kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

DEŇ ôSMY

Publikované 19.05.2018 v 11:16 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 10x

Dvanásť je pol večnosti (1.)

Vyzbrojená prinajmenej 300 stranami dvoch kníh a jedného časopisu z kategórie nebulvárnych som sa o dva dni neskôr postavila do radu nazad pred Hedwigine dvere. Nahlasovacia procedúra neminie ani podobných, pravidelných návštevníkov ako ja.

Predo mnou stál deduško a v ruke držal aktovku ako kedysi ten môj. Na chvíľu som sa preniesla do detstva a zaspomínala. Delila ich jedna generácia a stovky kilometrov, ale taška bola rovnaká.

Za mňa sa po pár minútach zaradila akási pani so synom. Tínedžerom. Tí vedia vždy všetko lepšie než rodičia, a tak už čochvíľa, keď sa nič svetaborného nedialo, nespokojne zahundral.

- Určite tu stojíme zle! Zaisto musíme ísť tam dopredu, pozri – rukou ukázal na pulzujúcu čakáreň.

Tak som sa jej – ako matka iného, podobného tínedžera – poponáhľala na pomoc. Rozhodla som sa jej ušetriť jednu zbytočnú cestu ta a späť.

- Ste tu správne. Tam vpredu sa čaká, až keď sa nahlásite na príjme. Po takmer dvoch týždňoch som už stihla odpozorovať tunaší systém, aj keď priznávam, že je mierne zavádzajúci.

- My sme tu iba tretíkrát, ešte sa nevyznáme – s vďakou na mňa pozrela neznáma.

- Ja dúfam, že i posledný krát a že mi po dnešku doktor povolí opäť športovať – doplnil zjavne netrpezlivý synátor.

Z jeho rezkých pohybov sa nedalo vyčítať, prečo tam vlastne je. Dokonca ani kúsok tela nebol chránený obväzom či sádrou. Tak snáď sa nemýlil a získal neskôr oficiálne povolenie na vytúžené športové aktivity.

Zakrátko som zistila, že rad stagnuje kvôli trampotám svojho prvého člena. Donekonečna diskutoval o čomsi s Hedwigou. Akonáhle jeho problém vyriešila, pohli sme sa i my.

Že má Hedwiga srdce na mieste napriek neskutočnému pracovnému náporu, som sa presvedčila počas jej rozhovoru so starčekom. On sa neprišiel iba nahlásiť, on sa potreboval i posťažovať. Ako tisíce iných seniorov, ktorým častokrát ku šťastiu stačí, ak ich niekto vôbec vypočuje.

Hedwiga nebola povinná reagovať. Napriek tomu ho neposlala nervózne preč s poznámkou, že za ním čakajú ďalší. Ona ho nechala rozprávať, v príhodnom momente sa zapojila a potom vhodnými slovami ukončila debatu. Bez toho, aby sa cítil odmietnutý či nevyslyšaný.

Po nahlasovacej procedúre som sa pobrala ku automatickým dverám. Miestnosť pred nimi bola zaplnená iba spolovice a mňa by vôbec nenahnevalo zistenie, keby som 300 strán vláčila nadarmo.

No neuplynula ani štvrťhodina a ja som pochopila poznámku Hedwigy o veeeeľmi dobrej knihe. V ten deň zaplnila čakáreň arabská komunita. Iba tri rodiny, ale s celkovým počtom dvanásť osôb. Čo v preklade značí minimálne dvojnásobok európskych (nemuslimských) zostáv. V skratke sa ich mnohopočetné rodinné návštevy nemocničných zariadení dajú vysvetliť nielen neznalosťou jazyka, ale predovšetkým kultúrnymi rozdielmi. Hlavne ak sa kontroly zúčastňuje žena.

Malého Abdulaha na vozíku sprevádzala mama s otcom. Až na tretíkrát (keď už mal ošetrenú ruku a čakal na chodbe pred sedmičkou) som si všimla, že má všetky štyri končatiny rôzne zdeformované. Postihnutý bol od narodenia. Ľavá noha mu chýbala od kolena, ľavá ruka od lakťa. Zakončoval ju kýpeť s dvoma nevyvinutými hákmi, ktoré nahradzovali prsty. Pravá bola na tom o čosi lepšie, no teraz ju zahaľoval od pleca po lakeť obväz.

Pacientku v bordovej abáji doviezol na vozíčku syn. Rodinné puto by v ich prípade nik nezatajil. Jednoznačne vypadol mame z oka. Jeho brat celý čas telefonoval. Sestra sa utiahla poslušne bokom. O štyri sedadlá ďalej a inak hneď po mojej ľavici, hoci pri oboch bratoch a mame boli miesta voľné.

Najkontroverznejšou sa javila posledná zostava. Najprv sa dnu zjavili otec so synom. Len čo vošli, rozbehol sa chlapec ku automatu a vyžiadal si malinovku. Odhadovala som ho na 4-5 rokov. Jeho výrazná tvár mi silno pripomínala tvár detí, postihnutých progériou. Dúfam, že sa jednalo o podobu čisto náhodnú. Zachvíľu sa za nimi dostavili dve ženy. Prvá komplet v čiernom. Tvár jej zahaľoval nikab, telo abája. Druhá zahalená do pastelového chimaru.

A nakoniec ku nim o päť minút neskôr dokvitol ďalší člen rodiny, nahodený ako J.R. Dallaský. V kovbojskom širáku, s mohutným pečatným prsteňom na pravej ruke. Asi ho vonku zdržala dohárajúca cigara alebo dôležitý telefonát s obchodnými partnermi ohľadne oneskorenej dodávky ropy. Chvíľu mi trvalo, než som vzhľadom na vzdialenosť zrealizovala, že sa ich nepýta, koľko je napríklad hodín alebo kde sa nachádza „Chirurgia rúk“, ale že naozaj patrí ku nim a vedú bežný, rodinný rozhovor.

Keď príbuzenské klany jeden za druhým postupne vovnútri ošetrili, čakáreň sa aspoň čiastočne vyprázdnila. Vtedy si vedľa mňa prisadol starší, prešedivelý pán. Na uvoľnené miesto po dievčine. Niečim mi pripomínal mierne vystresovaného vysokoškolského profesora, ktorému už pred rokmi umrela manželka, a tak sa teraz musí starať sám o seba. Cez rozparok na nohaviciach mal zavedený vývod a za opaskom zavesené plastikové vrecúško s močom. Žiadnému zdravému človeku určite nepadne zaľahko zmieriť sa len tak na staré kolená s neblahými sprievodnými znakmi starnutia a zhoršujúcim sa zdravotným stavom.

- Prepáčte, netušíte náhodou, ako to tu funguje s volaním pacientov dnu? - oslovil ma distingvovaný pán s briadkou po mojej pravici – mám pocit, že už ma predbehli snáď absolútne všetci, čo prišli po mne.

- Sama som si nie celkom istá, ale jednak že za tamtými dverami fungujú minimálne tri oddelenia plus RTG za rohom. Vzhľadom na skutočnosť, že jedno z nich je pohotovosť, aj pri (ne-) uprednostňovaní pacientov rozhoduje priorita úrazu. Takže ak sa naďalej budete milo usmievať, spokojný výraz tváre značí, že bolesť znášate dobre a priorita vám automaticky klesá.

- Pomaly ľutujem, že som si vybral túto nemocnicu. S čakacími dobami je to tu hrôza.

Nesťažoval sa, iba konštatoval. A opäť s úsmevom od ucha k uchu. Nehľadiac na upozornenie o klesajúcej priorite.

- Vyzbrojený ste novinami a dúfam, že majú ešte dosť popísaných strán. Keď odídete do troch hodín, je to vraj v prijateľnej norme.

Jeho pozitívne vyžarovanie na mňa zapôsobilo a rada by som v konverzácii pokračovala ďalej, keby ju nečakane neprerušil profesor. Zachytil poznámku o dlhých čakacích dobách a tiež sa potreboval posťažovať. Nechcel však kričať, a tak si presadol medzi nás. Z nasledujúcich viet som veľa nezachytila, lebo takmer šepkal, pričom sa sprisahanecky naklonil k druhému, bližšiemu účastníkovi rozhovoru. Sadu sťažností nepredvídane ukončila jedna z ošetrovateliek:

- Pán Müller, vy zasa sedíte tu?

- A kde by som mal sedieť? - pozrel na ňu prekvapene.

- Veď som vás poslala na röntgen. Kolegovia vás už zháňali, no tu vás určite nenájdu.

- Ale však ja čakám, ako ste mi povedali – zaprotestoval nešťastník.

- Nie, ja som vám predsa vysvetlila, že vyjdete von a zahnete na chodbu doprava a to je tam – naznačila mu rukou, kam sa mal pôvodne pobrať.

Toľko ku čakacím dobám... Hoci čiastočne musím dať za pravdu i jemu, lebo som zažila aj lepšie značenia nemocničných priestorov. Kto sa ustavične nepýta ako ja, keď sa kdesi zamotá, tak ten zablúdi nadobro. Alebo čaká na nesprávnom mieste.

Netrvalo dlho a konečne zavolali dovnútra i mňa. Lebo nieto tej knihy, čo by udržala po toľkých nekonečných hodinách na rušnej stanici „Pohotovosť“ moju pozornosť pri akokoľvek napínavej téme.

Za dverami číslo sedem ma privítala jedna nová tvár a čo ma potešilo menej, i jedna dobre známa. Susi.

- Dnes vám budeme vyberať stehy – pripomenula mi doktorka zadanie dňa. Najprv si pozorne prehliadla prostredník a s výsledkom prehliadky bola spokojná. Potom niečo naťukávala do správy v počítači a popritom oslovila Susi.

- Vytiahneš jej ich?

Mne nebolo viac treba! Ale mlčala som.

- Samozrejme – zahlásila naoko suverénne dievčina.

Suverénnosť jej zmizla z tváre, len čo zočila necht a uzlíky z neho trčiace. Posadila sa za stôl s nožničkami a pinzetou v rukách a márne hľadala tú stranu, kde by sa odhodlala začať. Jej do očí bijúca nerozhodnosť neveštila nič dobré. Radšej som odvrátila zrak inam. Naostatok potiahla za ktorýsi koniec a ja som cez stisnuté pery prepustila tlmené sykavky nesúhlasu. Preľaknuto stiahla ruku, ospravedlnila sa a odštartovala druhý pokus. Nanovo kdesi potiahla. Zjajkla som hlasnejšie.

- Mohla by si to radšej spraviť ty? Stehy sú trochu zamotané – požiadala doktorku.

- Jasné, nechaj tak – oslobodila nás obe od trápenia.

A čuduj sa svete, prvé dva stehy som necítila vôbec, iba ten tretí trochu zaštípal.

- Primeriaš jej zatiaľ protézy? - poprosila vzápätí doktorka Susi a ja som dúfala, že táto časť bude bezbolestná. Susi podišla ku skrinke pri okne a nazad sa vrátila s troma čudami rôznych veľkostí vo farbe dážďovky.

- Vyskúšam, ktorá vám sedí najlepšie.

Protézy pripomínali dutý prst na dĺžku prvých dvoch článkov. Tam, kde sa v skutočnosti nachádza necht, bolo ponechané voľné priestranstvo. Pri troche fantázie by som protézu nazvala ochrannou prilbou na prsty.

- Mrkneš mi na to? - zavolala Susi doktorku – tak sa mi zdá, že sa jej okraje dotýkajú rany.

- Mhm, pravdu máš – potvrdila jej tézu – tak jej zasa nasaď pôvodnú dlahu.

Potom sa otočila ku mne.

- Dva dni ešte vydržíte s ňou. V piatok vám ju vymeníme za tenšiu protézu. Inak sa obávam, že by sa dotýkala nesprávneho miesta a vás by to iba zbytočne dráždilo a bolelo. Za dva dni opäť trochu ustúpi opuchnutie, pôjde to ľahšie. Na príjme si nahláste nový termín.

- Pani doktorka, ešte jedna dôležitá otázka. PN-ka mi končí dnes. Ako to bude ďalej?

Z obrovského kalendára na stene za sebou odrátala týždne a vypísala papier na nasledujúce dva.

Počkala som, kým Susi dokončí robotu a potom sa pobrala nazad ku Hedwige. Sklamane som zostala stáť pred zatvorenými dverami. Po chvíľke zvažovania som nahliadla do priestorov príjmu 2. Objavila som ju, ako sedí bokom a telefonuje. Keď sa uvoľnila jedna z pracovníčok príjmu dva, nahlásila som žiadosť o pridelenie termínu.

- Bohužiaľ, v systéme „Chirurgie rúk“ sa nevyznám a kolegyňa má teraz pauzu. Príďte o 13:00.

Pozrela som na hodinky. 12:18. Potom na vystresovanú Hedwigu.

- Nie, nebudem jej ukrajovať z pauzy. Zaslúži si ju! - rozhodla som sa rešpektovať jej právo na trochu kľudu.

Zvažovala som, čo je lepšia alternatíva. Pobrať sa domov a pokúšať sa dovolať na oddelenie alebo ísť na krátku prechádzku po okolí, cestou kúpiť chlieb v jednej špeciálnej predajni a vrátiť sa naspäť o jednej? Zvíťazila druhá alternatíva. A vzhľadom na neskorší vývoj udalostí i tá zaujímavejšia.

Nazad do nemocnice som dorazila asi desať minút pred jednou. To malé priestranstvo medzi RTG a dvoma príjmami bolo opäť plné. Na moju otázku, či niekto čaká na „Chirurgiu rúk“, nik ruku nezdvihol, a tak som sa postavila priamo pred zatvorené dvere. Všimla som si cez vedľajšie sklené dvere, že Hedwiga naďalej vybavuje pacientov jedného za druhým po telefóne. To chúďa uštvané snáď ani prestávku nepoznalo.

Kúsok opodiaľ dvojica sanitárov vysvetľovala svojmu aktuálnemu zverencovi, kam ho zachvíľu zavolajú na ošetrenie. Sedel tam v roztrhaných nohaviciach a od kolena smerom nadol mal širokú krvavú odreninu. Odvrátila som zrak inam. Ak sa zdrúzgal z bicykla, tak si nechcem ani len predstaviť, čo to dá za robotu, vyťahovať mu z rany tisíc drobných, zaklieštených kamienkov, ktorých je práve v zimnom období na cestách a chodníkoch neúrekom.

- Môžem si nechať veci tu na sedadle? - spýtal sa zranený.

- Keď vyjde ošetrovateľ, dohodnite sa s ním. Tu by som ich v žiadnom prípade nenechával. Čierne ovce sú dnes všade! - radil mu vyšší zo sanitárov, než sa s ním nadobro rozlúčili, aby šli na ďalší záťah.

- Ďakujem – zakričal za oboma ich chvíľkový pacient.


Pokrač.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?