kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň druhý

Publikované 09.05.2018 v 09:43 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 9x

Po istej nemilej skúsenosti spred pár rokov som sa obávala, ako na úraz zareaguje syn (nenadarmo bol oslobodený vedením zboru od tradičných vianočných koncertov v nemocniciach).

Určite mu nepadlo zaľahko pozerať na maminu obviazanú ruku, ale keď ráno odchádzal do školy, zastavil sa na chvíľu na schodoch, pozrel na mňa predstieraným pohľadom pomstychtivého mafiána a cez zuby precedil:

- Neskôr mi nadiktuješ meno a adresu toho chlapca! - mávol podarene rukou a pobral sa za svojimi povinnosťami.

Z jeho žartovania som pochopila, že najhoršie má za sebou.


Dostať termín na pohotovosti v tak krátkom čase je asi privilégiom pracovných úrazov (alebo výsledkom žartovania a aktívneho sa zapájania do behu udalostí na oddelení?).

Dostať ale termín ráno o ôsmej, tak to je naozaj za trest! Hlavne ak je človek zranený, ale jeho zranenie zavesené do šálu nie je ani poriadne vidno.

Väčšina ľudí, ktorí ak vôbec zaregistrovali obväz, sa s úsmevom na perách pýtala, či som si „zarezala do prstíku“. Ani vo sne by im nenapadlo, aká trojkombinácia sa môže skrývať pod ním.

Výsledok práce projektanta mníchovských električiek ofrfliavam pravidelne, keď nimi cestujem a oni sú preplnené. Ten neskúsený amatér ich nikdy netestoval ráno o ôsmej. Počas absolútnej špičky v pracovnom týždni. V zimnom období a v Mníchove. Ani zdravý a nieto ešte zranený! Do ich vnútorného vybavenia zabudol na istých miestach zabudovať úchytky akéhokoľvek druhu pre stojacich pasažierov.O vzrastovo menších ani nehovoriac.A vzdialenosti medzi jednotlivými sedadlami tiež navrhoval podľa rozmerov Twiggy.

Osobne som inak vďaka svojmu pracovnému času uchránená pred raňajším či večerným besnením v mestskej hromadnej a pri vyhovujúcej teplote jazdím radšej bicyklom, ale tentokrát iné riešenie neexistovalo.

Šťastím v nešťastí bolo, že električková trať na konci našej ulice vedie správnym smerom. Teda i pozdĺž nemocnice, s ktorou ma na niekoľko najbližších dní spojil môj osud. Lebo v meste je ďalších x-nemocníc, kde by som musela y-krát prestupovať.

Vybojovala som si kúsok miesta priamo za kabínkou vodiča. Z dvoch strán optimálne chránená stenami električky.


Čakáreň pohotovosti bola i tentokrát plná. Na rozdiel od bežnej ordinácie lekárov v nej chýbali bulvárne časopisy na zahnanie nudy a nesprávnych myšlienok. Poučená z predošlého poobedia som si so sebou pre istotu vzala hneď dve knihy. Napriek nim som najprv pozorne presondovala okolie. Zaujali ma dvaja mládenci s ebenovou pleťou. Zo skúseností som ich tipovala na Etiópčanov. Tip sa mi síce nevydaril, no aspoň sa mi postarali o čiastkový program dňa. Krátko nato ich zavolali dovnútra.

Deväťdesiat percent zvyšných prítomných hľadelo do mobilov. Takmer ako v električke. A tak som si radšej vytiahla knihu, aby som zahnala nepekné predstavy, kam tento smutne pretechnizovaný svet speje.

Nestihla som prečítať ani dve stránky z ekvádorského cestopisu, keď z reproduktoru nad pohyblivými dverami zaznelo moje meno. Ktosi ma vyzval, aby som vošla do prvej miestnosti.

Tam, skade pol dňa dozadu vychádzali voi, voi, voi- výkriky, ležal teraz nehybne jeden z Afričanov.

- Igor, môžeš sa postarať o ten rozmliaždený prst? - spýtal sa ktosi mladého ošetrovateľa s briadkou, ktorého som si na úrazovke všimla už pri poslednej návšteve.

Po krátkom zvítaní ma odviedol ku prvému stolíku a začal s odmotávaním obväzu.

- Ojoj, ono to ešte toľko krvácalo? - zahlásil prekvapene, keď odhalil zaschnutú, tmavočervenú vrstvu.

Aj pre mňa ako neskúseného pacienta sa tam tej červenej nachádzalo celkom dosť. Než by som ho prekvapila otázkou, či umieram, zakusla som si radšej do jazyka. Ale iba jemne, aby som si ho omylom neprekusla.Vystačila som si s jedným zranení. Typu (3in1).

- Budem musieť obväz navlhčiť a chvíľu čakať, kým povolí – informoval ma.

V rovnakom momente sa vo dverách ošetrovne zjavil druhý „Etiópčan“ a nahlas oznámil:

- Vrátim sa o desať minút.

Prekvapený personál ani nestihol poriadne zareagovať, každý bol zaujatý niečim iným, keď z izby naproti takmer vzápätí vyšla doktorka Schmidtová. Obhliadla sa dokola, pozdravila ma a potom podráždene zvolala:

- Kam zmizol?!? Veď som mu jasne vysvetlila, že musí čakať, kým nepríde polícia!!!

- Ešte teraz tu bol – odvetil Julian – a zahlásil, že sa vráti o desať minút. Aspoň sa mi tak marí.

- Áno, povedal, že sa vráti o desať minút – potvrdila som jeho slová. Pomaly som sa u nich cítila ako doma, nuž som sa zapojila i do pomoci pri hľadaní nezvestnej osoby.

- No to iste, to poznáme … a viac ho neuvidíme – mávla rukou doktorka – akonáhle sa spomenie polícia, prchajú títo mladíci kade ľahšie. Ale čo urobíme s tým druhým, keď nevie ani slovo po nemecky?

Z afrických jazykov neovládam ani jeden, preto som čušala a čakala, čo sa bude diať. Pohľadom som pritom zavadila o tabuľu, ktorú som si v prvý deň vôbec nevšimla. Nerozhodným pacientom pomáhali rôzne naladení smajlíci pri určovaní subjektívneho stupňa ich vlastnej bolesti.

I mňa sa doktorka Schmidtová spýtala, kam by som tu svoju zaradila na stupnici od 1 do 10. Zabudla ale ukázať na tabuľu. Pár hodín po úraze som tvrdila 7-8. Večer v posteli som si spomenula na pôrod asvoju odpoveď by som rada zmenila na 4.


Do ošetrovne vbehla so smiechom nová tvár. Obe ruky mala snáď až po plecia omotané obväzmi. Zjavne sa pred chvíľou ktosi z kolegov zaúčal v obväzovej technike na jej horných končatinách.

- Konečne si ich môžem dať dole! – radostne zvolala a pristúpila ku môjmu stolíku.

- Potrebuješ pomoc, Simone? - prezvedal Igor.

- Netreba, rozmotávanie zvládnem i sama.

Potom zbadala napoly odhalenú ranu, modrofialový prst a necht so stehmi.

- Oh, to muselo bolieť. To je ten pomliaždený prst?

- Pomliaždený prst, zlomenina v poslednom článku a necht … - práve jej poskytoval doplňujúce informácie, no ja som ho nedokázala počúvať. Zamiešala som sa im do rozhovoru.

- Prosím vás, nemôžete sa zhovárať v latinčine?

Simone sa na mňa nechápavo, bapriam urazene pozrela.

- Nechcela som sa vás dotknúť, ale ja podobné rozhovory neznášam. Mne je pri nich zle. A vôbec netúžim nanovo počuť, čo so mnou je alebo nie je.Teda okrem toho, čo si musím vypočuť od pani doktorky. Ak nechcete, aby som sa tu zosypala zo stoličky. Latinčine nerozumiem, tá mi neprekáža a vy môžte nerušene pokračovať v rozhovore.

- Aha, rozumiem –prijala imaginárnu fajku mieru Simonea doplnila veselo – niečo podobné poznám z domu. Keď sa v nedeľu s rodinou zídeme pri obede a s mamou začneme rozoberať naše zážitky z nemocnice, vyháňa nás otec od stola.

- Keby ste bývali u mňa, vôbec vás ku stolu nepustím – odvetila som rázne a začala sa tiež smiať.

- Tvoja mama pracuje v nemocnici? - zareagoval prekvapene Igor.

- Áno, presne o poschodie vyššie.

Našu debatu prerušila mladá policajtka s kolegom.Práve dorazili na pohotovosť.

- Tak kde sa nachádza naša obeť? - spýtala sa rovno odo dverí.

- Leží v kabínke číslo jeden, ale jeho tlmočník kamsi zmizol – informoval ju Igor.

- A on vôbec nevie nemecky?

- Ani nemecky, ani anglicky.

Policajti zamierili ku kabínke anapriek predošlej informáciisa pokúsili nadviazať dialóg smĺkvym Afričanom.

- Preukaz? Meno? Rozumiete nemecky? … What´s your name? Passport? Where are you from?

Po pár pokusoch neúspešný monológ vzdali. Medzitým niekto upozornil doktorku Schmidtovú, že už prišli.

- Prepáčtenám menšie nedorozumenie, ale ja som výslovne požiadala jeho sprievodcu a tlmočníka, aby sa nikam nevzdialil, kým neprídete. Kolegovia ma informovali, že napriek upozorneniu odišiel. Vraj sa vráti o desať minút, ale odvtedy ubehlaaspoň polhodina.

- Ktohovie, čo sú zač a či majú povolenie k pobytu.

- S podobnými prípadmi sana oddelení stretávame pravidelne. Prídu sa dať ošetriť, povedia, že idú na WC a viac sa nevrátia. Ani jeho už asi neuvidíme. Len neviem, ako sa teraz dohodneme s jeho krajanom.

- A zistili ste, čo sa vlastne stalo a či chce podať trestné oznámenie?

- Vraj šli ráno do práce a niekto ich napadol. Strhla sa bitka a tu prítomný utrpel zranenia.

- V poriadku.Chvíľu počkáme, či sa kolega predsa len nevráti späť.

Asi sa tak rozhodli, leboim je známe, že v Afrike čas nehrá rolu a kto sa v Afrike narodil, nerobí si starosti s časom ani v Európe.

Ubehla nasledujúca štvrťhodina, mladého zbeha nikde (kamarát spoza plachty za celú dobu ani len nepípol) a policajti začali byť nervózni.

- Čo teraz? Príde? Nepríde? Čakať či odísť? - načala rozhovor mužská polovica dvojice.

Jeho kolegyňa sa obrátila na doktorku Schmidtovú, ktorá sa konečne začala venovať môjmu chromému prstu.

- Pamätáte si, ako sa vyjadril dotyčný? Chcú podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa alebo sa prípad skončí ošetrením u vás?

- Naozaj vôbec netuším – pokrčilaramenami oslovená.

- Problém je v tom, že my tu nesmieme takto nečinne sedieť – pripojil sa kolega – ak sa kdekoľvek v meste teraz niečo zbehne, musíme byť na príjme. Inak by sme z toho mali iba zbytočné nepríjemnosti.

- Chápem. Tak čo navrhujete?

- Ak sa jeho krajan vráti a rozhodnú sa pre trestné oznámenie, musia sa sami dostaviť ku nám na stanicu. Sedíme o dve ulice ďalej,na pár krokov odtiaľto. Tam spíšeme výpoveď. Ak by ale...

Nedokončila, lebo ktorýsi z ošetrovateľov hlasno zvolal:

- Už sa vracia!

A naozaj! Do ošetrovne vstúpil mladík s ebenovou pokožkou. Takže sa jednalo iba o afrických desať minút.

- Prečo ste nečakali na oddelení, kým neprídeme? - osopila sa naň podráždená policajtka.

Iba čosi ospravedlňujúco zamrmlal.

- Skade pochádzate? - spýtala sa o kus zmierlivejšie.

- Zo Somálie.

- Obaja?

Nemo prikývol.

- Poprosím vaše doklady.

Podal jej nejaké papiere.

- A váš kolega?

Spoločne podali i tie. Zdalo sa, že v papieroch všetko súhlasí a nejedná sa o ilegálnych prisťahovalcov. Taký by sa ani v prípade prepadu nevrátil.


Sama som raz bola svedkom dopravnej nehody, keď Slovensko ešte nepatrilo do EÚ a ku ilegálnym prisťahovalcom sa hromadne zaraďovali i obyvatelia bývalých socialistických štátov.Vrátane Sk. Hnala ich vidina lepšieho života.Naivne verili na pečené holuby. Keď sa to tak vezme, ani Afričania nerobia nič iné, ako sme vtedy robili my. S jedným podstatným rozdielom. My sme doma nehladovali a neutekali pred občianskou vojnou či vraždiacimi rebelmi. Len si akosi nechceme spomenúť, kto je z veľkej väčšiny zodpovedný za celú ich mizériu.

V spomínaný večer sa konala nejaká oslava na Slovenskej katolíckej misii. Zrazu niekto dobehol hore na poschodie a vzrušene nám oznamoval, ako jednu Slovenku zrazilo na prechode auto. Vybehla z budovy, zbadala električku na zastávke desať metrov oproti a splašene sa ku nej rozbehla. Nepozerajúc napravo ani naľavo. Šofér v tme nemal šancu včas zareagovať. Nabral ju.

Keď sme zbehli dolu, dievčaťa nebolo. Iba ktosi z jejnových známych zahlásil:

- Nevlastní povolenie k pobytu. Bála sa výsluchu u policajtov, a tak zdrhla. Aj do nemocnice sa odmietla ísť nechať vyšetriť. Tvrdila, že jej nič nie je.

Chvíľu sme sa pohoršovali nad toľkou hlúposťou, keďže vnútorné zranenia voľným okom nevidno, no nik nezistil, o koho presne sa jednalo. Na misii sa v tých časoch pohybovalo mnoho osôb inkognito. Dodnes netuším, ako sa príbeh skončil.Či s následkami, či bez.


- Teraz nám opíšte, ako došlo ku zraneniam – vyzval policajt tlmočníka.

Somálčan stál ku mne chrbtom a rozprával veľmi potichu. Ako každý, čo žije v cudzej krajine s povolením na dobu určitú a má rešpekt predprísnymi, nepodplatiteľnýmiochrancami zákona. Predovšetkým v podobne nepríjemných situáciách.

- Takže chcete podať trestné oznámenie? - pokračovala vo výsluchu policajtka. Chcela počuť konečné rozhodnutie po toľkých zbytočne premárnených minútach.

Afričania sa začali medzi sebou o čomsi dohadovať v rodnom jazyku.

- Pozrite, čakaním na vás sme stratili kopu drahocenného času. Rozhodnite satu a teraz, čo vlastne chcete! V podstate sú dve možnosti. Buď spíšeme celú zápisnicu priamov nemocnici alebo si iba poznačíme vaše osobné údaje, aby sme vám pridelili číslo spisu.S ním môžete zvyšok dokončiť kedykoľvek u nás na stanici – ukončila hlasom, ktorý nestrpel žiadne ďalšie výhovorky.

Afričania opäť dali hlavy dokopy a nanovo sa radili. Ich konečné rozhodnutie som pochopila až z odpovede strážcov zákona.

- V poriadku, ideme do auta pre zápisnicu. Zachvíľu sme späť. Nie že zatiaľ niekam na desať minút zmiznete! - poznamenali ironicky.

Keď sa vrátili nazad, držali v rukáchpotrebné formulárea policajtka sa usilovne pustila dospisovania oficiálneho záznamu.


Doktorka Schmidtová si pozorne prezerala svoju výšivku na mojej ruke. Ja som sa snažila hľadieť inam, hoci tá modrofialová farba a kúsky vytŕčajúcich,belasých stehov sa nedali len tak ľahko odignorovať.

- Musím priznať, som spokojná so svojou prácou – veselo na mňa žmurkla, ako by mi dávala znamenie, že deti v družine nebudú musieť nič modelovať.

- Váš spokojný výraz aj mňa veľmi teší, ale rada by som sa spýtala, ako je to teraz sPN-kou?

- Ja som vámju včera nevypísala? - pozrela na mňa prekvapene.

- Nie. Dostala som iba pár tabletiek v sáčku a sprievodnú správu s číslom, kam sa nahlásim na kontrolu o desať dní.

Akonáhle som tú vetu vyslovila, spomenula som si, že som na telefonát vlastne úplne zabudla. Nieto ani divu. Udalosti posledných hodín mi nedovolili myslieť aj na vybavovanie extra termínov.

- V poriadku. Teraz vám zaviažeme ranu –prerušila vetu v polovici, aby vydala pár odborných pokynov Igorovi – a ja dokončím papierovačky.Okrem chýbajúcej PN-ky dostanete odo mňa aj recept. Tabletky musíte brať poctivo. Vo vašom prípade nepôsobia iba proti bolestiam,chránia vás i pred prípadným zápalom. Rana sa musí zahojiť. Nepotrebujeme žiadne komplikácie!

- Jasné, vyplním – kývla som poslušne hlavou – a už ma trápi iba posledná nevyjasnená otázka. Včera a dnes ráno som sa presvedčila, že si ani len chlieb poriadne nenatriem. Kým sú moji chlapi preč, vypomáham si sama. Ako je to u mňa s vychádzkami? Smiem si ísť kúpiť niečo na jedenie, ak sa nemienim dookola napchávať é-čkovou pizzou z mrazáku?

Prvý a zároveň posledný pracovný úraz somabsolvovala pred 16 rokmi. Cestou do práce som nešťastne stúpila na obrubník a natrhla si šľachu. Vychádzky ma vtedy, popravde, veľmi nezaujímali.

- Vy, ak chcete, môžete ísť pre mňa, za mňa i na dovolenku – zvolala prekvapene, že sa na niečo tak samozrejmé vôbec pýtam – kľudne si choďte prevetrať hlavu. Veď nemôžete celý deň iba doma presedieť! Jediný zákaz sa vzťahuje na vaše zamestnanie. Tam momentálne nie ste poistená.

Jej odpoveď ma potešila. Na dovolenku som nemienila ísť (aj keď za uváženie by stála). Každá iná zmena mi bola vítaná. Moje nasledujúce prechádzky s povinným emergency-programom však namiesto mňa naplánovali iní „animátori“ a nespýtali sa, či súhlasím s rozpisom.

- Ak sa váš stav nezhorší v zmysle stúpajúcej teploty či neznesiteľných bolestí, chcem vás vidieť v piatok. Opäť medzi ôsmou a deviatou. V opačnom prípade prídite zajtra.

Jej posledné rozhodnutie ma vôbec nepotešilo. Skôr mi nasadilo chrobáka do hlavy.

- Tak najprv mi tvrdí ´o desať dní´ a zrazu sem chodím častejšie než na klavír??? Samozrejme, že sa podriadim príkazom lekárov, veď sa jedná o moje zdravie. Ale nezdá sa jej vari niečo na rane, keď mi nečakane, priam exponenciálne, navýšila kontroly???

Igor sa postavil ku stolíku a poukladal naň všetko potrebné.

- Potrebuješ pomoc? - spýtala sa ho Simone, keď zbadala, ako mi nemotorne navlieka obväz. Použil techniku ako Otto.Prirovnala by som ju naťahovaniu stočenej ponožky na nohu.Naozaj netuším, či mal rešpekt pred ranou, alebo sa jednalo o nový spôsob viazania,čo prednedávnom zaviedli na oddelení, ale zatiaľho časť tímu neovláda.

- Nie, to je v pohode – nemienil sa dať zahanbiť a zároveň mi prstami nešikovne pritlačil na ranu. Konal automaticky, nie naschvál. Mnohým sa nedarí, ak majú pocit, že im niekto pozerá pri práci na prsty.

- Sssss – zasipela som.

- Prepáčte, nechcel som – oľutoval svoj predošlý čin a zároveň zneistel. Zabudol, ako postupovať ďalej. Obzeral si obväz z každej strany.

- Váš kolega to včera nastrihol tu a snáď ešte i tu. Tým získal dva konce.Za ne potiahol,čím sa rozvinuli dva pruhy.Zviazal mi ich na zápästí a potom druhýkrát na opačnej strane.

Vďačne si nechal poradiť. Pokračoval podľa mnou odpozorovaného návodu, ale ako napotvoru mu na záver nevyšla správna dĺžka koncov. Chýbali mu aspoň tri centimetre. Potiahol za ne a dúfal v zázrak. Či sa na poslednú chvíľu predsa len neumúdria a dobrovoľne nenatiahnu. Po druhýkrát mi tým spôsobil bolesť. Vraví sa tomu začarovaný kruh.

- Veľmi sa ospravedlňujem, ale chybu som spravil na začiatku. Neodhadol som dĺžku spodnej vrstvy. Musíme začať odznova!

Nasucho som pregĺgla. Pri sťahovaní obväzu z minidlahy, ktorá sa čiastočne dotýkala rany, som opäť zatínala zuby.

Nasledujúci pokus sa, našťastie, vydaril. Bolo mi však jasné, že obväz bude krvavý i nabudúce.

Keď ma Igor prestal trápiť, doniesla mi doktorka Schmidtová sľúbené papiere s novou sprievodnou správou.

- Všetko dôležité je tu. A naďalej platí: pri teplote a neznesiteľných bolestiach vás vidím zajtra!

S PN-kou som sa pobrala rovno do školy. Dorazila som presne na začiatku veľkej prestávky. Na prvom poschodí sa okolo mňa okamžite zhŕkli moji minuloroční tretiaci.Cez rodinné zväzky sa ku nim dostalo pár základných informácií. Zahrnuli ma kopou otázok a prianim skorého uzdravenia.

Pristavili sa i učiteľky, čo sapráve nachádzali nablízku. Len riaditeľka sa tvárila, že je zavalená dôležitejšou robotou.

Priamo po návšteve školy som zamierila do lekárne za rohom. Staršia lekárnička najprv nevedela, ako do systému zadať pracovný úraz, nuž si zavolala na pomoc kolegu. Spoločne zistili, že jeden z liekov nemajú na sklade. Pozrela na mňa, aby mi navrhla riešenie a popritom zbadala, ako vyťahujem peňaženku.

- Pri pracovnom úraze neplatíte za lieky nič. Poplatky úplne preberá poisťovňa zamestnávateľského združenia. Chýbajúce lieky tu môžu byť dnes o tretej. Tak ako, objednám vám ich?

- Ďakujem za potešujúcu informáciu. Aspoň niečo pozitívne na celom nešťastí. Ja však nebývam vo vašej štvrti, pretonajprv vyskúšam šťastie inde.

Napríklad o ulicu ďalej. A tam som i dostala, čo som potrebovala.

Nasledovalo upozornenie, že v nasledujúce dni budem spávať akobatoľa.

- Tie druhé tabletky sú veľmi silné. Rátajte s nadmernou únavou. Na recepte stojí dvakrát denne, ale osobne vám radím, ak zvládnete odolávať bolestiam, berte ich iba raz denne a to večer. V žiadnom prípade teraz nesmiete riadiť auto!

Pri najlepšej vôli si nedokážem predstaviť, ako by somsvojou nemohúcou rukou ovládala prevodovku. Situáciu by som nanovo prehodnotila, iba ak by mi za chrbtom vybuchla sopka. Prchať v rýchlom aute je predsa len výhodnejšie, ako sa brodiť po kolená horúcou lávou. Ale hazardéri sa nájdu všade, a takbolo upozorneniespoza pultu na mieste.


Domov som dorazila krátko po druhej a okamžite prezvonila číslo na dohodnutie termínu. Skúšala som párkrát po sebe.Zakaždým bezúspešne. Netušila som, kam vlastne volám, ale povedala som si – snaha bola, svedomie mám čisté, nič som nezanedbala. Zajtra odštartujem pokus č.2.

Čo sa bolesti týka, nepociťovala som vďaka tabletkám nič. Chránili ma stopercentne. Iba do postele som padala ako polomŕtva. Aj preto som posledné večerné úkonydoslovne na minútu plánovala. Aby som napríklad nezaspala počas umývania zubov, lebo moje viečka do dvadsiatich minút po ich požití vypovedali poslušnosť.


Ráno som ako prvé vzala do rúk telefón. Zaprisahala som sa, že ho nepustím, kým nezískam, čo mi nariadili na pohotovosti. Po istom čase sa z druhej strany spojenia ozval ženský hlas.

Vysvetlila som situáciu a na potvrdeniesvojich slovprečítala vetu zo správy.

- Nerozumiem, prečo si sama máte nahlásiť termín, ale v poriadku. Tak príďte,hmm – na chvíľu zmĺkla – o desať dní na jedenástu.

Spokojná s výsledkom som začala pomaly realizovať, že v najbližšej dobe prespím snáď i koniec sveta. Okrem povinných kontrol v nemocnici.

Na ne som si v dostatočnej vzdialenosti od postele postavila nastavený budík.



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?