kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DEŇ DESIATY, JEDENÁSTY, DVANÁSTY

Publikované 02.06.2018 v 20:44 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 7x

Dvanásť je pol večnosti

Po takmer dvoch týždňoch oddychu od chladných nemocničných priestorov som sa do nich zasa vrátila. Desiaty deň prebiehal vcelku kľudne. Čakacia doba sa dala preklenúť aj dobrou knihou, ale mňa zaujalo čosi iné. Krátko po mne sa dovnútra dostavila jedna černošská rodinka. Manželia a ich asi dvojročný syn. V prvom momente som nepostrehla, kto z nich je vlastne pacientom. Roztomilý, neposedný chlapec však zaisto nie. Svojim žiarivým úsmevom a neutíchajúcou energiou si získal každého v miestnosti. Dokonca i mužov. A to je čo povedať na ubolenej pohotovosti!

Najprv nás zabával svojimi nemotornými pokusmi začiatočníka o skákanie na dvoch nohách v balení ako Inuit. Zimná kombinéza mu sťažovala pohyb, ale radosť z dupkania mal i tak. Priam ju rozdával.

Kúsok od rodičov sedel mladý muž. Ku nemu chodil pravidelne. Podať ruku, capnúť si do dlaní na rôzne spôsoby, nielengive me five.A nový, veľký kamarát sa vďačne pridal. Požičal junákovi mobil, nechal ho prehrabávať sa lekárskymi správami. Iba keď s jednou stranou odpochodoval preč, zakročila mama. Vtedy som zachytila, že sa medzi sebou rozprávajú anglicky.

Potom sa pristavil pri staršom pánovi, ktorý čítal noviny. A tak začali čítať spolu.

- Pekné, že? - ukázal mu na nejakú fotografiu z reklamy.

- Šé – zopakoval drobec skomolene, netušiac, že práve hovorí ako rodený Bavorák.

Keď ho písmenka a obrázky prestali zaujímať, rozhodol sa pre nový druh športu. Lezenie po voľných sedadlách. Opäť mu trochu prekážala kombinéza. Keby spadol, stlmila by aspoň náraz. Jediné, čoho som sa obávala, aby si na bočných, kovových konštrukciách neklepol nešťastne hlavu.

- Híí. Robte predsa niečo, nedovoľte mu to! - zhíkla prehnane úzkostlivo staršia pani kúsok odo mňa. Podľa akcentu som nedokázala jednoznačne odhadnúť národnosť. Tipovala som bývalú Juhosláviu.

- Veď nič hrozné nerobí – zapojila do do rozhovoru Nemka, sediaca vedľa nej, ktorá sa celý čas nadšene prizerala kúskom usmievavého slniečka.

- Ale mohol by si ublížiť – zaprotestovala neznáma.

- Zatiaľ sa pohybuje celkom zdatne a nie je v žiadnej nebezpečnej výške, ani v životu ohrozujúcej situácii. Ja síce deti nemám...

- To preto tak reagujete – skočila jej do reči zástankyňa nehybného sedenia na zadku.

- Ale podobnými reakciami „čo by sa mohlo stať“ ich naučíme iba strachu a nedôvere vo vlastné schopnosti – dovysvetľovala svoj pohľad na vec bezdetná žienka, nereagujúc na nevhodnú poznámku. Nevhodnú preto, lebo podľa veku už asi ani žiadne mať nebude.

- Ja viem, že častokrát reagujem prehnane – zahlásila zmierlivo spoludiskutujúca – ale to už v tomto veku nezmením.

Priznávam, sama som kedysi dávno niečo podobné interpretovala ako ľahostajnosť matiek na západe. Dovtedy som poznala iba „behanie za zadkami“ a umelé konštruovanie katastrofických scenárov. Trvalo mi istú dobu, kým som spoznala ich zmýšľanie, zistila, čo je vo veci a pochopiac iný uhol pohľadu poopravila názor. Dnes sa snažím nájsť zlatú strednú cestu, aj keď sa proti vštepovaným návykom z detstva častokrát ťažko bojuje.

A v predošlom prípade sa musím plne prikloniť na stranu Nemky, keďže chlapec nerobil nič, čo by kohokoľvek z nás – okrem jednej jedinej prítomnej - obmedzovalo, rušilo či inak znervózňovalo. Ani mama neprotestovala, keď vyliezol na prvé sedadlo. Nie preto, že by mala prsty a zrak prilepené na mobile, zabudnúc na okolitý svet, ako je to dnes možné vidieť na každom druhom rohu. Ona dávala pozor, čo malý stvára a ako i v prípade spomínaného, uchmatnutého papiera včas reagovala. Vyštveranie sa na sedadlo bolo i maximum, čo stihol podniknúť, pretože práve vtedy dnu zavolali jeho otca. Chlapčiatko nechápalo, čo sa deje a chcelo ísť za ním. Mama ho zachytila za ruku a synátor začal nespokojne nariekať. Rýchlo vytiahla z tašky mobil a potichu pustila neznámu melódiu. Začala mu spievať. Ako šibnutím čarovného prútika sa utíšil a pridal hmkaním ku mame. Neovládal síce spamäti celé texty, iba určité úseky, z čoho bolo zreteľné, že mu piesne nie sú cudzie a vo dvojici spievajú pravidelne. Neskôr prešli na riekanky a nepopierateľne bol navyknutý počúvať.

Otca po chvíli poslali na röntgen. Aspoň tým smerom mierili jeho bolesťou poznačené kroky, a tak manželka narýchlo zbalila chlapca spolu s kočíkom a viac sa nám cesty neskrížili.

Netuším, čo sa stalo s výrobnou linkou lekárov, no v posledné tri kontrolné dni sa akoby zasekla a ja som nielenže nikoho nového nespoznala, ja som dokonca zo starej gardy nenarazila na žiadneho známeho. Okrem poslednej doktorky. Nesťažujem si, iba konštatujem. Predpokladám, že v podobnej situácii nikomu nevyhovuje časté striedanie tvári. Ako laik sa sama seba pýtam, či môže niekto posúdiť správne hojenie rany, keď ju zazrie iba raz a nevie, ako vyzerala v predošlý, či dokonca prvý, druhý, x-tý deň?

Aj preto som bola rada, že posledné štyri razy na ňu hľadela tá istá službukonajúca doktorka. Zakaždým vyjadrila spokojnosť s aktuálnym stavom.

V deň jedenásty som jej preto položila rozhodujúcu otázku:

- Budem môcť ísť nabudúci týždeň pracovať? Šéfka ma už túžobne očakáva.

- Kde presne pracujete?

- V družine.

- S deťmi???

- S deťmi.

- V tom prípade najprv musím vidieť výsledok röntgenu – zahlásila viac než rozhodne.

V deň dvanásty sme spoločne hľadeli na RTG-snímky, než doktorka vyriekla svoj ortieľ.

- Kosť ešte nie je na pravej strane úplne zrastená, preto musíte dávať pozor, aby ste si ju znovu nezlomili.

Tá jasne viditeľná štrbina mi pri jej poznámke o opakovanom zlomení naháňala hrôzu. A hoci si dokážem predstaviť zamestnania, kde sa podobné príkazy ľahko spĺňajú,školy adružiny sa todávno netýka.Bezpečné prostredie vyzerá inak. (Počas mojej PN-ky sa i u nás aktuálne odohral incident s nemenovaným štvrtákom, ktorý ohrozoval spolužiakov nožíkom. Podobných prípadov pribúda všade.)

- Pani doktorka, nemám problém ísť pracovať, ak mi poviete, že s rukou v tomto stave môžem zasiahnúť do bitky dvoch zápasiacich divochov, ktorí nereagujú na žiadne slová. Nechať ich dotĺcť sa do krvi po zážitku z minulého roku, keď sa mi štyria spolužiaci dohrýzli do krvi, pretože nik z prítomného dozoru na dvore nestačil dostatočne rýchlo ku nim dobehnúť, tiež nemienim. Ale zlomiť si nevyliečený, nalomený prst po druhýkrát v priebehu necelých dvoch mesiacov takisto odmietam. Tak čo navrhujete?

- Vypíšem vás do konca týždňa?

Po krátkom zvážení som nakoniec súhlasila s predĺžením PN-ky o nasledujúce tri dni. A pevne dúfala, že posledný týždeň pred veľkonočnými prázdninami prežijem bez väčšej újmy na zdraví.

Mladý ošetrovateľ, ktorý slúžil predposledné dva razy, mi čímsi pripomínal Mr. Beana. Ním zvolený pracovný postup bol i pre mňa novinkou, preto som pri prvom stretnutí iba mlčky sledovala, čo bude robiť. Netvrdím, že by bol od prírody nemotorný (ako jeho nemenovaná kolegyňa), skôr by som povedala: vzhľadom na svoj vek ešte nenabral dostatok skúsenosti.

Najprv si všetko potrebné pripravil, ale v skutočnosti nič nemal po ruke. Potom mi obväzom a leukoplastom zabezpečil ranu, aby vzápätí zistil, že v úvode nezohľadnil ich konečnú hrúbku. Nekorešpondovala s veľkosťou vonkajšej kukly. Snažil sa zachrániť situáciu tým, že sa ju nasilu a navzdory fyzikálnym zákonom snažil nastoknúť. Našťastie včas dešifroval citoslovciatichej vzbury, ktorými som mu jasne naznačila, aby ukončil neúspešné experimentovanie na živej bytosti.

Vzal teda nožnice, dvakrát nimi nastrihol pokus číslo jedna a odštartoval pokus číslo dva. Ten sa mu rozpadol už v začiatkoch sám od seba, lebo majster tesár zabudol doplniť chýbajúce leukoplasty a potom navyše skrátil gázu na také minimum, čo nepokrylo celý môj prst.

Domov som šla s pokusom číslo tri.

Pri nasledujúcom stretnutí a rovnakej chybe som sa radšej zapojila do procesu tvorby hneď na začiatku. Nech ušetríme materiál (a mňa).

- Presne takto ste začínali s obväzom i minule a ku koncu zistili, že je príliš hrubý. Bude vám stačiť približne polovica, ak ho nechcete zakladať nanovo.

- Myslíte? - pozrel na mňa skúmavo.

- Mhm.

Len tie vopred nastrihané leukoplasty si opäť zahádzal zbytočnosťami a musel s prstom na obväze požiadať doktorku, aby mu podala náhradné.

Čo sa pacientov týka, nenaviazala som už s nikým žiaden zaujímavý rozhovor. Dokonca som si chvíľu myslela, že som voči bežným zraneniam rezistentná a nič ma len tak ľahko neprekvapí. Prispela ku tomu i návšteva kina a vzhliadnutie filmu o nemej upratovačke z tajného vládneho laboratória. Nič z neho nebolo bežné. Už vôbec nie tamojšie dva prsty, ktoré opakovane nadvihli žalúdky viacerým divákom. Udalosti posledných týždňov ma zjavne zaradili ku menšine.

No na druhý deň som zbadala zostavu piatich obrích záchranárov, ako na lehátku dovážajú asi najťažší prípad môjho tamojšieho nepravidelného, nemocničného pobytu na začiatku roku 2018. Ich tím vyzeral inak, než som bola zvyknutá z predošlých dní. Niečo mi navrávalo, že sa jedná o posádku helikoptéry. Vybavením, farbami, vzhľadom. Chlapík na lehátku vyzeral, ako by jeho život visel na vlásku. Po chvíli zaklipkal viečkami. Bol teda pri vedomí. Ľavú ruku mu zafixovali do dlahy a upevnili smerom dohora. Ona i celý hrudník boli nasiaknuté krvou. Po dlhšom čase ma opäť nepríjemne zamrazilo. Po tento moment sa jednalo o prvú scénku, ktorú by som pri dobrej vôli mohla prirovnať ku tým televíznym. Kostýmovo, nie obsahovo. Pretože správanie sanitárov sa ani v jednom bode nepridŕžalo známych scenárov. Napriek nepopierateľnej vážnosti zranenia neleteli ozlomkrky nahlas vrieskajúc chodbou, ako nám podobné situácie podvrhujú seriály. Pacienta stabilizovali už kdesi predtým, a tak šli vpred kľudným krokom. Dokonca čosi žartovali, keď ich presmerovali do inej miestnosti.

Zakrátko na pohotovosť dorazili dvaja policajti. Ich návštevy som medzičasom považovala za samozrejmosť. Nech už bol dôvod akýkoľvek. Zdalo sa, že v miestnych priestoroch sa vyznajú. Zmizli v chodbe za dverami a takmer by som na nich zabudla, kebyže sa zrazu neobjavia predo mnou po druhýkrát. Natrafila som na nich po ukončení mojej kontroly. Stáli pred prvou ošetrovňou a práve živo diskutovali s jedným z doktorov. Spomalila som krok a nastražila uši. Zvíťazila babská zvedavosť.

- Bol v dosť veľkej výške a keď sa mu podarilo uvoľniť druhý šrób, odtrhol sa hrubý kábel a na nešťastie ho trafil. Zrútil sa dole...

Viac som z ich rozhovoru nezachytila, no podľa popisu úrazu usúdila, že sa jedná o ťažké zranenie z lehátka obrích záchranárov.

V druhý z posledných troch dní ma okrem už spomínaných udalostí znervózňovali v čakárni aj dva manželské páry. Starší sa medzi sebou zhováral po turecky, mladší (vulgárne) nadával po maďarsky. Neprestajne sa sťažovali na dĺžku čakania. Hodina sa im zdala príliš veľa a svoju nespokojnosť si vybíjali na uštvanom nemocničnom personáli, ktorý si iba poctivo vykonával svoju robotu. Keby nablízku stálo vedro so studenou vodou, tak im aspoň na minútu do neho ponorím hlavy. Nech im vychladnú. Nech sa spamätajú. A spomenú si, odkiaľ pochádzajú. Lebo ani Maďarsko, ani Turecko osobne nepovažujem za krajiny s vizitkou „ukážkové“, kdesystém funguje na sto percent a hlavne expresnou rýchlosťou. Skôr presne naopak.

A na záver spomeniem dve kovové konštrukcie. Asi som až príliš všade rozširovala, že mňa už na tej pohotovosti len tak ľahko nič neprekvapí. Mýlila som sa. Vždy sa nájde niečo nové, nepoznané, čo nám sánku posunie o poschodie nižšie. Kovové konštrukcie na fixovanie zlomenín určite. Aj preto, že nie sú bežným zjavom.

Tá prvá pochádzala vzhľadovo z „Marsu“. Odstávali z nej anténky. Prezentoval ju chlapík približne v mojom veku. Ľutovala som, že si nesadol priamo ku mne a netrúfala si, naopak, presadnúť ku nemu. S otázkou, či nechce prispieť do zbierky nemocničných príbehov tým svojim.

Z čoho pochádzal materiál modrej bandáže na jeho ruke, netuším. Určite to nebola ani gáza, ani gips. Gáza by bola príliš nestabilná, gips naopak príliš tvrdý. Možno sa mýlim, no nepripadali mi primerané pre štyri sčasti umelohmotné trubice, ktorých vnútrom sa tiahli vlákna. Trubice boli napevno zafixované do obväzu. Tiahli sa od lakťa ku zápästiu. Tu pokračovali ďalej ako „šibenica“. Aspoň z pohľadu absolútneho laika s bujnou fantáziou. Každý prst (okrem palca) mal svoje vlastné popravisko. Na konci vlákna boli uchytené popruhy a v nich nehybne ovísali ukazovák, prostredník, prstenník a malíček.

Druhá z prezentovaných konštrukcií bola masívna, cikcakovitá. Zmontovaná z niekoľkých dielcov. Na spôsob lešenia. Tiahla sa taktiež po celej dĺžke predlaktia. Určite by som sa ňou nechcela niekde omylom zachytiť. Pripomínala mi komplikovanú zostavu z detských stavebníc. Stabilizovala zranenie staršej ženy. Partnerku na rozhovor či psychickú podporu jej robila dcéra. Prezradili ich úplne rovnaké črty tváre.

Keď som neskôr zranenia opisovala kolegyni, pridala i ona svoj najhorší zážitok.

- Pamätáš si, ako som ti minule spomínala niekdajšie zranenie a operáciu kolena?

- Čosi sa mi matne marí.

- Na pohotovosť vtedy doviezli dievčatko s otcom. Boli spolu na výlete motorovým člnom. Otec ho naštartoval a nevšimol si, že dcéra medzitým skočila do vody. Rozbehnutá vrtuľa jej od stehna odrezala nohu.

- Chvalabohu som až takúto hrôzu nezažila. A ďalšie podrobnosti si radšej nechaj pre seba. Čo sa úrazov detí týka, reagujem v prvom rade ako matka. Citovo, nie rozumovo, pričom strašidelné predstavy ma mátajú ešte niekoľko nasledujúcich dnía nocí.


Na záver som od lekárky dostala vizitku fyzioterapeutky, kam posielali svojich pacientov.

- Musím ísť iba tam, ale môžem i inam? - preverovala som si povinnosti pracovného úrazu.

- Záleží na vás, pre akú adresu sa rozhodnete. Nič nie je záväzné.

Adresu som doma zadala do vyhľadávača a zistila, že mi nevyhovuje poloha.

V čase nastávajúcich prázdnin som nemienila zbytočne cestovať mestskou hromadnou.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?