kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň ôsmy

Publikované 27.05.2018 v 21:08 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 8x

Dvanásť je pol večnosti (2.)

Vzápätí nato vyšiel z kabínky číslo dva starší pán. Obnažený do pol pása, s uterákom kolo ramien.

Poznačený starobou iba horko ťažko prepletal nohami. Triasol sa na celom tele a mne sa pri pohľade na jeho nemohúcnosť automaticky zaslzili oči.

Náladu mi vylepšili dve ďalšie osoby, ktoré sa postavili do radu tesne za mňa. Lepšie povedané, nasmerovala ich tam jedna z pracovníčok druhého príjmu. Usúdila tak z umiestnenia ich obväzov, ani sa nemusela pýtať na diagnózy.

- Vy patríte pod „Chirurgiu rúk“ a to je tu vedľa – ukázala smerom ku mne.

- Tu sa ani čert nevyzná … a dvere sú zavreté. Oni nás nechcú – zavtipkoval tretí v rade. Nemec.

- Čoby nechceli! Začínajú až od jednej. Zostávajú im dve minúty k dobru. Ak sa ani potom nerozhýbu, pôjdeme sa sťažovať – pridala sa veselo drobná žienka s neznámym akcentom.

Otočila som sa smerom ku nim a iba sa usmiala. Veď nebolo ani čo dodať. Maximálne poznámku, že veľmi pochybujem, či sa brány kráľovstva otvoria podľa rozpisu.

- Vy už ste boli na operácii? - spýtal sa Nemec žienky.

- Áno, dnes mi budú vymieňať obväz.

- A kedy sa vám to stalo?

Veľkosťou a tvarom obväzu sme boli natom narovnako. Ona navyše patrila ku tej časti ľudstva, ktorá sa rada podelí s ostatnými o svoje trápenie. Ku sorte ako Mária. S humorom a na plné hrdlo.

- Ku tomuto prstíku sa vzťahuje príhoda, ktorá sa odohrala minulý rok v Anglicku – začala rozprávať svoj príbeh a nik v úvode nepredpokladal, že nám vyplní čakanie tak neviazanou, zábavnou formou – ja som totižto pôvodom Angličanka.

Osobne poznám viacero ostrovanov, či pracovne, či privátne, ale nik z nich nerozpráva tak čisto a takmer bez rozpoznateľného akcentu ako ona. Predpokladám, že už dlhšiu dobu žila v Nemecku, lebo Angličania sa svojho typického akcentu zbavujú iba veľmi ťažko.

- Dva dni pred Silvestrom som navštívila sestru v Londýne. Pri otváraní konzervy som prstom zavadila o ostrý okraj a preťala si šľachu.

- Ojoj, to muselo byť dosť nepríjemné – zatiahol Nemec bolestivo aj za mňa.

- Veď i bolo, ale na pohotovosti ma odmietli vziať. Tvrdili, že v čase Silvestra je u nich čakacia doba štyri dni.

- Štyri dni??? Pohotovosť od slova pohotový? - zvolal ktosi zhrozene.

- … a tak ste si radšej kúpili letenku a presunuli sa do Mníchova – skočil jej pohotovo do reči Nemec a zároveň nás naladil na príjemné, neformálne žartovanie, aj keď naň v podstate nik z nás nemal dôvod.

- Odvtedy pre istotu neotvárate konzervy – podotkla som na okraj.

- Áno, áno – nedal sa zahanbiť on – podľa motta „konzervy zabíjajú“. Buď nestráviteľným obsahom alebo ostrým okrajom!

- Skôr „konzervy sú škodlivé hneď na dvakrát“! - pozmenila som znenie antireklamného sloganu.

A Angličanka sa zabávala spolu s nami.

- Ale ako sa vám pri otváraní podarilo vlastne preťať si šľachu? - začal sa bližšie zaujímať Nemec.

- Ok, nebolo to úplne pri otváraní, ale pri čistení. Opäť som raz bola až príliš nemecká a chcela ju vyhodiť vymytú. Strčila som ruku spolu s hubkou dnu a nejako ju nepodarene vytiahla von. Vrámci pohybu nahor som si zadrapila plechom do prsta.

- A podľa čoho ste zistili, že sa jedná o šľachu? - chcel sa asi nechať poučiť do budúcnosti.

- Nezistila. Najprv som si myslela, že došlo ku poškodeniu nervov. Tie sa zregenerujú aj samé. Ale keď pri niečom podobnom zostane visieť prst smerom nadol – a hneď nám názorne predviedla ako - a ani na druhý deň ho nevystriete, tak budete sám šípiť, že je zle-nedobre.

Počúvala som ich drobné medicínske okienko a sama seba sa pýtala, či vedomosti získali pozorným počúvaním doktorov, keď pacientom trpezlivo vysvetľujú ich zranenia a zároveň navrhnú možný spôsob liečby alebo si všetko pamätajú zo školských lavíc? Pri rozumnom zvažovaní zvíťazila úvaha číslo jedna.

- S takým prstom vás nevzali na pohotovosti? Pokiaľ je mi známe, musia sa práve poškodené šľachy dávať okamžite zasa dokopy. V opačnom prípade sa stiahnu a neskorší zásah už nemusí pomôcť.

Teraz som zasa pozorne naslúchala ja. Tiež som sa cítila byť „nemeckou“. Vymývam totižto konzervy. Asi som nadobro prestala!

- Dnes som múdrejšia už i ja. Ale nepočuli ste nič o situácii, ktorá vládla pred Vianocami v Anglicku? Štyridsaťtisíc operácii bolo zrušených a preložených na neurčito.

- Tak pri vás si asi lekári povedali, ju neberieme, ona má ešte zvyšné štyri prsty. S nimi si nateraz musí vystačiť – pridala som svoju vlastnú tézu.

- Nielen štyri prsty, ale dokonca druhú zdravú ruku navyše – opravil ma s radosťou Nemec. Angličanka sa vyškierala spolu s nami. Myslím, že na tej chodbe už dávno nezažili toľko srdečných výbuchov dobrej nálady ako práve v tú chvíľu. (A asi ani dlho potom.)

- Môj visiaci pahýľ nezapôsobil na nikoho. Na druhej strane chápem, keď v tom čase rozruch spôsobili správy, ako na preplnených chodbách pohotovosti umierajú pacienti, ktorým nebolo načas poskytnuté ošetrenie. Zomreli hneď niekoľkí. Na zástavu srdca, na infarkt. My si koľkokrát ani neuvedomujeme, aké výhody si užívame tu v Nemecku – zvážnela na moment.

- Z toho mi jednoznačne vychádza, že v Anglicku sa dobrá partia hľadá iba medzi doktormi. Každá predvídavá matka sa snaží vydať dcéru za absolventa medicíny – snažila som sa uvoľniť vážnu tému.

Nemec pochopil ako prvý a pridal sa.

- Ale čo ak si zvolíte nesprávny odbor?

- Čo tam po odbore. Hlavne, že ste zakotvili vo fachu! Potom sa len treba spoliehať na skutočnosť, že muž je a bol spoločenský typ a niektorý zo spolužiakov si zvolil smer, ktorý práve potrebujete - kombinovala som voľne ďalej.

- Aha, takže muž zavolá správnemu spolužiakovi niečo v zmysle „prosím ťa, nemohol by si ku nám dnes večer skočiť na pohár piva? Manželka potrebuje súrne poradiť“ - prehodnotil nanovo môj návrh.

- Prečo nie? Jedno obyčajné pivo a ako ste práve počuli, v Anglicku môže zachrániť život!

- Lenže ja som ani tak neodišla hneď do Nemecka – prerušila nás hlavná hrdinka príbehu.

- Vaša sestra, nebodaj, poslúchla mamu a vydala sa za doktora?

- Kdeže. Ja som najprv zašla na návštevu ku kamarátke do Škótska.

Od poslednej vety som si bola stopercentne istá, že v mojej predošlej úvahe sa naozaj jednalo o alternatívu číslo jedna. Ak by bol niekto dokonale zbehlý v podobných diagnózach a vedel, čo ho očakáva v budúcnosti, určite nebude hazardovať s vlastným zdravím a nezájde kamsi len tak na výlet, ale vynasnaži sa problém riešiť promptne.

- V Škótsku som zašla na pohotovosť po druhýkrát. Najprv sa rozhovor vyvíjal sľubným smerom. Verila som, že mi dajú prst dokopy. Potom chcel doktor kamsi zavolať. Po telefóne sa dohadoval vyše pol hodiny. Výsledok bol ten, že ma nakoniec poslali domov v rovnakom stave, ako som ku nim prišla. Nuž som sa zbalila a vrátila nazad do Nemecka. Bez čakacích dôb. Brali ma na prvý možný termín.

- Predpokladám, že vám šľachy zošívali kovovým vláknom? - prezvedal Nemec.

- Nie, kedysi sa používalo kovové alebo umelé vlákno. V súčasnosti ich vystriedal novší typ materiálu, ktorý telo po istom čase úspešne vstrebe – poopravila ho.

Bola som rada, že mne zatiaľ podobné znalosti priamo z praxe chýbajú. Nasledujúcu chvíľu sa medzi sebou bavili na tému ´ako sa správne po anglicky povie´ pár medicínskych pojmov. Dcéra Nemca si podľa jeho vlastných slov práve užívala polročný pobyt na druhej strane zemegule a on sa jej asi chcel pochváliť znalosťami, získanými priamo zo zdroja.

- V Austrálii žije manželkina mama. Časť pobytu trávi u nej a časť cestuje. Keď sa vráti, bude zaisto rozprávať anglicky lepšie než ja.

- Dostala sa tam na pracovné víza? - spýtala sa Angličanka.

- Áno, ale tvrdí, že nepracuje, iba cestuje. Dnešní mladí ľudia sú vynachádzavejší, než sme boli kedysi my. Netuším, ako to robia – zahlásil s uznaním otec.

- Môžu tak robiť, lebo systém doposiaľ funguje pričinením našej generácii a pár mladších výnimiek. Ak však my raz vekom vypadneme z pracovného procesu, budú oni horko-ťažko nariekať. Keď sa nerozhýbu, tak z ničnerobenia a selfíčiek nevyžijú – musela som naštrbiť jeho krátkozraké videnie.

Okrem krátkeho ´hmm´ nenachádzal žiadne pádne protiargumenty. Ak by aj niečim protirečil, rozpovedala by som mu čerstvú príhodu z električky, keď somsa raz vracala domov z nemocnice.V polovičke trasy pristúpila mladá dievčina a sadla si priamo za mňa. A i keby si nesadla na sedadlo za môj chrbát, isto by som podobne ako ostatní spolucestujúci počula každé jej slovo z telefonického rozhovoru. Nahlas sa rozčuľovala na celé oddelenie. Pretlmočila nám všetkým najpodstatnejšiu časť práve ukončeného pohovoru, ktorého sa zúčastnila.

- Si predstav, že oni od zamestnancov vyžadujú, aby počas pracovnej doby vypli či odovzdali svoje mobilné telefóny!!! Počul si už o niečom takom? Vraj si neprajú, aby ich pozornosť odpútali akékoľvek správy od známych či surfovanie po nete. V takej firme by som ja nevydržala ani minútu!

Haleluja a amen tma, ak len polovica mladých závislákov takto zmýšľa! (Prosím, vráťte ma čo najskôr nazad na moju planétu!!!)

Náš rozhovor však pokračoval ďalej a ja som zbystrila sluch pri nasledujúcej téme.

Najprv som nezachytila presné znenie otázky. Zrekonštruovala som si ju doma za výdatnej pomoci internetovej kroniky.

- A počuli ste, že túto nemocnicu kedysi poctila svojou návštevou dokonca samotná britská kráľovná? - vyrukoval s tromfom Nemec.

- Myslíte po tej leteckej katastrofe? - spýtala sa jej poddaná.

- Niekoľko rokov neskôr. Pravdepodobne pri príležitosti výročia nešťastia. Previezli sem všetkých hráčov Manchester United, ktorí crash lietadla prežili.

6.februára 1958 sa futbalisti spomínaného klubu vracali domov zo semifinále Európskeho pokálu v Belehrade, s medzipristátim v Mníchove. Mašina mala technické problémy, pilot dvakrát prerušil štartovací manéver. Bohužiaľ sa tentokrát nesplnilo staré známe „do tretice všetko dobré“.

Začalo snežiť. Kúsky snehu a ľadu sa nalepili na kolesá, čím ich zbrzdili pri rozbiehaní. Pilotovi sa nepodarilo nabrať potrebnú rýchlosť na vzlietnutie. Lietadlo prerazilo oplotenie za koncom dráhy, narazilo do najbližšieho domu, prelomilo sa a začalo horieť.

Dvadsať pasažierov prišlo o život priamo na mieste, ďalší traja podľahli zraneniam v nemocnici. Z toho osem hráčov, tajomník klubu, dvaja tréneri, osem novinárov. Dvaja členovia posádky a dvaja ďalší pasažieri. Chybou vystrašených hráčov vraj bolo, že si na poslednú chvíľu presadli do zadnej časti aeroplánu.

O nešťastí som kedysi počula (no rokmi naň zabudla), o návšteve Alžbety II. nie.

Náš rozhovor zrazu prerušil príchod ošetrovateľky, ktorá pod pazuchu viedla staršiu, mierne dezorientovanú babičku s obviazanou rukou.

- Sem sa postavte do radu. Tu sa nahlasujú termíny... alebo počkajte, spýtam sa vpredu.

Zastala vo dverách druhého príjmu a čosi povedala kolegyniam. Jedna z nich vyšla na chodbu, premerala očami našu veselú kompániu a potom zavelila:

- Ach, čo s vami! Poďte sem dovnútra.

Hedwiga ako vždy zápalisto diskutovala s účastníkom hovoru po telefóne a listovala v akomsi fascikli s lekárskymi záznamami. Svorne sme prepustili babičku dopredu, každý z nás s ňou mal zľutovania. Pôsobila na prítomných tak krehko a zraniteľne.

Ako sme sa nečakane dali dokopy, tak nás zasa osud a pridelené termíny zaviali na rôzne strany. Tentokrát som ľutovala, že už mám návštevu za sebou. Verím, že oni dvaja pokračovali v družnom rozhovore aj o pár metrov ďalej,kým ich nanovo nerozdelili.

Nasledujúci termín som si vyprosila na 8:30.

- V ten deň musím ešte absolvovať jeden iný termín o desiatej. Pani doktorka neplánuje nič dôležité, chce iba zameniť dlahu za protézu. Ak sa dá, rada by som prišla čo najskôr. Inak radšej až poobede.

- Kedy začínate? - obrátila sa pracovníčka príjmu 2 ku Hedwige.

- O deviatej.

- Ok, napíšem vám 8:30, aby vás ráno brali ako prvú.

A ja, stvora naivná, som si nechala po viac než dvoch týždňoch skúseností nahovoriť niečo tak nereálne. Asi som skryte túžila veriť na zázraky.

Keď som po mnohých hodinách konečne dorazila domov, ako prvé som si predsavzala povyhadzovať všetky „svietnikové“ konzervy v družine a ako druhé som synovi zakázala v budúcnosti čo i len pomýšľať na vymývanie konzerv.

- Nerozumiem, mama... - hľadel na mňa prekvapene.

- Mama asi zasa niečo zaujímavé zažila v nemocnici – pripojil sa muž, lebo pravidelne ofrfliava moje čisté konzervy. Teda zbytočnosť ich vymývania.

- Presne tak, ale nemienim zachádzať do podrobností. Také veci nepočúvaš rád. Preto ti musí úplne stačiť zákaz!

- Mama, ty v nemocnici teraz asi zažívaš veľa zlomených nôh, že?

- ???

- No predsa z lyžovačiek. Teraz, keď napadol sneh, smerujú všetci do Álp a niektorí z nich sa vracajú dolámaní.

- Ale mama je na oddelení rúk – opravil ho muž.

- Aha. No i ruky sa dajú zraniť pri lyžovaní. Flinn minule rozprával, ako si kedysi nešťastne prebodol koncom lyžiarskej palice pri páde dlaň. A Moritzovi padlo v spálni na nohu veľké zrkadlo zo skrine.

- Prečo ti zrazu napadlo zrkadlo?- nerozumela som jeho skrytým, myšlienkovým pochodom.

- Lebo odvtedy mu chýba necht na malíčku a ty si tiež spomínala, že možno prídeš o ten svoj.

- Chápem, už to dáva zmysel.

Večer som opäť po dlhšom čase cítila bolesť v prste. Akési nezvyčajne zvláštne štípanie a pichanie. Žeby to spôsobilo vyberanie stehov?

Nasledujúce dni som x-krát ohundrala neschopnosť Susi. Lebo mi pre zmenu obviazala prst tak navoľno, že pohyblivá dlaha na ňom vrámci možností celý čas nepríjemne znervozňujúco „lietala“ hore-dole.


Pokrač.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?