kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DADE DEDHmiA (5)

Publikované 15.05.2018 v 07:00 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 4x

(str.89-93)

Pri krígli radlera Micky ani len náznakom nespomenul problém dlhov. Bavili sme sa po celý čas uvoľnene. Skôr o počasí, záujmoch a podobných bezvýznamných témach, ale ani všakovaké, spoločné vtipkovanie nezmenilo môj počiatočný názor na mladého muža na druhom konci stola. Vyslúžil si pečiatku namyslenca a basta. Kontakt na seba si chlapi, našťastie, vymenili.

„Na budúci týždeň mu zavolám a dohodneme termín stretnutia, “ oznámil mi Micky v aute cestou domov.

„A on ti naozaj pomôže s riešením tvojich finančných ťažkostí? Mne veru nebol obzvlášť sympatický a navyše je to mladý ucháň. Myslíš, že stihol nazbierať dosť skúseností aj v podobných záležitostiach?“

„Dimitris tvrdí, že je veľmi šikovný a pozná dobrého právnika. Doteraz sa nik nezaujímal, ako sa mi darí vo firme a nieto, aby mi s čímkoľvek pomáhal. Ja mu dôverujem.“

„No ak vlastní recept na zázraky a prezradí ti, ako sa z mínusu čo najrýchlejšie vyšplháš zasa do plusu, tak nedbám. Rob, ako uznáš za vhodné a dohodni s ním schôdzku čo najskôr.“

Na prvé plánované sedenie šiel Micky sám. Keď sa z neho vrátil nazad domov, žiaril väčšmi než horúce, augustové slnko.

„Katja, odo dneška môžeme zasa spokojne spávať!“ spustil rovno od vchodových dverí, prešiel do obývačky a zvalil sa na sedačku, pričom stihol vykopnúť pravačkou do vzduchu podľa vzoru futbalistov pri kontrolovanej streľbe na špeciálnu bránu s troma otvormi.

„Poď ku mne, Dž-nem, nech to spolu oslávime. Ak sa vydarí plán, za pár mesiacov budem opäť na nule a potom sa môžeme konečne vziať!“ Tváril sa, akoby to bol jeho jediný vážnejší problém. O tom nepríjemnejšom radšej pomlčal. Správne odhadol, čo by nasledovalo.

„Tak sa najprv dopracuj ku sľúbenej nule a potom sa uvidí, čo ďalej, “ odvetila som stroho.

Od istého času som sa snažila odpovede na tému sobáša zahrať do autu. Všimla som si, že to ľahšie znáša, ako keď som jeho ponuky narovinu odmietla. Vtedy žiadal totižto odo mňa vysvetlenie, prečo som ustavične proti vydaju. Svoje vnútorné pocity som nedokázala pretransformovať do vhodných a ucelených viet. Proste som cítila, že nie. A každá snaha o vysvetlenie by aj tak nikam neviedla, maximálne k diskusiám bez konca.

Našťastie si v zásobe ponechal pre mňa jednu ďalšiu správu a tá odviedla jeho pozornosť od predošlej témy. „Finovi som vysvetlil našu situáciu a...“.

„Ach Micky, poznáš ho tri dni aj s cestou. Nepovažujem za rozumné, hockomu o nás vytárať jednotlivé detaily, keď ty o dotyčnom...“

„Nechaj ma, prosím, najprv dohovoriť. Nechápem, kde si prišla na to, že hockomu o nás rozprávam. A takisto nemôžeš donekonečna všade vidieť strašiakov. Žiješ tu dosť dlho, aby si sa naučila rozpoznať ľudí, ktorí sa snažia druhým iba pomôcť. Nič viac a nič menej.“

„To už som zistila aj ja. Napriek tomu si nechávam aký-taký čas na bližšie spoznanie niekoho neznámeho, kým sa mu zdôverím s istým druhom informácií!“

„Tak môžem konečne dopovedať, s čím som pôvodne začal?“ spýtal sa mierne podráždene.

„Prosím. Nuž teda dopovedz, “ odvrkla som mu rovnakým tónom.

„Fin má menšiu kanceláriu vo Schwabingu a spýtal sa ma, či by sme ju tiež nechodili raz do týždňa upratovať. Okrem toho by ti pribudla robota aj u neho doma. Podrobnosti by ti neskôr vysvetlil sám. Začať môžeme od budúceho týždňa.“

A tak sa i stalo. V dohodnutý deň sme sa autom odviezli do mesta a zaparkovali poniže kancelárie. Nachádzala sa v jednej bočnej uličke priamo na úrovni ulice. Jej priestory by mohli slúžiť aj na prevádzku nejakého menšieho obchodíka. Vstupná miestnosť bola zo strany ulice kompletne presklená, čo mi dosť prekážalo. Pripadala som si v nej ako akváriová rybička na výstavisku. Ani nikdy neskôr sa mi nepodarilo zbaviť sa toho nepríjemného pocitu, keď som stála v blízkosti výkladu. Práve naopak, o niekoľko mesiacov sa ku nemu pridal i strach a bleskurýchle zaťahovanie všetkých funkčných žalúzií, akonáhle som vošla dnu.

Napravo od vchodu sa nachádzali dva veľké, kancelárske stoly so stoličkami na kolieskach a niekoľko skriniek. Naľavo sa po troch schodíkoch vchádzalo do Finovej kancelárie. Priamo oproti vchodu viedli iné tri schody do predsiene. Z nej sa išlo napravo do kuchynky, naľavo na WC, medzi nimi bola posledná miestnosť a na konci chodby zadný východ. Ten ústil do schodišťa obytného domu, kade sa prechádzalo ďalej na dvor. S kontajnermi na odpady pre celý barák.

„Vitajte,“ usmiala sa na nás sympatická päťdesiatníčka. „Fin vás od rána netrpezlivo očakáva. Tu si zaveste kabáty a choďte hneď ďalej.“

„Finova teta. Robí u neho sekretárku,“ zašepkal mi do ucha Micky. Spoznal ju pri svojej predchádzajúcej návšteve. Vzhľadovo som ju odhadovala na južanku. Snáď Talianku či Španielku. Rozprávala ale čisto bavorsky, hoci to neznamená, že by tou Španielkou alebo Taliankou nemohla aspoň z polovice, štvrtiny, osminy, ... aj byť. Keď som ju v blízkej budúcnosti spoznala bližšie, obľúbila som si predovšetkým jej humorné ponímanie sveta a celkového diania okolo nás. Aj v nastávajúcej, nezávideniahodnej situácii o pár mesiacov mi aspoň nachvíľu dokázala odohnať čierne chmáry z čela. Systémom jedna ku jednej alebo klin sa klinom vybíja, rozumej čiernym humorom na cudzí účet, vedený pod iniciálkami K.D. Vlastne nielen ona, ale kompletné osadenstvo kancelárie mi poskytovalo prvú pomoc rovnako zákerným spôsobom.

„Som rád, že ste prijali moju ponuku,“ privítal nás šéf a usadil do kožených kresiel pre hostí.

„My sme naopak radi, že sme ju vôbec dostali,“ žoviálne odvetil Micky.

„Rahmi ti dúfam vysvetlil, ako je to so mnou, či? Zatiaľ nevlastním pobytové víza, ale usilovne zháňam dostupné informácie, ako sa ku ním dopracovať. Ževraj existuje možnosť, získať ich cez štúdium na univerzite. To si práve teraz zisťujem,“ zhrnula som v skratke základné údaje o mne.

„Tak sa popýtaj, čo potrebuješ a uvidíme, čo sa s tým dá urobiť. A nad ostatným si nelám hlavu. Tu ťa nik kontrolovať nebude. Okrem toho som sa chcel spýtať, či môžeš chodiť aj ku mne domov. Potrebujem niekoho, kto by mi pravidelne žehlil košele a občas i poupratal garsónku.“

„Samozrejme, nie je problém.“

Potešila som sa novej robote, ktorá sa mi ponúkla sama od seba a značila ďalšiu, tak potrebnú finančnú injekciu pre našu spoločnú, chromú kasu. A žehlenie patrí dokonca dodnes medzi moje obľúbené činnosti. Som zástancom tézy, že náš upachtený svet jednoducho potrebuje podobne monotónne a ukľudňujúce aktivity na zaradenie kľudového režimu pre preťažené, mozgové bunky. Aspoň na chvíľu! Úplne najlepším liekom na prepracované hlavy je hrabkanie sa v pôde vo vlastnej záhradke alebo štrikovanie/háčkovanie/šitie/(zdobenie perníkov) pre potreby rodiny.

Do mestskej štvrti, kde Fin v tom čase býval, som už roky nezavítala, ale presne si pamätám na moment prekvapenia, keď som odomkla dvere jeho single kráľovstva. V predsienke priamo za nimi stála kuchynská zostava, zložená zo skrinky a chladničky (niežeby ich nájomník potreboval, keďže na drese sa pravidelne povaľovali prázdne kartóny od pizze, ale obe patrili do základnej zostavy), umývadla a dvojplatničky. Ďalej sa nachádzali regále, kde vo vrchnej časti viseli košele, košele a ešte raz košele a pod nimi boli natlačené tričká, tričká a ešte raz tričká. Kdesi medzi tým nohavice, spodná bielizeň a ponožky a úplne naspodku topánky. Izbe s výhľadom do tichého, asfaltového dvora bez štipky zelene chýbal akýkoľvek náznak útulnosti. Na zemi ležal matrac, v rohu stál televízor, vedľa neho kôš s prádlom. Pár čiernych poličiek a doska na žehlenie. Toť vsjo. Teoreticky to vlastne aj stačí, keď sa tam človek príde iba osprchovať, prezliecť, vyspať či zjesť pizzu. Každý ma právo vytvoriť si domáce prostredie podľa svojich vlastných predstáv. Či útulné alebo sparťanské. Ale práve ku Finovi som si ja osobne predstavovala niečo úplne iné. Snobskejšie. Aspoň tak mi to diktovali hlboko zakorenené predsudky.


8.


Niekedy po Veľkej Noci a zároveň krátko pred víkendom opäť u nás zadrnčal telefón. (Iba pri dobrých správach vydával uchu ľahodný tón. Podľa toho zaisto správne tipujete, aká zvesť bude asi nasledovať. Nedobrá.)

(str.94-96)

„Kati, je mi ľúto, ale túto nedeľu sa nestretneme,“ oznamovala mi Anka skormúteným hlasom.

„A čože sa ti stalo, dievčička? Zver sa svojej spriaznenej duši a spoločne azda nájdeme nejaké vyhovujúce riešenie,“ chlácholila som ju, ako najlepšie som len vedela.

„To mi už ani neuveríš,“ pokračovala smutne.

Spozornela som. „Anka, je všetko v poriadku?“

„Pamätáš si, že naši odišli na lyžovačku? A vrátili sa z nej predčasne, lebo Stephano si zlomil na svahu nohu!“

„Och, jémine. Aj niečo vážne?“

„Nie, aspoň dúfam, že nie. Žiadna komplikovaná záležitosť. Ale zdá sa, že v dome odvtedy panuje zlá nálada. Podľa informácii, čo som vyrozumela z rozprávania, bol malý v ten nešťastný deň dosť unavený a Michael ho nútil ďalej lyžovať. Také tie typické chlapské reči, že snáď nie je žiadna baba, padavka a podobne. Veď to poznáš. Lucia nesúhlasila s jeho jednaním, ale on si tvrdohlavo presadzoval svoje. A doplatil na to, samozrejme, Stephano.“

„Ach, chúďa malé.“

„No ale to ešte nie je koniec.“

„Vari príbeh pokračuje ďalej?“

„Mhm. Sedíš dobre? Predvčerom zasa pre zmenu zhltol mincu.“

„Čo spravil???“

„Dobre počuješ. Zhltol dvojmarkovku. Nebola som pri ňom. V zápale hry si ju vraj vložil do úst a omylom prehltol.“

„No tě píc. Takže sádra mu nestačila. A čo potom?“

„Spojili sme sa telefonicky s doktorom. Na diaľku nás navigoval. Poradil nám osvedčený trik. V takýchto prípadoch sa musí dieťaťu podať chlieb. Ak je minca zaseknutá niekde v krku, vyvráti ho. Vtedy treba rýchlo konať, inak sa môže zadusiť. Ak sa po konzumácii nič nestane, znamená to, že predmet putoval ďalej do tráviaceho traktu. Potom úplne stačí nasledujúce dni kontrolovať stolicu.“

„A ako skončila zápletka u vás?“

„Nijako. Zjedol chlieb a pravdepodobne zapracovala psychika. Vyvracal ho. Ale minca nikde zaseknutá nie je. Takže sa nezadusil, no odvtedy odmieta čokoľvek skonzumovať. Bojí sa ísť na záchod. Ani sa mu nečudujem s tou jeho zasádrovanou nohou. A Lucia je pomaly zo všetkého na prášky. Ja pre zmenu zasa posilujem. Kým sú mama s tatom v práci, čo myslíš, kto zdvíha a vláči malého? Keď idem s Valentínou do škôlky, musím ho najprv posadiť do kočíka, natlačím sa ako mulica na tunajších cestách-necestách. Potom sa zasa trápim s vysadením a i venovať sa mu musím inakšie než zvyčajne. Je teraz akýsi precitlivelý. Nosím ho po schodoch hore-dole, na záchod a vždy kontrolujem vyradeným nožíkom obsah misy. Ach jo. Tento víkend si nutne potrebujem trochu oddýchnuť.“

„No škoda, taaak som sa na teba tešila, ale isto si to vynahradíme nabudúce,“ poznamenala som sklamane pre zmenu ja.

„Aby som nezabudla. Aj Barbora zostáva o rok dlhšie,“ oznamovala mi trochu veselším hlasom.

„Čože? Ešte u nich vydrží? Alebo sa nachádza vo fáze, keď si človek zvykne aj na smrť a reaguje na skupinové šikanovanie ako bezduchý stroj?“

„Nie, končí u svojej rodiny, ale našla si jednu inú. Niekde tu naokolí. Takže sa budeme v pohode stretávať naďalej.“

„Super správa. Odkáž jej, že ju vítam medzi nami v ilegalnom klube a nech má tentokrát viac šťastia.“

V Nemecku sa vízum udeľuje au-pairkám maximálne na rok, bez možnosti predĺženia. Neexistuje absolútne žiadna výnimka. Na to sme prišli kedysi dávno s Alidou. Škoda, že sme pred jej odchodom nenarazili na nikoho, kto by nám poradil alternatívu so štúdiom.

Odpoveďou na odkaz pre Barboru mi bolo poďakovanie v mene neprítomnej osoby z opačného konca spojenia. „A posledná novinka...“

„No prezraď!“

„Prestala som piť colu. Však som ju aj pila na hektolitre. A predstav si, kilečká idú odvtedy opäť dolu. Ako po masle!“

„Tak to potom tie tvoje stratené asi odchytávam tesne pred mníchovskými bránami a naberám ich na svoje hnáty. Ako keď starostlivá kvočka prichýli rozlietané kuriatka. Lenže, bohužiaľ, colu nepijem, tak by som potrebovala poradiť, čím ich zasa zhodím dole ja. Pošlem ti ich nazad, nechceš?“

„Nie, nie, len si ich pekne nechaj! Ja ich späť neprijmem.“

Rozhovor sme nakoniec ukončili v dobrej nálade, ktorá ma už onedlho mala opustiť. Presne podľa výroku, po smiechu nasleduje plač. Osud totižto moje želania vyslyšal a naordinoval mi účinnú diétu.

A mimochodom, minca sa našla. Asi po šiestich dňoch sa jej prestalo páčiť v spoločnosti žalúdočných kyselín, a tak sa celá skorodovaná pobrala najrýchlejšou cestou von na slobodu.


(str.96-99)

Navonok sa istú dobu zdalo, že niekto tam hore s nami sympatizuje a hraje nám viacmenej do karát. Bývali sme v krásnom byte, pomaly sme si ho zariaďovali. Micky dostal prvú výplatu z kuriérskej firmy, ja som sa vďaka Monike zaúčala do tajov, ako prežiť na vlastnú päsť mimo ochranných krídel rodiny a získala som od nej zároveň i niekoľko sľubných džobov.

Keď som mala voľno, brával nás Rahmi so sebou na rozvoz balíkov. Rozumej mňa a Bobe. Väčšinou sme obiehali autom samé bezvýznamné lokality na okolitom vidieku, kde iba líšky dávajú pocestným dobrú noc, ale podobné idylky Pánubohu za chrbtom ja rada. A tam kdesi sme úplnou náhodou vbehli do náručia istému odvážlivcovi, ktorý si podľa odborného popisu povahových vlastností trúfa okrem iného i na medveďov. Keďže v nemeckých lesoch voľne žijúcich macov len tak ľahko nestretnete (a keď sa na územie Spolkovej republiky nejaký exemplár horko ťažko raz za stodvadsať rokov predsa len preštverá Alpami, tak ho pre istotu ihneď zastrelia, bo také nebezpečné zviera privádza do infarktových situácii nielen ovce, ale aj ich majiteľov, prípadne si v kožuchu pestuje o dve blchy viac, než povoľujú miestne nariadenia), tak si ten odvážny tvor pravidelne na tréningové zápasy vyberal za sparring partnerov hocikoho, kto bol práve aktuálne po ruke, v žargóne zvierat po labe, teda v tú chvíľu našu neskúsenú Bobe. (Aspoň čo sa krvavých zápasov v ringu týka, pretože zápasy, napríklad, s takými elektrickými káblami vyhrávala jednoznačne na body.)

Vošli sme do priestrannej miestnosti, čerstvo vymaľovanej na bielo, na pohľad pripomínajúcej šatňu športovej haly. Kým Micky odovzdával balík adresátovi, vyštartovalo ku nám kdesi zo zadného rohu asi trojmesačné šteňa japonského Šiba Inu. So zápalom sa pustilo do hry s neznámou fenkou, ktorá prekročila prah jeho rajónu a bola od neho o čosi staršia a aj o kus vyššia.

„Nádherný psík,“ skonštatovala som uznanlivo po vzhliadnutí rozkošného plyšáčika horčicovej farby.

„Hej, sú to krásne, inteligentné a odvážne psi, ale na druhej strane i dosť tvrdohlavé. Niekomu bez akýchkoľvek skúseností z oblasti kynológie by som ich za prvého štvornohého spoločníka určite neodporúčal,“ vysvetľoval nám majiteľ. „Neraz sa stáva, že sa nováčikovi výchova veľmi rýchlo vymkne z rúk. Tieto psi si trúfajú aj na medveďov a je im jedno, či na to doplatia životom alebo niečím iným.“

Vzápätí nasledovala ukážka trúfalosti v priamom prenose, keď životom takmer zaplatila Bobe. Ok, zasa raz zveličujem, ale ona si určite myslela, že práve odbila jej posledná hodina. Z veselej hry dvoch šteniat sa zrazu zomlela nečakaná trma-vrma, akú svet nevidel. Hoci som nazbierala dosť skúseností so psami, podobnú, zúrivú reakciu tak malého šteňaťa som nikdy nezažila. V priebehu niekoľkých sekúnd sa z maznáčika stal zabiják. V dospelosti ho kastrácia na stlmenie hormónov asi neobišla.

„To čo malo znamenať?“ spýtal sa prekvapene Micky, keď sa nám podarilo tých dvoch od seba odtrhnúť a ja som v náručí tíšila vydesenú Bobe.

„Nevidel si, ako mu strčila ňufák do misky, kam dostáva žrádlo?“

„Veď v nej nič nebolo!“

„Bolo či nebolo! Na tom nezáleží. Jeho teritórium, jeho miska, jeho pravidlá. A votrelci dostanú na frak. Aj keď si myslím, že to mládenec kapánek prehnal. Ale aspoň mám predstavu, prečo si Šiba Inu trúfajú i do medveďov. Takého zurvalca vidí človek iba raz za čas.“

Nepredpokladala som, že by sa po zastrašujúcom incidente túžila Bobe ešte hrať, a tak sme sa rozlúčili, nasadli do auta a vybrali sa nazad domov. Práve sme sa nachádzali na nejakej postrannej hradskej, ktorá si označenie ´frekventovaná´ nikdy nevyslúžila, ani nevyslúži, keď sa v Rahmiho hlave zrodil nasledujúci nápad. „Chceš sa naučiť jazdiť na aute?“

„Čo či chcem?“ hľadela som na neho prekvapene.

„Dobre počuješ! Brm, brm, brm, tutúúút. Spojka, brzda, plyn.“

Prstom ukázal na mňa, potom na volant a nahlas sa rozosmial.

„Čo si! Nepotrebujeme na seba zbytočne upozorňovať a vyrábať si nepríjemnosti!“ zamietla som rázne jeho spontánny, bláznivý návrh. Nie však nadlho.

„Nekecaj a sadaj!“ prudko zabrzdil auto, otvoril dvere a uvoľnil mi svoje sedadlo. Pozrela som napravo, pozrela naľavo. Rýchlo ešte dozadu, potom dopredu a nechápem ako, no predpokladám, že to tá moja nepolepšiteľná, dobrodružná povaha ma proti vlastnej vôli premiestnila za volant.

„Ľavú nohu položíš na ľavý pedál, hovorí sa mu mimochodom spojka. Pravou ovládaš brzdu a plyn. Rukou jemne uchopíš prevodovku a..., “ začal výuku absolútneho začiatočníka s nulovými znalosťami.

Musím uznať, že ako učiteľ v autoškole by sa isto uplatnil. Pri spomínanej činnosti dokázal zabudnúť na okolitý svet. Vozovku a auto so šoférkou mal však naďalej pod kontrolou a trpezlivo mi vysvetľoval rad za radom jednotlivé úkony.

„Ničoho sa neboj. Po tejto ceste nik nejazdí a keby sem náhodou niekto zablúdil, tak zastavíš pri kraji lúky a budeš sa tváriť, že hľadáš niečo na mape.“

„No to iste. Žena nikdy zbytočne nestráca čas hľadaním na mape. Žene dal Boh ústa, a preto sa radšej hneď pýta! To ti ešte nik neprezradil? Ibaže tu sa s otázkami nieto na koho obrátiť. A líšky k odpovedi neprinútim. Čiže čisto teoreticky by som musela radostne zamávať na neznámeho a spýtať sa ho, či by mi nedokázal poradiť on.“

Nepridal sa k rozvíjaniu teórií o pragmatickom uvažovaní či premakanej taktike nežnejšieho a od prírody zhovorčivejšieho pohlavia, ale odvtedy sme niekoľkokrát využili opustené asfaltky na bavorskom vidieku na rozširovanie poznatkov o fungovaní štvorkolesových tátošov a ich pohoničov. S nadšením som sa priúčala základným pravidlám, ale nikdy som na tachometri nenazbierala viac ako pár stoviek metrov a aj to musela byť cesta predo mnou rovná ako úsečka, bez ostrých zákrut, prevýšení a podobných nástrah, aby ma oči včas informovali, kto sa ku nám / ku komu sa my blížime. Pre istotu.

Zo dva razy sme dokonca so sebou vzali Stanku, ale tá si i napriek vodičáku netrúfala riadiť motorové vozidlo. Bála sa jazdiť, a tak jej už pri pokuse o naštartovanie väčšinou skapínal motor. Na tomto mieste musím opäť vyzdvihnúť Rahmiho božskú trpezlivosť, s akou sa venoval i jej a nijako jej nevyčítal, že trápi jeho autíčko.


(str.99-102)

Ako plynuli dni a týždne, zaučil sa Micky postupne vo firme aj do kancelárskych papierovačiek a bez frflania vypomáhal, kde sa len dalo. Aj preto ho Dimitris vymenoval po relatívne krátkom období za svojho zástupcu. Mickymu povýšenie, samozrejme, lichotilo. Z finančného hľadiska nám ale neprinieslo žiadne extra výhody. Skôr naopak. Čochvíľa sme zistili, že neporiadní zákazníci neplatia na čas za poskytnuté služby, tým pádom pravidelne chýbalo na mzdy. Verzia o dlžníkoch v predchádzajúcej vete, ktorú svojim zamestnancom pravidelne predkladalo šéfstvo, ma okrádala aspoň pol roka o pokojný spánok. Predovšetkým zo začiatku, keď som sama prispievala do spoločnej kasy iba zanedbateľnými čiastkami a oboch nás trápilo svedomie, či stihneme včas previesť peniaze za nájom.

Prvé dva mesiace som Rahmimu často vyčítala, že nezostal pracovať v BMW. „Tam by sa ti to isto nestalo. Oni vždy platili spoľahlivo a do posledného fenigu!“

„Lenže u nich sa mi nepáčilo! Nenechám sa predsa zdierať iba preto, že dodržiavajú stanovené lehoty.“

„No super! Ani mne sa nepáči, čo robím, ale musím, lebo inú možnosť zatiaľ nepoznám.“

Okamžite postrehol, že nepremyslenou poznámkou zasa raz prestrelil. „Prepáč, Katja. Neuvedomil som si, že z nás dvoch si ty na tom oveľa horšie. Tak veľmi by som si želal, aby si získala zamestnanie, ktoré zodpovedá tvojim školám.“

Rozdielne vzdelanie býva častokrát vo vzťahoch kameňom úrazu. Hlavne ak v ňom partnerky dosiahli vyššiu úroveň. Páni tvorstva začnú od istého (ľubovoľného) momentu trpieť pocitom menejcennosti a po prvej hádke na túto tému ju zrazu pravidelne zneužívajú pri konfliktoch v domácnosti. Aby podľa potreby cielene odviedli pozornosť od skutočného problému. Nenechala som sa vtiahnuť do podobných sporov, aj keď u Mickyho sa jednalo skôr o citové vydieranie v údolí sĺz. Zaryto som mlčala alebo prešla na menej explozívnu tému.

„Ja sa iba cítim veľmi nepríjemne pri pomyslení na majiteľov bytu. Že zasa sklameme ich dôveru. Vyzeráme ako chronickí neplatiči,“ snažila som sa spresniť podstatu svojho trápenia.

„Zajtra sa pokúsim porozprávať s Dimitrisom, či by sa s tým nedalo niečo robiť. Či by som nedostal výnimočne nejaký preddavok.“

„To by bolo vynikajúce. Teraz, keď mu extra vypomáhaš v kancli s rozdeľovaním služieb, by sa naozaj mohol za teba prihovoriť u šéfstva.“

Preddavok síce nedostal žiadny, ale Dimitris z vlastnej iniciatívy zoštylizoval na kus papiera vhodné ospravedlnenie s potvrdením, že Rahmi nenesie vinu na situácii vo firme a takisto ako jej ostatní zamestanci čaká na oneskorenú mzdu. Opečiatkoval, podpísal a my sme následne informovali majiteľov bytu a preposlali im ho. Nič nám nevyčítali, práve naopak. Zaželali, aby sa situácia čo najskôr vyriešila v náš prospech, lebo z niečoho človek predsa žiť musí. A hoci to vyzeralo, že prejdeme na delenú stravu „vzduch a voda“, jedného dňa sme sa peniažtekov predsa len dočkali, vyrovnali dlh na nájomnom, aby sme sa za pár dní zasa dostali do rovnakej mizérie. Neverending story. Po slovensky: z blata do kaluže.

A práve vďaka horeuvedeným patáliám sme sa spriatelili s Rahmiho kolegyňou a kolegom. Jane a Thomas tvorili pár iba niekoľko týždňov. Thomas bol rozvedený a približne o desať rokov starší od svojej aktuálnej družky. Spoznali sa vo firme a krátko nato sa nasťahovali do spoločného bytu – dvaja dospelí s dvoma psami, keďže zhodou okolností každý z nich vlastnil urasteného dobermana - a takisto si svorne lámali hlavy nad otázkou, čím zaplatiť za byt a z čoho nakŕmiť seba a psov. Keď sa pohár trpezlivosti prelial, povedali si, že by tie ťažko skúšané hlavy mohli dať dokopy s ďalšími trpiacimi a vydať sa s nimi v jednom šíku na barikády za zlepšenie pracovných podmienok a predovšetkým za pravidelné platby. Za prvého komplica na vzburu si vybrali Mickyho. Pozvali nás ku sebe domov. Bývali na samote, odrezaní od sveta. Bez auta by sa ku nim človek snáď ani nedostal. Pravdupovediac, mne osobne oni dvaja vôbec ku sebe nepasovali a nebyť problémov s financiami, ktohovie, či by sme niekedy našli spoločnú reč. Jane bola fajn, to iba Thomas bol divný patrón, samotár. Na jeho ťažkú povahu sa Jane párkrát ponosovala Rahmimu, až kým sa nakoniec s kolegom po troch mesiacoch nerozišla. Každopádne vtedy nás ešte ako pár pozvali ku sebe domov, pripravili drobné pohostenie a debatovali v trojici o problémoch v zamestnaní. Pamätám si, že ma veľmi zaujal ich priestranný, podkrovný byt. Mal vysokánske steny, zakončené výrazne špicatou strechou, takže pôsobil príjemne vzdušne. Cez veľké strešné okná bolo vidno husté koruny stromov. Tmavohnedé drevené trámy koldokola celej obývačky vytvárali atmosféru skoro ako na Bounty.

Bobe mi sedela celý čas poslušne pri nohách a netrúfala si presnoriť územie dvoch psích velikánov, keď si ešte stále živo pamätala, ako sa do nej raz zahryzol jeden krpec krpatý. Pri pohľade na takmer trojnásobnú výšku v kohútiku svojho podstatne mohutnejšieho príbuzenstva jej okamžite stuhlo pohybové svalstvo a zrazu pôsobila na prítomné osadenstvo dojmom krotkého baránka.

Asi po dvoch týždňoch nás na oplátku navštívili oni dvaja. Teda tí kolegovia. Našťastie vzali so sebou iba jedného z dobermanov. Fenku, patriacu Jane a tá si veru nelámala hlavu, či sa pustiť a či nie do prieskumu neznámeho terénu. Takmer nám po nej z bytu zostala na pamiatku kôlnička. Odvtedy ku nám občas dobehla Jane, ale už bez partnera a pre istotu i bez psa.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?