kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň piaty

Publikované 12.05.2018 v 21:05 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 7x

Termín na deviatu je podstatne výhodnejší než ten na ôsmu. Nielen v električkách sa zrazu dýcha voľnejšie. Ani doma nemusí rodič bojovať s tínedžerom o miesto v kúpeľni, keď sa na poslednú chvíľu chystá do školy. Tým pádom sa dá i káva vypiť v kľude.

Inak je to v nemocnici. Vybojovať si miesto trvá istú chvíľu a nie vždy je pacient úspešný podľa vlastných predstáv či prianí, keď jemu podobných (a možno s vyššou prioritou) tam behá požehnane. Hoci ...na pohotovostinie je beh ako beh.

Príjem by som našla už i poslepiačky, horšie to bolo s „Chirurgiou rúk“. Rovnako znejúcich nápisov na chodbe viselo hneď niekoľko. Najprv som sa musela zorientovať, pred ktorý sa postavím ja. Dedukciou som sa nakoniec zaradila ku skupinke troch mužov s obviazanými či zasádrovanými rukami. Pochybovala som, že by šli niekam inam než ja. Dvoch som odhadovala približne na svoj vek, tretí bol o pár rôčkov starší. Do termínu mi zostávalo čosi vyše päť minút.

- Fajn – pomyslela som si – všetko beží ako po masle. Len tí chlapi by sa nemuseli tak nahlas baviť o svojich zraneniach!

Našťastie bolo na chodbe dosť rušno a ja som sa vďaka tomu dokázala odtrhnúť od ich príbehov a diagnóz. Zbytočne som sa tešila dopredu, keď každéhoz nási tak dobehne, čo mu je súdené.

Sústredila som sa na zvláštny odkaz na zatvorených dverách príjmu:

Práve máme prestávku. Pacienti na izbu 7 a 8 sa môžu znovu nahlasovať od 13:00“.

- Super! A čo si z toho odkazu vyberiem ja?

7-čka či 8-čka mi nič nevraveli a 13-tka zasa nesľubovala nič dobrého, keď na ceduli chýbala moja 9-tka.

Na stoličku vedľa mňa si prisadla ďalšia pacientka. S gipsom na pravej ruke. Pohľadom som prešla celú našu zostavu a začala sa v duchuchichúňať. Čím to bude, že chlapi mali dokaličené ľavé ruky a my, ženy, ruky pravé?

Bolo asi desať minút po deviatej a za dverami sa naďalej nič nedialo. Pripadalo mi to mierne divné v krajine, kde sa dodržiavanie termínov vyžaduje na minútu presne (doktor nemusí, pacient áno), a tak som sa s otázkou obrátila na mužskú časť tímu.

- Čakáte tiež sem? - ukázala som zdravou rukou na dvere príjmu, aby nedošlo k prípadnému nedorozumeniu.

- Áno – odvetil najmenší z trojice.

- A kam inam? - zamudroval najvyšší.

- Ja mám termín až na pol desiatu – doplnil najstarší – a dúfam, že dovtedy niekto príde.

- Môj termín bol stanovený na deviatu, takže presnosť tu nehrá žiadnupodstatnú rolu … a ste si istí, že dnu nik nie je? - spýtala som sa všetkých troch.

- Veď vidíte, dvere sú zavreté! - odvrkol najvyšší. Najmenší iba nepresvedčivo pokrčil ramenami.

- Iný vchod z opačnej strany neexistuje? - nedala som im pokoj po skúsenostiach z labyrintu na susednej pohotovosti.

- Myslím, že nie – odvetil neisto najstarší.

- Zaklopal aspoň niekto z vás na dvere? - pomaly som strácala trpezlivosť nad toľkou pasivitou.

- Však skúste – vyzval ma ironicky najvyšší.

- Prečo nie! - zahlásila som odhodlane a pristúpila ku nim bez obáv – hlavy tu snáď nestínajú.

Hlavu mi síce nik nesťal, no na druhej strane som sa neposunula ani o krok ďalej. Dvere zostali zavreté.

- Nejako ste potichu klopali – podpichoval mudrlant.

- Iba a len preto, že som od prírody praváčka a teraz si musím vypomôcť slabšou ľavou – nedala som sa.

Podobnú odpoveď asi nečakal, lebo sa začal pobavene uškŕňať.

- Mimochodom, a čo tie otvorené, sklené dvere vedľa? - rozmýšľala som nahlas – sú tam tri rôzne tabule. Na jednej z nich dokonca stojí „Chirurgia rúk“. Vnútri sedia dve pracovníčky.Snáď nám poradia, čo robiť.

Chlapi nejavili najmenší záujem o pozmenenú taktiku. Mudrlant dokonca mykol plecom, akoby mi naznačoval, že až príliš špekulujem.

- Ak chcú vystáť dieru, nuž prosím, ale bezo mňa! - povedala som si a pobrala sa dnu.

- Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť? - spýtala sa dievčina, čo sedela ďalej od vchodu.

- Dobrý deň – odzdravila som jej a vysvetlila, že mám termín na deviatu, ale vedľa nik nie je a ja neviem, čo robiť.

- Ako sa voláte? - pokračovala v spovedaní. Keď som jej vyhláskovala meno, bezradne zahlásila:

- Ale ja vás v systéme nikde nevidím.

- Ak vám to pomôže, tuje správa od ošetrujúcej doktorky Schmidtovej – podala som jej papiere.

- Aha! Pracovný úraz. V tom prípade musíte počkať na kolegyňu, kým sa neuvoľní.

Kolegyňa práve s niekym telefonovala. Dlho som rozmýšľala, koho mi výzorovo pripomína, až som si nakoniec predsa len spomenula. Pojašenú sestru Mary Patrick z úspešného amerického filmu Sister Act.

- Hedwiga, tu je niečo pre teba – zašepkala jej dievčina do ucha a na stôl pred ňu položila moje papiere. Hedwiga iba pokývala hlavou a pokračovala v telefonickom rozhovore.

- Nie, tento týždeň už, bohužiaľ, nemám žiaden termín k dispozícii … ale, mhm... dobre, zavolajte zajtra, či sa niečo neuvoľnilo … nie nedá sa.Ak chcete, tak vám náhradný termín na budúci týždeň pridelím pre istotu už dnes.

Kým Hedwigu zamestnávala osoba na druhej strane linky, všimla som si, ako najstarší z trojice chlapov nakukol zvedavo dnu. Asi sa mu nepozdávalo, kde tak dlho trčím. Akonáhle sa nám stretli pohlady, kývla som mu priateľsky hlavou, aby ma nasledoval. Ihneď vošiel dnu a postavil sa do radu, ktorý nikdy nekončil. Krátko nato ho nasledovali i zvyšní dvaja. Tak rada by som teraz ja niečo šplechla do tváre mudrlantovi, ale Hedwiga práve ukončila hovor a začala sa venovať mne.

- Kto vám vybavil termín?

- Doktorka Schmidtová. Stojí to i v správe.

- Kedy sa stal úraz? Potrebujem presný dátum.

Nadiktovala som jej ho.

- Je mi naozaj ľúto, ale došlo ku nejakému nedorozumeniu. Asi vás nepoznačila správne do systému, takže ...

Práve vtedy vbehla do miestnosti nová kolegyňa. Vyžarovala istý druh nervozity. Presnejšie povedané, vyzerala ako nadmieru preťažení pracovníci. A nervozitu preniesla i na zvyšné dve. Razom medzi nimi vzbĺkol rozhovor, z ktorého všetci prítomní pochopili, ako nielen ona, ale kompletné oddelenie melie z posledného.

Keď odišla v strede vety, čím ich problém zostal naďalej nevyriešený, otočila sa prvá kolegyňa ku Hedwige a rozčúlene zvolala:

- Prosím ťa, vysvetli mi, čo od nás chcú! Máme sa vari rozkrájať? Nechápu, že nasituácii nič nezmeníme?!? Veď sedmička už je viac než plná. Keď to nejde, tak to nejde a basta!

Hedwiga súhlasne prikývla a ďalej sa venovala mne.

- Tento týždeň už nie je nič voľné, ale dám vám termín na zajtra. Príďte na desiatu, no musíte rátať s tým, že budete veeeľmi dlho čakať.

Po predošlom hovore a následnom predstavení naživo som iba mlčky prikývla a zároveň čiastočne pochopila význam odkazu na vedľajších dverách.

Keď to nejde, tak to nejde. Na jednej strane som nechcela prilievať olej do ohňa, na strane druhej som iba zbabelo utekala z bojiska. Mne vlastne jej rozhodnutie vyhovovalo. Necítila som bolesti a vyššiu prioritu som vďačne prepustila vážnejším prípadom. Túžila som po kľude na gauči pred televízorom vo vlastnej obývačke. Preč z pohotovosti plnej rán a dolámaných kostí.

Prv než som sa pobrala domov, zašla som ešte na miestne WC. A tam ma zrazu osvietilo. Veď ja odchádzam bez antibiotík! Nuž som sa s prosbou vrátila nazad ku Hedwige.

- Prepáčte, že vás znovu otravujem, ale úplne som zabudla spomenúť, že doktorka Schmidtová mi včera nasadila antibiotiká a nariadila, aby som si zvyšok vybrala u vás. Mohli by ste mi nechať vystaviť aspoň ten recept? S antibiotikami sa nesmie len tak zahrávať,či?

- Tak moment...vravíte pracovný úraz? A antibiotiká vám nasadili iba včera?

Jej reakcia ma prekvapila, a tak som zmätene pritakala.

- Kedy sa stal úraz?

Zopakovala som už asi po tretíkrát dátum a ona čosi zapísala do počítača.

- V poriadku. Choďte si sadnúť do čakárne. Zachvíľu vás zavolajú dnu.

A zlomyseľný čert na mojom pravom pleci zakričal:

- Hehehe, ja som tvrdil, že je s tebou zle!

Načo starostlivý anjel kontroval:

- Nepočúvaj ho, je to obyčajný klamár! Chce ťa iba vystrašiť.


V to ráno som spoznala

a) jedno nové čarovné slovíčko – antibiotiká

b) nové oddelenie a novú doktorku

c) čo znamená toľko omieľaná 7 a 8 z oznamu na dverách odvedľa.

Iba veta „ako krásne vám to zašili“ sa nemenila.

Ordinácie „Chirurgie rúk“, označené číslami 7 a 8 sa nachádzali takmer naúplnom konci dlhej chodby, na začiatku ktorej boli ošetrovne a sály pohotovosti.

Mňa zavolali do sedmičky. Ošetrenie prebehlo nezvyčajne rýchlo, bez doplnkových extra úkonov. Doktorka mi vypísala recept a lúčila sa so mnou ďalšou zoštandardných viet:

- Kontrola o dva dni, v prípade horúčky hneď zajtra!

Hneď zajtra“ bol nádherný deň. Prvý slnečný po dlhom čase, hoci i mrazivý. Bezpodmienečne som potrebovala rozhýbať stuhnuté kosti, prevetrať hlavu, prísť na iné myšlienky.Pacientov vymeniť za stromy.

Naša vilková štvrť je na niečo podobné priam stvorená. Dve hodiny som kráčala rovno za nosom a prekvapene zisťovala, čo všetko sa za tie roky zmenilo na okolí. Na konci túry som sa navyše príjemne pozhovárala s neznámou predavačkou v špecializovanom mini-hračkárstve neďaleko nášho bytu.

Okolo štvrtej poobede som začala pociťovať jemnú horúčavu v lícach. Z nočného stolíka v spálni som vytiahla teplomer a za mojej pomoci sa ortuť v ňom vyšplhala na 37,2°C.

Snažila som sa zachovať „chladnú hlavu“ a zbytočne nepanikáriť. Už aj preto, lebo patrím ku tej skupine ľudí, pre ktorých je hranica 37°C takou istou zriedkavosťou ako napr. 33°C. Zohľadnila som i skutočnosť, že za posledný týždeň som stretla dve osoby, ktoré skolila chrípka.

V priebehu nasledujúcich dvoch-troch hodín sa teplota tvrdohlavo držala medzi hodnotami 37° a 37,2°C. Okolo ôsmej večer sa ustálila na 37,4°C.

Po rozhovore s mužom a internej porade s viacerými webovými stránkami zdravotníkov som samu seba presvedčila, že do nasledujúceho rána a tým pádom i do nasledujúcej kontroly zaisto prežijem.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?