kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DEŇ DEVIATY

Publikované 29.05.2018 v 15:07 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 11x

Dvanásť je pol večnosti

Oficiálne sa pacienti na plánované operácie smeli nahlasovať už od ôsmej, a tak boli dvere prijmudokorán otvorené. Tentokrát. Spoliehať sana hladký priebeh savšak na „Chirurgii rúk“ nevyplácalo.

Pred dverami nik nestál. Ku stolu som pristúpila s naďalej pretrvávajúcou vierou na rýchle zavŕšenie návštevy.

Hedwiga s telefónom na uchu kývla hlavou na znak pozdravu. O tomto čase vládol naokolo relatívny kľud. Iba jej hlas narúšal raňajšie ticho. A v ňom som sa stala nemým svedkom polovice rozhovoru. Tá druhá, z opačnej strany, mi zostala (v bodkách) utajená.

- Moment … dostali ste list od doktora? … A čo v ňom presne stálo? … Kto vám dal toto číslo? … Nie, my nemáme do konca budúceho týždňa žiadne termíny voľné … mhm … mhm … Poradím vám čosi: prídite na pohotovosť, sadnite si do čakárne a trpezlivo čakajte, kým sa nedostanete na rad … Ako? Vy ste boli už včera na pohotovosti?

Zrazu Hedwiga sklonila hlavu. Úplne ju položila na stôl. Nechápala som, čo sa deje. Ale ona iba čosi dôverne šepkala osobe na druhej strane. Začiatok bol nezrozumiteľný. Potom hlavu opäť trochu nadvihla a ja som si vypočula zvyšok.

- Zájdite na oddelenie plastickej chirurgie – hovorila naďalej dosť potichu – v podstate sú to isté čo my. Môžu vám pomôcť i tam. Teraz vám nadiktujem číslo a hneď vás i prepojím. Ak sa vás budú pýtať, skade ho máte, za nič na svete ma nesmiete prezradiť. Inak mi šéf odsekne hlavu! Poviete, že ste si ho vyhľadali na internete.

Na tvári sa mi rozhostil blažený výraz a v duši blažený pocit. Keď ukončila hovor, musela som jej zalichotiť. Lebo nepredpokladám, že si ľudia (v situáciach, v akých sa na tomto mieste nachádzajú, mysliac iba na seba a vlastný bôľ) aspoň v čiastočnej miere uvedomujú, že i ona je iba človek. Bežné, nadrilované poďakovania som zachytila pravidelne, ale skutočnú, úprimnú pochvalu z úst prítomných ani raz.

Už dávnejšie som si vstúpila do svedomia a snažím sa aspoň za seba niečo na tom zmeniť. Svet bude zaisto krajší, ak slová pochvaly či vďaky venujeme i neznámym ľuďom. Tým, ktorí do nášho života vstúpia iba na krátku chvíľu, ktorých možno nikdy viac neuvidíme a preto sa im ani nepotrebujeme extra zaliečať. (Lebo ja si prajem už nikdy viac nestretnúť Hedwigu na chodbách pohotovosti a chirurgie a v pozícii pacienta.)

- Obdivujem vašu snahu z nemožného vyčarovať možné. Do dvadsiatich štyroch hodín nacpete termínovo tridsaťšesť! Klobúk dolu.

Prekvapene na mňa pozrela. Pochvalu asi nečakala. Keď si uvedomila, čo som práve vyslovila, viditeľne sa potešila.Poďakovala a dodala:

- Naučila som sa, ako sa vynájsť.

(V bavorštine znela jej veta trochu inak.Vhodnejšie ku danej situácii, pričom sa vzťahuje na jednu známu repliku z 19.storočia.)

Keď som ale o desiatej stále sedela v čakárni a nik si ma nevšímal, keď sa ňou premlelo už iných sto pacientov a ani zvyšných 270 strán v zálohe nedokázalo odviesť moju pozornosť do tropických pralesov Ekvádoru či na zabudnuté recepty starých materí, stratila som trpezlivosť. Inokedy by som si našla niečo na vyplnenie dlhých minút, teraz ma však tlačil termín. Najprv som informovala osoby, čo na mňa čakali, že posledná nádej práve umrela a odteraz musíme počítať s nekonečnými minútami meškania a potom som sa rázne postavila.

Pobrala som sa nazad ku Hedwige, aby som zistila, ako to so mnou vyzerá. Akurát vtedy ako naschvál nezrozumiteľne zachrapčal reproduktor.

- Podľa počítača ste ďalšia na rade – potešila ma jej odpoveď. Čo to však znamená časovo, vedeli iba hviezdy amalé trblietka z nočnej oblohy nastupovali na nočnú šichtu až o niekoľko hodín,čo mi bolo prd platné.

Len čo som si zasadla na svoje pôvodné miesto, otvorili sa dvere a neznáma sestrička zreteľne vyslovila moje meno. Pohľadom sledovala, ktorý zábudlivec rodu ženského sa postaví.

- Asi ste ma predchvíľou volali, no šla som na sekundu von a tam presné znenie hlásenia nepočuť – ospravedlnila som sa.

- Nevadí – s pochopením prijala vysvetlenie.

V sedmičke som natrafila na mladú doktorku z poslednej kontroly a jedného ďalšieho ošetrovateľa. Po prvýkrát som nemusela vysvetľovať, čo a ako sa mi prihodilo a prečo tam vlastne som. Po toľkých zmenách, po toľkých tvárach, po toľkých výpovediach som pocítila neskutočnú úľavu, keď som zachytila nasledujúce slová:

- Aaah, dobrý deň. Vás si pamätám spred dvoch dní – povedala a obrátila sa ku sestričke – iba jej vymeníš dlahu za protézu vhodnej veľkosti.

Následne si obhliadla prst a tvárila sa pritom nadmieru spokojne.

- Odteraz ho budete musieť začať pravidelne namáhať. Skúste zohnúť takto... a takto – naznačila mi názorne dva požadované úkony svojim vlastným.

Prvý som zvládla, pri druhom som zatínala zuby a i tak sa nič nedialo. Teda takmer nič. Iba nepatrný záchvev medzi druhým a najvrchnejším článkom. (Ak ho nespôsobil prievan alebo sa nezačalo prejavovať predpovedané chvenie.)

- Keď nebudete cvičiť, stuhne vám svalstvo úplne – pripravila ma na možné následky z nečinnosti -

prvý a druhý článok musia zatiaľ zostať v kľude, aby sa zlomenina v poriadku zrástla. Ich dočasnú nepohyblivosť vám zabezpečí pevná protéza.

Sestrička (ako vôbec prvá) zatiaľ vyčistila zaschnuté zvyšky krvi po vpichu z poslednej anestézie a primeriavala rad za radom tri rôzne plastiky. Helmy na prst. Potom zvážila situáciu a navrhla lekárke iné riešenie.

- Ak myslíš, že je vhodnejšie, tak to sprav – privolila hlava študovaná.

Strhla som sa na niečo teplé na svojom prostredníku. Sklopila som zrak a pozorovala, ako mi ošetrovateľka tvaruje z neznámej, žltej hmoty ochrannú kuklu, ktorá postupne chladla a vďaka tomu i tvrdla.

- To je včelí vosk? - vyzvedala som.

- Netuším, z čoho je materiál... skúste, či takto zohnete prst – vyzvala ma.

- Hmm – zvažovala som, ako správne odpovedať – zatiaľ sa dá, ale ak navrch pribudne obväz, obávam sa, či dvojnásobná hrúbka nebude pôsobiť kontraproduktívne. Či ju silou vôle pretlačím.

Moju drobnú pripomienku nepovažovala za dostatočne relevantnú a pokračovala bezo zmeny ďalej. Napriek tomu som rada, že som ju spoznala, lebo som sa pomaly sama seba pýtala, či nie som voči Susi zaujatá. Nová ošetrovateľka ma presvedčila o opaku. Svoju prácu vykonávala s istotou a kompetentne. Len tú dĺžku kukly neodhadla. (Pri neskoršom domácom cvičení na polovičný výkon som dúfala, že ortieľ nasledujúcej kontroly nebude znieť „svaly jej zaspali naveky“.)

- Na kontrolu prídete o dva týždne – oznámila mi doktorka na konci návštevy – medzitým choďte aspoň raz na výmenu obväzu ku vašej domácej lekárke.

Konečne vytúžený kľud! Konečne odstup od utrpenia na barlách, vozíčkoch, lehátkach, v sádre či obväzoch.

Pri odchode som v priestoroch pohotovosti mimovoľne zaregistrovala hektický pohyb viacerých osôb na sále číslo tri. Na stole sedel starček a neprítomným pohľadom pozeral kamsi za môj chrbát. Okolo neho pobehovali viacerí ošetrovatelia a jedna z nich mu práve dezinfikovala ranu na hlave a stierala husté potôčiky krvi zo zmätenej tváre.

Prvýkrát ma nestriasalo ako zvyčajne. Pravdepodobne som začala byť imúnnou voči podobným obrazom. Koža sa zmenila na hrošiu. Procesom odosobnenia bezpodmienečne potrebuje prejsť predovšetkým nemocničný personál, ktorý je dennodenne konfrontovaný desiatkami ľudských nešťastí, inak by sa časom určite zbláznil.

V to poobedie som neplánovane absolvovala ešte druhú previerku. Na inej klinike.

Osud zariadil, že spolužiačka zo základnej školy, ktorá dlhú dobu žila v Amerike, sa presťahovala bližšie ku Slovensku. Do Nemecka. A hoci nás po viac ako 20 rokoch zrazu nedelili tisícky, ale iba stovky kilometrov, stretnúť sa nám i tak nepodarilo. Až kým sa jej nestal úraz.

Keď mi zavolala prvý raz, mierila na predoperačné konzultácie. Vtedy sme sa stretli iba vďaka tomu, že ma skolili neidentifikovateľné bolesti v krížoch, tým pádom ma mohla navštíviť doma. Ak by som pracovala, nevyšla by nám schôdzka z organizačných dôvodov, lebo v pracovnej zmluve jasne stojí, že dovolenku si čerpám iba vrámci prázdnin, čo je pochopiteľné. Keď prišla druhýkrát kvôli operácii, bola som na PN-ke s prstom. Keď mi oznámila, že o šesť týždňov ju čaká kontrola, premkol ma strach... čo asi potom čaká mňa?

Klinika, kam sa dostala, je vzdušnou čiarou iba kúsok od nás, no vovnútri som zatiaľ nikdy nebola. Vyšla som na druhé poschodie. Na recepcii ma navigovali do správnej izby. Prekvapila ma jej veľkosť. Nielen plošne, i výškovo. Aktuálne si ju delili dve pacientky. Obe mali v čase môjho príchodu návštevu. Neznáma dievčina rodičov a Lucia ošetrovateľa.

- Prídem neskôr? - spýtal sa nás zdvorilo mladík.

- Nie, len kľudne pokračujte v načatom programe, ja asi zostanem dlhšie – odvetila som a sledovala, čo bude nasledovať.

- V poriadku. Tak sa pomaly postavte a oprite o chodítko – otočil sa ku svojej pacientke – skúste pritom mierne zaťažiť operovanú nohu, ale tak, aby tlak nepresiahol 15 kilo.

Prekvapilo ma zadanie úlohy. Ak by juvyžadoval odo mňa, asi by som pohorela pri jej riešení. Vôbec netuším, akým hmotnostným údajom došliapavam aktuálne a konkrétne na zem ja. Polovičkou svojej váhy? A ako je potom na tom taká stonožka?

U Lucii sa jednalo o druhú operáciu kolena a dokopy tretí prípad z môjho okruhu známych, koho priam neuveriteľne dokaličili lyže. Nie v pochabej,nerozvážnej mladosti, alekrátko predpäťdesiatkou. Nie v rýchlej jazde dolu svahom, ale pri pozvoľnom spúšťaní sa po poslednej jazde smerom ku parkovisku. Absolútna triviálnosť s katastrofálnymi následkami.

Keď som kedysi navštívila predošlé dva prípady, mrazil ma už iba pohľad na koláž ich obväzov aveľkoplošného, oranžového zafarbenia pokožky z jódovej tinktúry (mimozemšťanov) v okolí chirurgického zákroku, pričom som vnútorne prežívala nepredstaviteľné muky. Akoby som sa napojila na ich telo a spolu s nimiokúsila ich pooperačné strasti. Intenzívnejšie než u neznámych osôb. V aktuálnom prípade mi nebolo všetko jedno, ale potešila ma citeľná zmena. Zdalo sa, že imaginárne prepojenia na iných strácajú na funkčnosti.

Pozorovala som Lucku v krátkej košielke, ako sa odhodlane, zatínajúc zuby, presúva z jednej strany izby na druhú a zasa nazad. Neodmietla ani barle. Dokonca ich, stojac na zdravej nohe, pomáhala ošetrovateľovi nastaviť na správnu dĺžku.

Úplne inak prebiehala procedúra u jej spolubývajúcej, odhadom 20 – 25-ročnej, podarenej dievčiny.

- Mám sa na tú nohu postaviť? - pozerala zhrozene na terapeuta – ale to ma potom musíte najprv napumpovať nejakými oblbovákmi. Ja som od prírody strašný bojko. Aj tie bolesti sú na nevydržanie. Predpokladám, že už som dávno pojedla povolenú dennú dávku tabletiek, ale nemáte ešte niečo? Aua, ja si neverím... Barle?!? V žiadnom prípade...Neudržím sa na nich... Prečo by som mala stúpiť na nohu? … Vám sa to hovorí, keď vám nič nie je!!!

Zabávala nás (ale i seba) svojimi naoko samodeštruktívnymi ponosami a neškodným flirtovaním so sympatickým ošetrovateľom. Pomáhali jej ľahšie zdolávať strach. Strávili sme veľmi príjemné popoludnie v trojici.Napriek nedôvere v systém a vlastné schopnosti prijala vcelku športovo naše dohováranie s výmenou skúseností Asi preto, že i my dve sme nedávno boli obeťami úrazov a tiež sme si svoje vytrpeli.

Na utíšenie bolesti si neskôr u sestričky vyprosila infúziu acylpyrínu.

- To i také existuje? - vyzvedala prekvapene Lucka.

- Samozrejme. Acylpyrín je účinný, ale nie tak silný ako iné medikamenty, ktoré radšej ponecháme na noc – odvetila ochotná sestrička.

- Kati, čím to je, že dnešná mladá generácia je podobne labilná? Boli sme i my takí? Mne sa nezdá - oslovila ma Lucia, keď sme osameli, lebo jej spolubývajúca musela zájsť na povinný, pooperačný röntgen.

- My sme vyrastali v úplne inej dobe a za úplne iných podmienok.Oni sú iba obeťou tej svojej. Ani my by sme sa nechovali inak, kebyže vyrastáme teraz. A nie, neboli sme také padavky. Nám stačil prísny pohľad rodičov a hneď sme vedeli, kde je sever.Za našich čias takmer nič nebolo na výber, a tak sme mali radosť i z maličkostí. Neexistovali zlaté podnosy ako dnes. Veď ako sme výskali radosťou, keď sme pred Vianocami na stole objavili kilo banánov či mandaríniek a vedeli, že ďalšie kilo dostaneme až o rok. Pamätám si, keď som prišla do Nemecka.Jeden z rozdielov, čo ma dosť šokoval, ako sadomorodci napchávajú na tony vitamínmi a tabletkami z lekárne. Teda v porovnaní s možnosťami a vybavenosťou vtedajšieho Československa. Dnes sa naopak s hrôzou nestačím diviť,čo všetko do seba pchajú Slováci. Farmaceutické firmy ľutujú asi iba to, že je nás, čo do počtu obyvateľov, tak žalostne málo. Pokiaľ budú reklamy všade na svete ľuďom vštepovať, že bez ich piluliek proti bolesti hlavya krížov neprežijú, tak sa netreba diviť podobnému vývoju. A firmy si radostne mädlia ruky.Kým nás raz hromadne neskolí nejaký rezistentný vírus.

- Myslíš?

- Bohužiaľ. Nenadarmo sa vraví,kto si čo zaseje, to bude žať. Ale s tým my dve nič nenarobíme. Mimochodom, nezabudnem na príhodu u svojho bývalého zubára tu v Mníchove. Veď si zaisto ešte pamätáš, akú bezcitnú zubárku sme mali na základnej škole. A jej nesympatická, arogantná sestrička to isté! Iba čo nám chrup zničili. Teda mne určite. Po nej som sa dostala ku jednejvychytenej bratislavskej odborníčke, ale už bolo neskoro. No a v tých časoch nám mnohé zákroky robili bez akéhokoľvek umŕtvenia. Keď som prvýkrát zasadla do kresla v Mníchove, presvedčil ma zubár, aby som anestéziu vyskúšala. Ale ten niekoľkohodinový,neznámy pocit znecitlivenia mi bol vrcholne nepríjemný, a tak som pri ďalšej návšteve injekciu odmietla. Zubár sa nechal prehovoriť, ale pri treťom posedení vehementne protestoval a prosil ma, aby som si ju opäť nechala vpichnúť, lebo mu poisťovňa neuverí, že mi ten bolestivý zákrok naozaj robil.Tuhľa dievčinka by asi na mieste skolabovala.

- Asi máš pravdu, naozaj sme toho viac vydržali – odvetila zamyslene Lucka. (tu som si na niečo ešte spomenula, dopíšem neskôr.)

Akonáhle som otvorila dvere bytu, smerovala moja prvá cesta do kúpeľne. Nohu som položila na váhu a jemne pritláčala, až kým sa na displeji nezjavilo 15 kg.


Počas nasledujúcich dvoch týždňov som si ja, masochista, povedala, že využijem jedinečnú šancu a rozšírim zbierku záznamov v mojom preukaze o povinnom očkovaní. Najvyšší čas zabiť dve muchy jednou ranou. Len jedna z nich bola o čosi odolnejšia, než som predpokladala.

Vlastnou blbosťou som sa odrovnala na viac ako tri dni kombinovanou vakcínou proti hepatitíde A a B. Bolesti v ľavej ruke iba trochu zaostávali za niekdajšími intenzívnymi z pravej. Moje rozhodnutie by vyzeralo inak, keby som nepodcenila následky.

Ale aspoň mi náladu pozdvihla scénka z ordinácie mojej lekárky. Jej názoru som dôverovala, veď sa naďalej jedná o Lauru, moju bývalú au-pair mamu.

- Rana vyzerá super. Hojí sa bez zápalu. Môžeš hovoriť o šťastí, ako ti prst dali dokopy. Teraz ťa zaočkuje sestrička a nabudúci týždeň prídeš ešte raz na výmenu obväzu. Ja síce zajtra s mužom odlietam na dva týždne do Chile, ale kľudne príď, zvyšok osadenstva tu bude – povedala a zároveň ukázala svojej pomocníčke, čo a ako treba vykonať.

Tá si vzápätí pripravovala injekciu s vakcínou a chrbtom ku mne spustila naučený text.

- Ak ste praváčka, radím zaočkovať ruku ľavú. Bude vás pár dní bolieť a asi ňou nebudete môcť ani nič robiť.

- Viete, ja si myslím, že v mojom prípade je to viacmenej jedno. Praváčka síce som, ale práve sa preškolujem za ľaváčku. Nuž je akákoľvek voľba v konečnom dôsledku 50 na 50. Pravá či ľavá?

- Bože, čím ja rozmýšľam?!? Veď som iba pred chvíľou hľadela na váš prst!

Svorne sme sa začali smiať.

Nasledujúci týždeň som sa do ordinácie nedostala. Nie však vlastnou vinou. Mrazy v Mníchove nás trápili naďalej a v spomínaný deň na niekoľko hodín kompletne vyradili vlakové spojenia (S-bahn). Hoci som si informáciu prečítala na internete, dúfala som v novinársku kačicu alebo aspoň na zázrak. Zázrak sa nekonal a ja som ako tisícky iných zakotvila na Hlavnej vlakovej stanici. Najprv som bezcieľne brázdila mestom a dúfala, že niekto kompetentný chybu včas odstráni. Vzdala som sa až po niekoľkých premárnených hodinách. Do kosti premrznutá. A spomenula si na školský rok 1986/87. S legendárnou snehovou kalamitou.

Ráno sme sa zobudili zasypaní bielou meganádielkou a zdalo sa, že s ukončením prídelu sa neráta. Naraňajkovala som sa ako drevorubač, naobliekala ako cibuľa a poďho do školy. Každý odvážlivec, ktorý vystrčil nos z baráku, bojoval s vnútorným hlasom a ak bol dosť rozumný, poslúchol jeho výzvu na ústup a vrátil sa rýchlo nazad domov.

Ja som patrila do druhej skupiny vetroplachov. Vykročila som do ulíc.

Nech sú mestské služby akékoľvek, dobré či zlé, v ten deň by si s problémom neporadili ani tie najlepšie na svete. Trčali by po stierače zapadnuté v snehu.

Ani od nás nešiel dlhú dobu žiaden trolejbus. Aby som nezamrzla, pobrala som sa vpred po vlastných.Telom som rozhŕňala hustý, snehový závoj. Siahal od nebies až ku mojim čižmám.

Pred prezidentským palácom sa zjavil prvý dopravný prostriedok. Vedela som, že nemá namierené rovnakým smerom, ale v danej chvíli som kapitulovala. Chcela som si zrátať omrzliny a dúfala, že niekde inde prestúpim do vhodnejšej ponuky.

Kdesi vrámci trasy som si uvedomila, že je najvyšší čas opustiť mobilnú piecku, ak sa mám niekedy vrátiť i domov. Ďalšie nekonečné minúty som ďaleko od pôvodnej trasy mrzla spolu s pár inými dobrodruhmi a zvažovala, čo teraz. Kým sa na zastávke nezjavil nasledujúci trolejbus. Smeroval nazad ku východziemu bodu.

Neospravedlnená hodina sem, neospravedlnená hodina tam. Nasadla som, nech sa deje, čo chce, len nech je to v teple!

Keď som po pol hodine vystúpila iba niekoľko krokov od svojho bydliska, zbadala som na opačnej strane vytúženú dvestosedemnástku. Asi mi už mozog natoľko premrzol, že som sa ku nej rozbehla a naskočila dnu.

Po viac ako dvoch hodinách blúdenia Bratislavou som konečne – šťastná, že žijem – prekročila prah školy. V triede sme sa stretli šestnásti podobne strelení. Z tridsiatich troch. Sedemnásti rozumní to načas vzdali.V ten deň sa nevyučovalo. Aj profesori bojovali s navlas rovnakým problémom, ako sa v zdraví niekam dostať. Či už do práce alebo nazad domov.

A bolo to jedinýkrát počas gymnázia, čo náš triedny učiteľ nemohol použiť svoju obľúbenú výčitku oneskorencom:

- Prečo meškáš?!? Doprava jazdí ráno od piatej!

Nikdy predtým a nikdy potom si nepamätám toľko snehu v hlavnom meste. Kompetentní neskôr vyhlásili výnimočný stav a aspoň týždeň uhoľných prázdnin.

Poobede sa situácia trochu vylepšila a ja dodnes všade spomínam milú scénku spred autobusu, keď sme sa nasilu snažili doň natlačiť, lebo nik netušil, či dôjde i nejaký ďalší.

- Môžete sa ešte trochu potisnúť? - spýtal sa chlapík, stojaci predo dvermi.

Autobus praskal vo švíkoch, a tak sa ku nemu z posledného schodíka pootočil spolužiakov starší brat a vtipne zahlásil:

- Ujo, ak sa potisneme, tak vytlačíme von tých pri zadných dverách.

Nik sa nezlostil, všetci sa smiali. Dokonca i oslovený. Každý akosi chápal, že sa naozaj jedná o výnimočnú situáciu a zlostiť sa tým pádom nie je namieste.

Nasledujúce dva-tri týždne žila Bratislava na bežkách a na sánkach. Po prvom snaživom dni a niekoľkých neúspešných pokusoch to i MHD nakoniec vzdala. Čas sa aspoň načas zastavil, zhon pominul. Všade vládlo božské ticho. Rušili ho iba pocestní. Keď sa navzájom so smiechom zdvíhali z bieleho, širokoplošného klziska. Najväčšieho, aké kedy hlavné mesto poskytovalo.


Pokrač.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?