kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň siedmy

Publikované 16.05.2018 v 09:17 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 3x

Ktosi zhora zariadil, aby som v čakárni nielen stretla, ale si i vypočula Máriu.

Ako vždy som najprv zamierila na príjem. V rade predo mnou stáli iba traja iní pacienti. Keď Hedwiga podľa mnou nahlásených údajov overovala platnosť termínu, zadrnčal jej všadeprítomný minispoločník.

- Ešte raz, čo sa vám stalo?... mhm... Ako dlho už máte bolesti? - zvraštila čelo a začala kývať hlavou zo strany na stranu ako niekto, kto márne dumá,či vyrieši vzniknutú situáciudostatočne rýchlo.

- Prosím, počkajte minútu alebo dve na linke. Neskladajte, dobre? Ja najprv tu u seba niečo doriešim a potom sa vám budem venovať.

Pravdepodobne som predstavovala menší problém než hlas z mobilu. Hedwiga podľa dátumu úrazu objavila na displeji moje priezvisko, potvrdila termín v systéme a poslala ma do plnej čakárne.

Snažila som sa začítať do riadkov knihy, no očami som pravidelne odbiehala ku pacientom v miestnosti. Zrazu ma pochytila depresia. Tzv.sádrová. Najradšej by som zutekalakade ľahšie. Od stonajúcich ku jasajúcim.

Krátko po mne si na vedľajšiu stoličku prisadla staršia pani. Nazvala som ju Mária. Zaujal ma jej obväz. Bol viazaný inak než zvyšok, ktorý som doteraz na oddelení spoznala ja. Zranený mala malíček ľavej ruky. Všimla som si, že hoci je vnútri iba chvíľu, i tak tam sedí ako na žeravom uhlí. Ako prvé sa prihovorila susedovi po svojej ľavici. Položila mu otázku s menami dvoch konkrétnych pacientov a zaujímalo ju, kto je práve na rade. Z jeho reakcie predpokladám, že sa už kdesi v miestnom labyrinte – príjem pohotovosť/ príjem chirurgia / röntgen/ pohotovosť a chirurgia rúk – stretli. Odpovedal jej, ako slušnosť káže, ale inak nejavil záujem pokračovať v konverzácii. Radšej sa chcel ďalej v kľude venovať čerstvým správam v novinách.

A tak využila situáciu, keď som opäťraz odtrhla oči od textu a oslovila mňa.

- Viete, kto z prítomných je ešte pred vami? Boli ste tu skôr než ja.

- Pokiaľ si správne pamätám, tuporadie určuje priorita, niemenej podstatný čas príchodu. Minimálne však v čakárni predo mnou sedela tamtá pani s dcérou a onen mladík naľavo.

- Priorita platí iba na pohotovosti a na príjme mi prezradili, že predo mnou sú piati pacienti. Ale nejakomi ich počet nesedí. Narátala som akosi viacosôb. Vy už ste tiež po operácii, však?

- Ale kde! Mňa ešte iba čaká. Dnes idem na röntgen a podľa neho rozhodnú, či je naozaj potrebná.

- Zlomili ste si prst?

- Áno, aj...

- A to ste nedostali predtým sádru?

- Nie, okrem zlomeného prstu mi prišívali i necht. Ranu pravidelne kontrolovali, preto som dostala iba dlahu pod neho.

- Aj mne zašívali ranu a naprávali kosť. Kosť mi prebodla kožu. Otvorená zlomenina. Ale už som po operácii a dnes mi budú meniť obväz.

Pravdupovediac, v prvom momente somtúžila zakričať: STOP!!! Ja nechcem žiadne podrobnosti!

Ale už dávno som nebola pánom onoho rozhovoru. Na druhej strane ma Mária niečim zaujala, preto som ju neprerušovala.

- Ak sa načas nedostanem na rad, asi odídem. Ako napotvoru došiel ku mne práve dnes elektrikár. Zapája mi umývačku riadu. Nutne musím byť o jednej doma!

- A termín presunúť nemôžete?

- Toto je špeciálny termín. Nedá sa. V najhoršom prípade odídem a ranu si sama doma previažem.

Zarazila ma jej neochvejná sebaistota, avšak podobné jednanie je pre niektorých starších spoluobčanov príznačné. (Veď i ten staručký kráľ v obľúbenej rozprávke vravel dookola: Ja cám, ja cám!)

- Ale tu vám ju obviažu lepšie. Profesionálnejšie – snažila som sa jej prehovoriť do duše. Aby sa umúdrila a zbytočne nevymýšľala.

- No nie vždy a nie všetci! (Vari i ona spoznala Susi?) Iba niektorí. 33 rokov som pracovala ako zdravotná sestra. Mnohé dokážem posúdiť a základné ošetrenie zvládnem i sama. Veď i zranenie som si svojpomocne ošetrila a obviazala. Hoci mäso, čo mi trčalo z rany... - pokrčila nos pri nepríjemnej spomienke, pričom sa ju mávnuc rukou snažila odohnať preč.

Od tohto miesta ma príbeh s hollywoodskym scenárom začal zaujímať.

- Ako sa vám to vlastne stalo??? - výnimočne som rozšírila svoj repertoár otázok o jednu menej obľúbenú.

- Presne ako úrazy popisujú štatistiky.U mňa doma. Skoro ráno zazvonil telefón. Napoly rozospatá som si chcela navliecť papuču, ale už istú dobu mávam problémy s rovnováhou. Nestrafila som sa a nejako zle došliapla. Zapotácala sa a rukou vrazila do rohu skrine. Do dnešného dňa netuším, čo sa vlastne udialo. V prvom okamihu som ani nezbadala zranenie. Kým som nezistila, že mám vlhké pyžamo. Až potom som si všimla krv a zbadala zlomenú kosť. Trčala smerom von a malíček visel ako mŕtvy nadol.

- Pane bože, ešteže ste nestratili vedomie!!! Veď ste mohli i vykrvácať. Ja by som zaisto odpadla – spriadala som vlastné teórie, nepoznajúc presne, ako v podobných situáciách reaguje telo a myseľ. Školiteľ nás síce kedysi ubezpečil, že je celkom dobre vybavené protišokovým systémom a automaticky reguluje dôležité procesy na vlastnú záchranu, ale i tak... jeden nikdy nevie.

- No stále zvonil telefón. Asi ma udržiaval pri vedomí.

- A čo ste robili potom?

- Ranu vydezinfikovala. Doma v lekárničke mám potrebnú výbavu. Malíček nadvihla, vrátila na pôvodné miesto, pritlačila kompres a obviazala. Potom som o úraze informovala syna. Chcel, aby som na neho počkala, než pôjdem do nemocnice.

- Hm, starostlivý syn.

- Áno, ale býva vyše sto kilometrov od Mníchova – a doplnila i názov mesta.

- Sto??? Tým smerom býva diaľnica pravidelne dosť plná. Kým by dorazil, tak ste dávno v delíriu. Ja zaisto – zahlásila som zdesene.

- Nemyslím. Ranu som si previazala tak, že som zastavila krvácanie. Potom ju odfotila a vyretušovaný záber mu preposlala. Samozrejme som nepriznala úplnú pravdu. Nechal sa prehovoriť, že návštevu nemocnice zvládnem i sama. Keď sa neskôr dozvedel, čo sa stalo … no to už ma dosť sfukotal – začala sa smiať.

- Ja byť vašou dcérou, tiež vás sfukocem. A poriadne! Dúfam, že ste si aspoň zavolali na pomoc záchranku.

Jej pohľad nenaznačoval snahu polepšiť sa.

- Keď som sa priateľke priznala, ako som si najprv spravila raňajky s kávou, vyhlásila ma za bláznivú.

Ku poslednej vete som sa radšej nevyjadrila. Na podobnú úprimnosť sme sa poznali príliš krátko.

- Ja žasnem. Doteraz som si nahovárala, aká pohroma ma postihla. Viem, že na svete sa nájdu tisíce horších príbehov než naše dva, ale ešte nikdy som nestretla niekoho, kto by svoje nešťastie spojené s bolesťou, lebo podľa mňa vás ruka musela sakramentsky bolieť, prezentoval ako profesionálny komik. Priam sa bojím vyzvedať, čo ste robili po raňajkách.

(Netrúfala som si položiť otázku, či si najprv pozrela najnovšie správy v TV, aby šla do nemocnice informovaná.)

- Autobusom a metrom som sa doviezla až sem.

Moja najbujnejšia fantázia sa ani spolovice nevyrovnala Mariinej akčnosti a pohotovosti. Čo sa poúrazových opatrení týka.

- Si predstavte, že by som skolabovala kdesi cestou, lebo by môj žalúdok zíval prázdnotou. I na každodennú dávku predpísaných tabletiek som nesmela zabudnúť. Kávu potrebujem tak či tak na zvýšenie tlaku – opisovala mi svoje myšlienkové pochody v deň úrazu.

Na poloprázdne žily a cievy asi pozabudla...

- Keď mi to takto líčite, tak áno. Cestovať mestskou hromadnou s preseknutou rukou sa nalačno neodporúča – začala som sa smiať a samuraj Mária sa pridala.

- No ale veď uvážte, z nemocnice som vyšla o pol štvrtej poobede. Keby som sa ráno nenajedla, tak umriem dovtedy hladom.

- Ja som rada, že ste pri raňajkách neskolabovali na následky šoku. Či už s plným a či ešte s prázdnym žalúdkom. Hoci ako bývalá zdravotná sestra ste zaisto na veľa vecí zvyknutá.

- Veru, 33 rokov človeka vycvičí. Alebo otupí? A celú tú dobu som vydržala u jedného jediného zamestnávateľa! - hrdila sa pyšne, ale i zaslúžene svojim výkonom moja interesantná spoločníčka – nebyť zdravotných problémov, pokračovala by som v práci i naďalej.

- To som z vášho rozprávania pochopila. Vy ste v deň úrazu iba kolegom pomáhali vo vlastnom záujme – prerušila som ju na chvíľu, no jej to neprekážalo a plynulo naviazala na poslednú vetu.

- Trpím na artrózu a reumu, preto som musela ísť do dôchodku. Ale v to ráno som bola nadopovaná adrenalínom. Pozerať na vlastnú rozpoltenú a krvou zaliatu ruku nebýva ani pre mňa každodennou záležitosťou.

- Adrenalín udržoval pri zmysloch i mňa... ale 33 rokov na jednom mieste, to už sa dnes nevidí. Pravda pravdúca – pochválila som ju, len aby jej zasa nenapadlo prejsť na odborný a podrobný opis jednotlivých poškodených svalov, ciev, nervov či šliach. Situáciu som mala pod kontrolou iba preto, lebo záujem o jej osobu prevýšil jemné nutkanie ku akejkoľvek nevoľnosti.

Alebo som iba začínala byť imúnnou voči podobným krvákom.

- Mhm – potešila sa prejavu uznania.

- V súčasnosti sa však samotní zamestnávatelia snažia vybabrať so svojimi zamestnancami. Stále častejšie počúvam, ako je nemožné získať kdesi zmluvu na dobu neurčitú. V ponuke sú nanajvýš ročné zmluvy, nehorázne pracovné podmienky a plat vo výške almužny! Aj ten najskromnejší a najusilovnejší človek pri mafiánskych praktikách dnešných firiem nemá šancu naškrabať pomaly ani desať rokov na jednom mieste. Česť výnimkám. A u koho ste to vlastne pracovali? - vyzvedala som, tuho zvažujúc, či som v jej vodopáde slov vôbec nejakú adresu zachytila.

- No predsa tu!

- Aha, čiže ste šli na istotu – uškrnula som sa.

- Aj vy by ste tak konali na mojom mieste – pozrela na mňa a keď som neodporovala, pokračovala spokojne ďalej – tu predsa poznám každý kútik a mnoho bývalých kolegov. Vystriedala som niekoľko oddelení, ako asi každý na začiatku, než som objavila to „svoje“. Na 23 rokov som nadobro zakotvila na športovej ortopédii.

Náš rozhovor na chvíľu prerušil chrapčiaci reproduktor.

- Konečne sa to pohýna ďalej! Neostáva mi veľa času. Dnes sa dostavil na vizitu i profesor a okrem toho je na pláne niekoľko operácii – prezradila mi dobre informovaná Mária.

Meno, ktoré na chvíľu upútalo pozornosť prítomných, nepatrilo ani jednej z nás. Namiesto toho sa postavili matka s dcérou a krátko nato zmizli za automatickými dverami. Vo vnútorných priestoroch pohotovosti a chirurgie rúk. My sme zasa nerušene pokračovali v načatom rozhovore.

- Odkedy sa do vedenia nemocnice dostal nový menežment, celkom sa im tu darí. Oproti minulosti začínajú byť ziskoví. Aj preto prednedávnom začali nemocnicu rozširovať a modernizovať. Keď prerábku ukončia, budú najlepšie vybavenou zdravotníckou inštitúciou v celej Európe – nadchýnala sa svojim bývalým zamestnávateľom jedna jeho terajšia pacientka – predstavte si, že tu má každé oddelenie svoju vlastnú operačnú sálu!

Priznávam, podobná predstavivosť u mňa akosi pokrivkávala. Nepatrila som ku znalcom, čo z fleku dokážu posúdiť vybavenie mníchovských nemocníc (no spomenula som si, ako som sa kedysi dávno nadchýnala našou pôrodnicou – ako Alicka v Ríši divov). A už tobôž nie európskych.

Je to veľa? Je to málo? Doteraz som rébus nevyriešila.

Na druhej strane, prečo by si mala špiniť do hniezda, kde sa roky cítila spokojne?

Každopádne som mala v tú chvíľu dobrý pocit, že ona má dobrý pocit.

Aby Mária potlačila narastajúcu nervozitu z neistoty, či stihne termín s elektrikárom, začala sa pohrávať s prstami ľavej ruky a plynulo prešla na ďalšiu tému.

- Začala som pomaly sama doma cvičiť, aby mi príliš nestuhlo svalstvo – hľadela na ne zamyslene – vezmem si na pomoc hubku na umývanie riadu a pravidelne ju stláčam. Nech nezleniviem. Veľa starších pacientov má strach či psychickú zábranu ohnúť prsty po zlomenine. Ja sa naopak i teraz snažím zapojiť obe ruky do niektorých prác.

- Lenže vy máte kopu skúseností, ktoré iným chýbajú. Vďaka vášmu bývalému zamestnaniu viete ako na to. Poznáte hranice a prípadné riziká oboma smermi – pripomenula som jej.

- Ale veď to nie je až tak ťažké, chytiť nejaký predmet do ruky a pridŕžať ho jemne prstami tej druhej, zranenej – pričom názorne hneď naznačila, čo tým myslí.

- Tak hej, jedna vec je predmet držať a úplne iná, aj s ním niečo robiť. A poviem vám, mne ako praváčke ľavá moc nepomôže. Vyskúšajte si napríklad ľahkosť pohybu na takom WC... alebo umývanie dlších vlasov. Existuje kopu iných, podobných príkladov – oponovala som jej, plne si vedomá svojej pravdy.

- Ach, úplne som zabudla. Vy máte zranenú pravicu.

- Ani vaša teória s prstami príliš neobstojí v prípadoch ako ja – ukázala som jej svoju (od nej vzdialenejšiu) ruku a nedokončila vetu, lebo ma prekvapilo jej spontánne zvolanie.

- No vy ste to teda riadne zlizli. Nielen pravá ruka, ešte i prostredník!

A vtom sa ozvalo známe chrapčanie a dnu zavolali mňa. Nedalo sa nič robiť. Rozlúčili sme sa ako staré dobré známe a ja som sa pobrala za hlasom.

- Ničoho sa nebojte. Ani vašej operácie. Na tunajších fachmanov je stopercentné spoľahnutie – zakričala za mnou na záver optimistická dôchodkyňa.

Po Mariinej spovedi som bola prinútená nanovo prehodnotiť svoje posledné odstupňovanie bolesti. Z umelo navýšenej štvorky som práve padla na reálnejšiu trojku. A pochopila, že môj „škrabanec“ je nič proti jej dokatovanej ruke.

Podľa výzvy z reproduktora ma posielali opäť na sedmičku. Na opačný koniec dlhej chodby.

V ošetrovni cestou tam som zbadala Andreu. Aj ona zaregistrovala mňa a milo sa usmiala. Úsmev som jej opätovala a navzájom sme si zamávali.

O pár krokov ďalej som otvorila dvere a obraz za nimi ma prekvapil. Už dávno tam nebolo tak plno. Z personálu som poznala iba Susi.

- Zamestnancov tu snáď produkujú na páse – pomyslela som si.

Priamo za dverami sedela mama s dcérou. Profesor sa spolu s ošetrujúcou lekárkou venovali komusi tretiemu. Mňa nasmerovali na miesto ku oknu.

- Sem položte ruku – ukázala mi jedna z nových ošetrovateliek. Nenaštudovala si vopred môj chorobopis a netušila, že bude musieť bojovať s množstvom napevno polepených leukoplastov. Keď som zjajkla od bolesti, lebo mi pri pasovaní s gázou nechtiac zatlačila necht, rozhodla sa zmeniť taktiku. Podišla ku počítaču a nahlas prečítala, čo sa skrýva za bielou, nedobytnou stenou. Skôr než sa ku niečomu dopracovala, vstúpil dnu ďalší mužský kolega a oslovil práve ju.

- Prosím ťa, môžeš nachvíľu prerušiť robotu – mal na mysli prestrihávanie môjho obväzu – súrne potrebujem, aby si si z trojky vyzdvihla vašu objednávku.

Objednávku prebrala, vrátila sa a znovu sa zahľadela do počítača. Asi jej na moment vypovedala službu krátkodobá pamäť. Potrebovala si ju osviežiť.

- Ako vidím, dnes ste prišli na vyberanie stehov – skonštatovala z dostupných údajov.

- Naozaj? - zareagovala som prekvapene – to počujem prvýkrát. Ale tak asi idem, keď to tam stojí napísané.

Len čo úspešne zaborila špic nožníc naspäť do tkaniny, ako napotvoru ju zasa niekto vyrušil. S nevôľou som sledovala, že kým rukami a ostrým predmetom v nich zdoláva pôvodný problém, mysľou (a očami) je skôr pri tom nasledujúcom z rozhovoru. Preto som sa potešila, keď ma „posunula“ na doriešenie kolegyni, ktorá sa venovala iba MNE.

Môj obnažený (škaredý) prst si potom pozorne prehliadal profesor spolu s mladou doktorkou.

- Mhm, vyzerá dobre. Necht je pekne prišitý a bez zápalu – pochválil prácu personálu pohotovosti a doplnil štandardnou otázkou – kedy sa stal úraz?

Ona odčítala údaj z displeju a on rozhodol:

- Stehy necháme zatiaľ vovnútri. Stačí, ak ich vytiahneme o dva dni. Dnes iba previažeme. Ale predtým spravíme nové RTG-snímky, aby sme posúdili aktuálny stav fraktúry.

- Viete, kde sa nachádza kabínka 2? - spýtala sa ma doktorka.

- Hej, bola som v nej i minule.

- Dobre, zájdite ku kolegom a keď budú hotoví, vráťte sa bez čakania nazad sem.

Nový pohľad zvrchu ukázal, že kosť sa zrastá. Bočný pohľad nebol až tak jednoznačný. Ešte stále som tam videla nepekné vykrivenie smerom dozadu.

- Ak hojenie pôjde takto pekne ďalej, operácia nebude potrebná – oznámila mi mladá doktorka po porade s profesorom. Ten už sa medzitým venoval mame s dcérou.

- A čo možné chvenie v poslednom článku?

- Nerozumiem. Aké chvenie?

- Pri poslednej kontrole mi váš kolega vysvetlil, že tak, ako je úlomok nešťastne vykrivený, môže v budúcnosti spôsobovať chvenie na samom vrchu. To by som nerada.

(O tom, že ani operácia mi nevonia, som radšej mlčala, bo inú alternatívu zatiaľ nik nenavrhol.)

- Nie, nie. To bude v poriadku.

Jej odpoveď ma neuspokojila. Postrádala som v nej istotu profesionála, ktorú vyžaruje, keď vie, o čom hovorí a presvedčí o svojej pravde i svojho poslucháča. Mňa nepresvedčila. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že ju moja otázka zaskočila. Možno zatiaľ iba nenazbierala potrebné skúsenosti (o chvení), veď i vyzerala dosť mlado. Ale zostával mi k dispozícii ďalší termín a šanca, že pri tom, ako sa doktori na oddelení striedajú, narazím na niekoho nového a položím mu i otázku nanovo.

- Susi, pripravíš jej dlahu? - otočila sa ku sestričke a ja som rozmýšľala, ako by asi zareagovala Mária. Previazala by si obväz radšej sama? Ja som pociťovala isté nutkanie.

Kým Susi pripravovala potrebný materiál, zachytila som koniec rozhovoru od vedľajšieho stolu.

Najprv vysvetľoval profesor podstatu problému, ktorý som nepoznala. Rozoberal jednotlivé možnosti operatívneho zákroku. Jeho výhody, nevýhody a prípadné riziká. Doposiaľ známe reakcie ľudského organizmu.

- U mladých pacientov sa niekedy problém vyrieši sám od seba a operácia nakoniec nie je potrebná. Koľko rokov má dcéra? - spýtal sa mamy.

- Pred mesiacom oslávila osemnástku.

- Odkedy nosí bandáže?

Nedali sa prehliadnuť. Čierne, od lakťa až po články prstov.

- Od začiatku decembra. Osobne si myslím, že viem, čo spôsobilo jej terajšie zdravotné problémy. V škole nacvičovali program na večierok. Celý čas pobehovali vonku s otvorenými dáždnikmi a fúkal pritom silný vietor. Dcéra mala vždy slabé kosti a takto to dopadlo!

- Dúfam, že od telocviku je momentálne oslobodená?! - prizvukoval profesor obom.

- Áno, lekár ju vypísal do konca školského roku. Horšie však je, že je maturantka. Teraz sa jej na Ministerstve školstva snažíme vybaviť výnimku, aby mohla maturitné písomky písať ceruzkou. V opačnom prípade bude, chúďa, opakovať ročník.

Prišlo mi dievčaťa ľúto. Ak to bol jej prvý vážnejší problém v živote, dokážem si predstaviť, že sa jej pred očami práve rúcal svet. Sama si ešte pamätám, čo sme kedysi prežívali my pred maturitou. Žalúdočné kŕče a hlavybôľ nás trápili i bez spievodných zdravotných problémov.

V nasledujúcom okamihu si ku mne prisadla Susi a pustila sa do práce.

- Aj minule ste mi preväzovali ranu vy a spravili ste to tak dôkladne, že dnes kolegyňa takmer neprestrihla gázu – zahľadela som sa na ňu čo najpriateľskejšie, aby moju vetu nechápala ako sťažnosť. Skôr som dúfala, že ju ňou donútim zvážiť a zdecimovať konečný počet leukoplastov. Aj v zdravotníctve treba šetriť!

Tentokrát sa jej netriasli ruky. Veď ju ani nik zo služobne starších nesledoval. Navonok sa snažila tváriť viac než profesionálne. Ale mňa neoblafla. Nemotorná bola naďalej. A pri takom návale pacientov si ani pri najlepšej vôli nemohla pamätať, aký dojem na koho zanechala, lebo sa jej od nervozity posledne klepali ruky.

Keď sa jej po x-tý raz rozpadol základ a ona pochopila, že si sama neporadí, obrátila sa s prosbou o pomoc na mňa.

- Podržíte mi to tu?

- Samozrejme.

Vo dvojici sme nakoniec úspešne zvládli prvú časť zadania. Na chvíľu sa však Susi zarazila, aby ma vzápätí vystrašila vetou:

- Tuším som to spravila príliš nahrubo. Asi budem musieť začať odznovu.

- Prečo??? - zhrozila som sa. Niečo podobné neprichádzalo do úvahy! Opäť všetko sťahovať a naťahovať.

- Pozrite, aké je to hrubé medzi ukazovákom a prsteníkom. Nebude vám to prekážať?

- No áno, obväz je zatiaľ hrubý, ale vy ste ho ešte neprestrihli. Ak to spravíte, ten stočený prstenec sa vašim pričinením razom premení na dva pruhy a tie mi zviažete na zápästí.

Ešteže so mnou svoj „problém“ prediskutovala a nechala si i poradiť. A ja som dúfala, že o dva dni bude počas mojej návštevy slúžiť na oddelení niekto druhý.

Sú priania, čo sa plnia, iné zasa nie...

Nasledovalo menšie déjà vue na príjme. Než som sa postavila pred Hedwigu, nahodila som odskúšaný výraz bezbrannej, naivnej tvory s mierne priblblým a zároveň odzbrojujúcim úsmevom, aby nezistila, že jej odpoveď vopred poznám.

- Potrebovala by som termín na vybranie stehov a zámenu dlahy za protézu o dva dni.

Hedwiga sa zahľadela na displej a zhlboka zavzdychala.

- Ale kam vás dám? Už sme viac než plní.

Hlboko som zavzdychala podľa jej vzoru, pokrčila bezradne ramenami, že to ani ja netuším, a ticho čakala na jej návrh.

- Príďte na desiatu, ale nič dôležité si na ten deň neplánujte. Pripravte sa na dlhé čakanie.

- Ďakujem, vezmem si so sebou dobrú knihu.

- Nie dobrú – opravila ma Hedwiga – vezmite si veeeeeľmi dobrú knihu!



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?