kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DADE DEDHmiA (6)

Publikované 16.05.2018 v 07:15 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 4x

(str.139-141)

Kriminálna polícia... ráno o šiestej... preboha, čo spravil??? Išlo mi hlavu rozdrapiť. Nikomu neprajem prežiť nasledujúce dve hodiny, kým som sa odhodlala zavolať Dimitrisovi do kancelárie. Rahmi bol celý čas nezastihnuteľný, mal vypnutý mobil.

„Dimitris, prezraď, ako zoženiem čo najrýchlejšie Mickyho? Veľmi to súri.“

„Katja, čo sa deje? Prečo sa ti tak trasie hlas? Stalo sa niečo?“ spýtal sa znepokojene.

„O šiestej ráno u nás zazvonila kriminálna polícia. Hľadali ho. Nechali mi telefónne číslo, kam sa im má po príchode domov okamžite ozvať.“

„Dievča, upokoj sa. Zaisto sa jedná iba o nejaké hlúpe nedorozumenie.“

„Myslíš?“ z tónu môjho hlasu musel pochopiť, že mu nie príliš verím.

„Áno, určite. Nadiktuj mi ich číslo a ja sa ho budem snažiť nejako zohnať. Každopádne sa ti potom jeden z nás určite ozve.“

„Ďakujem, Dimitris,“ rozlúčila som sa s ním hlbokým povzdychom.

Na poslednú chvíľu som odvolala upratovanie, vyhovorila som sa na bolesť brucha a v podstate som si nevymýšľala. Okolo obeda sa mi ozval telefonicky Micky.

„Katja, Dimitris mi povedal, čo sa stalo. Dž-nem, ničoho sa neboj. Pravdepodobne ma zháňali kvôli pokute z Rakúska.“

„Kvôli pokute z Rakúska by ku nám do bytu prišla kriminálna polícia??? Na podobné výhovorky ti nenaletím!“

„Pozri, okamžite im zavolám a porozprávam sa s nimi. A večer bude zasa všetko v poriadku. Dôveruj mi, prosím.“

„No v to pevne dúfam, lebo tvojich nečakaných prekvapení mám naozaj pokrk! Na vizitke je aj ich adresa, nadiktujem ti ju a skoč za nimi hneď osobne, nech to dáš čo najskôr do poriadku. Neprajem si, aby sa ešte raz zjavili vo vchodových dverách!“ zakončila som rozhovor riadne nabrúseným hlasom a práve toto moje rozčúlené jednanie ho vohnalo priamo do sietí kripa a nechalo ho v nich nadobro uviaznúť.

Že sa žiaden večer konať nebude a že Rahmiho nikdy viac neuvidím, to vtedy nik z nás nepredpokladal. Ani že nasledujúce mesiace pretrpím v strachu a pod šatkou nebudem skrývať svoju tvár či vlasy kvôli prestupu na moslimskú vieru, ale použijem ju ako jedno z vhodných maskovaní na vychádzky a nevyhnutný presun mestom. Kvôli opodstatneným obavám o vlastný život.

Neskoro popoludní nanovo zazvonil telefón. Tentokrát bol na prijme Dimitris. „Rahmi je v cele predbežného zadržania. Práve pred chvíľou sa mi ozval, než ho do nej odviedli.“

„Čože???“ skríkla som do slúchadla. „Kde je, preboha? Čo sa vlastne deje, ja už naozaj ničomu nerozumiem!“

„Hlavne sa zbytočne nestresuj, prosím. Za pol hodinu je u mňa Fin a potom prídeme spoločne ku tebe. Podrobnosti ti vysvetlíme priamo na mieste a uvidíme, čo sa dá podniknúť.“

Zmohla som sa iba na chabé, zmätené ´ok´.

Okolo ôsmej stáli poslovia zlých správ na prahu nášho bytu. Zvítala som sa s nimi a vpustila ich dnu.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ustarostene Dimitris.

„Na hovno! Ale poďte najprv do obývačky. Tu v predsieni sa každé slovo prenáša do schodišťa a neželám si, aby niekto zo susedov začul, o čom sa zhovárame.“

„O Mickyho dlhoch si už asi počula,“ začal Fin, akonáhle som sa usadila na gauč. Oni nechceli. Zostali obaja stáť opretí o obývačkovú stenu.

„Áno, povedal mi o nich. Aj o tom, že tých štrnásťtisíc...,“ nedopovedala som. Nestihla som.

„Akých štrnásťtisíc?!? To ti natáral on? Typický Rahmi! No skutočnosť je taká, že dokopy sa vyštveral na zdatných osemdesiattisíc mariek!“

„Koľko???“ jeho veta mi kompletne vyrazila dych.

„Na dlhoch a úrokoch z nich sa nazbieralo za tie roky niečo cez osemdesiattisíc,“ zopakoval po druhý raz, pričom dôraz kládol na výslednú sumu.

„A to ako, prepánajána, dokázal?“ stále sa mi nedarilo uveriť jeho slovám.

„Kedysi kúpil nejaké pozemky a dom v Turecku a bohvie, čo ku tomu...“

„Mne sa snáď iba sníva!“ sklonila som bezmocne hlavu a do dlaní schovala svoju - v tej chvíli o dvadsať rokov zostarnutú - tvár. To som však ešte netušila, že o pár minút mi zostarne o štyridsať.

Chvíľu som tam takto sedela, mládenci naďalej stáli nado mnou a v istom momente sa začali zhovárať medzi sebou. Do dnešného dňa si myslím, že si cestou ku mne spoločne prebrali každú možnú situáciu vopred a aspoň desaťkrát. Do posledného detailu. Už sa im protivilo hrať predo mnou divadlo. Nechceli mi viac klamať do očí, a preto sa rozhodli ísť s pravdou von. Myslím tým s celou pravdou.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?