šance na nápravu je správne riešenie, ale to i druhá strana musí hrať s otvorenými kartami, čestne a poctivo. I teraz som sa na prvý pohľad nechala prehovoriť. Čo už, keď úmyselne v hre podvádzal. Ale nenadarmo sa vraví, príde na psa mráz!

Nie je mi známe, či vycítil, ako si svojou výpoveďou opäť nesmierne priťažil. Rozhodnutie o zavŕšení nášho čoraz viac sa komplikujúceho vzťahu začalo vo mne pomaly, ale isto dozrievať.

Iba o jeho konečnom zrealizovaní mi zatiaľ chýbala akákoľvek predstava. No niekde tam hore nado mnou sa na správnom (i keď pre mňa nebezpečnom) pokračovaní príbehu už usilovne pracovalo.

V nasledujúce poobedie sme teda spoločne zašli do jedného podniku v západnej časti Mníchova, ktorú som dovtedy vôbec nepoznala. Výraznú maľbu nad vchodom reštaurácie do dnešných dní nik neodstránil ani nenahradil inou, a tak mi pravidelne, keď prefrčím okolo autom, pripomína to osudové stretnutie.

Na miesto určenia sa každý zo zúčastnených dostavil svojim vlastným dopravným prostriedkom, a tak som zvyšné dve osoby do partie spoznala až priamo vovnútri. Za vchodovými dverami som si najprv všimla Dimitrisovú priateľku. Štíhle, nie príliš vysoké, ale zato krásne žieňa s dlhokánskym, zapletaným vrkočom sa so mnou milo zvítalo. Trochu mi vzhľadom pripomínalo driečnu tanečnicu z Lúčnice. Neskôr som sa dozvedela, že Susi má iba 19 rokov. Vyžarovala z nej srdečnosť. Na svoj vek jednala s ľuďmi prekvapivo suverénne. S ľahkosťou a vtipom kedykoľvek uzemnila zdivené hormóny silnejšieho pohlavia. Keď sa krv mužských jedincov skoncentruje kdesi dolu, čím riadne oslabí ich mozgovú činnosť.

Za stolom, kam nás doviedol Mickyho šéf, sedela osoba, ktorá o niekoľko mesiacov neskôr zohrala veľmi dôležitú úlohu v nečakanom, turbulentnom vývoji udalostí. Dimitris nám predstavil Fina. Od prvého momentu pôsobil na mňa priam neskutočným dojmom nafúkanca. Niečo z jeho výzoru mi navrávalo, že v jeho rodokmeni sú zastúpené aspoň dve podstatne odlišné národnosti. Micky neskôr potvrdil moje domnienky, aj správnosť tipov. Informácie získal od samotného šéfa.

„Po otcovi je Nemec, ale mama pochádza z Ázie. Ak si správne pamätám, z Číny. U Dimitrisa je to presne naopak. Otec je Grék, mama Nemka.“

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?