kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň šiesty

Publikované 10.06.2018 v 11:52 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 6x

Dvanásť je pol večnosti

Do nemocnice som dorazila v predstihu. Po skúsenostiach z predošlých dní som vedela, že minúty k dobru na niektorých miestach nič neznamenajú. Šlo iba o môj dobrý pocit. Dvere príjmu oddelenia „Chirurgia rúk“ boli otvorené dokorán. Ak sa nemýlim (a to určite nie, pretože stôl s dvoma displejmi vtlačený medzi rám dverí by zaisto upútal moju pozornosť i skôr) po prvýkrát za posledných päť dní, z toho tri ranné a zároveň pracovné.

Ako som zachvíľu zistila, prítomní okolosediaci čakali na röntgen. Nuž som sa postavila priamo pred skvelo premyslenú zátarasu. Mobil mi prezradil, že je presne 9:20. Desať minút pred stanoveným termínom. Dnu som zachytila hlasy viacerých ôsob. Mužské i ženské. Aby pacienti nevideli, čo sa deje či nedeje vo vnútri, miestnosť ktosi účelovo predelil na úrovni dverí veľkou preglejkou.

Upozorňovať na seba som nemusela, zaregistrovali ma i bez klopania. Veď bočným vchodom pravidelne niekto vbehol či vybehol. Navyše sa jedna z prítomných dievčin práve zberala na odchod domov. Kým si naprávala batoh na chrbte, pootočila sa a nahlas ku mne prehovorila:

- Kolegyňa sa zachvíľu vráti a bude sa vám venovať.

Prikývla som na znak súhlasu a čakala. Kým ma nesúria iné termíny, zvládam čakanie v ordináciách bez zbytočného frfľania. Ani lekári nie sú kúzelníci a čarujú iba vrámci svojich možností, neznajúc vopred, ako bude deň prebiehať. Skôr je na nás, aby sme si, keď ideme na kontrolu ku nim, vzali radšej so sebou napínavú knihu či inú zaujímavú literatúru a neplánovali vtedy nič iné a dôležité.

Krátko nato sa za mňa postavila jedna zasádrovaná ruka, jedna boľavá ruka a do tretice ruka trpiaca artrózou. Všetky do jednej pravé. Nielen čisto štatisticky, ale i v skutočnosti za mnou stáli tri ženy. Stredná z nich sa zatiaľ nevyznala v priestoroch nemocnice, a tak jej tá skúsenejšia so sádrou vysvetľovala, kde sa čo nachádza.

Nasledovala vzájomná výmena informácii na tému, ktorá v nemocnici nesmie chýbať.

- A vám sa čo stalo?

Zaryto som mlčala a snažila sa pozerať kade-tade, len nie na ne. Napriek tomu som počula každé ich slovo. A cítila, ako sa mi telom proti mojej vôli šíri bolesť. Stopnúť ju znamenalo zutekať preč. Tam, kde nič nepočuť. Zároveň by som sa však vzdala svojho miesta, čo neprichádzalo do úvahy. Nuž som musela trpieť ďalej.

Ako prvá sa ostatným zverila majiteľka gipsu.

- Mňa museli operovať, lebo som si bodla do ruky – pohybom ľavačky naznačila prudký vpich zboku do dlane – a preťala si dve šľachy.

- Dookola to isté nešťastie. Prečo si my, ženy, vždy dokalíčíme pravú ruku? To snáď bude predurčené nejakou kliatbou! – (ten istý postreh a to sme sa nikdy predtým nestretli) zamyslela sa tretia v rade za mnou. Tá, ktorá sa pohľadom očí snažila párkrát vtiahnuť do rozhovoru i mňa.

- Ja trpím na silnú artrózu a už nedokážem zohnúť malíček. Operácia ma asi neminie. Dnes idem na pohovor. Len dúfam, že čakanie naň nebude trvať tak dlho ako minule. Mala som dokonca termín a i tak som tu strávila plných päť hodín. Ale čo narobia chudáci doktori, keď je u nich ustavične taký nával?

- A je tam vôbec niekto? - zakričal ktosi, bo rad začal nepekne naberať na dĺžke. Sčasti sa o jeho rozšírenie pričinili traja statní chlapi. Podľa oblečenia som pochopila, že idú na operáciu. Dvaja v ležérnych teplákoch a rozťahaných tričkách, tretí iba v košielke po stehná. V mraze, ktorý trápil Mníchov a vlastne celú Európu už niekoľko dní, by sa nik takto nedostavil do nemocnice. Ani akokoľvek horkokrvní junáci.

Z jedného navyše trčali hadičky, dvom zasa niekto zvláštne nahrubo zabandážoval ruky. A mne viac nebolo treba.Telo mi opäť nepríjemne zmeravelo.

Približne v rovnakom čase vbehla do miestnosti Hedwiga. V pravej ruke mobil, v ľavej spisy neznámeho pacienta. Hlavou kývla smerom ku mne, aby mi naznačila, že ma registruje, ale práve je zamestnaná niečim dôležitejším. Odkývala som jej späť, že chápem. Nervózne behala po miestnosti a z papierov nahlas odčítala údaje pre osobu na druhej strane linky.

Rozhovor žienok za mnou pokračoval spoveďou tej prostrednej. Silný akcent prezrádzal jednoznačne národnosť ruskú.

- Ja prstami hýbať môžem, ale potrebujem radu odborníka.Trápia ma silné bolesti.

- No ak ohnete prstami, tak vám nehrozí operácia – skonštatovala laicky odborníčka s neohybným malíčkom.

- Ale tá ruka už je po chemoterapii. Viete, ja rada štrikujem, lenže všetko, čo vyrobím teraz, vyzerá hrozne... a bolesť neustupuje. Pomaly sa nedá vydržať.

Ich rozhovor prerušila RTG-laborantka. Otvorila dvere odnaproti a do chodby zakričala:

- Je tu pán Anjel? - vzápätí sa zarazila a dokončila – oh, akosi sa nám to tu u susedov nazbieralo.

Prebehla som očami rad, ktorý mala na mysli, a dokopy narátala deväť osôb.

- Zdravím, pán Anjel! Ja som si pamätala, že my dvaja sme sa už kedysi stretli – zvítala sa so zavalitým chlapíkom.

(Veru, anjela s obojstranne zlomenými krídlami by som si zapamätala i ja.)

- Ešte chvíľočku strpenia poprosím – zastonala Hedwiga, ktorú tentokrát trápil počítač – pohni sa konečne ďalej! Do kelu aj s tebou!

Prihovárala sa mu podráždene. Do toho jej opäť zazvonil prenosný telefón vo vrecku plášťa. Ani sa nepozrela na číslo, rovno automaticky vypla zvonenie.

- Dobrý deň a prepáčte. Konečne sa vám môžem venovať.

Nahlásila som jej, čo som mala na srdci. Ona skontrolovala údaje, aby ma vzápätí – ako pracovný postup káže – odvelila do čakárne. Štvrťhodina meškania sa dala akceptovať bez akéhokoľvek reptania. Skôr naopak. Dalo by sa povedať: hurá, ako rýchlo som sa prebojovala dnu!

V čakárni za rohom som zaregistrovala asi päť-šesť dospelákov. Medzi nimi i vysokého mudrlanta z pondelka. Vybrala som sa preto opačným smerom, čo najďalej od neho. Netúžila som sa mu pripomenúť. Asi dve minúty nato zachrapčal reproduktor.

- Pán Cisár. Pán Cisár, prosím do...

Zo sedadla sa zodvihol on. Začala som sa chichúňať do rukávu. Asi bude pravdou, že naše mená do istej miery ovplyvňujú aj naše správanie. Keď on od perinky odvšadiaľ počúva „Cisár“, neskôr i pán, tak sa podľa toho i správa (ku nám poddaným).

Príjemne ma prekvapilo, keď o nasledujúce dve minúty zaznelo nad hlavami prítomných moje meno. Hlas ma posielal do sedmičky.

A v sedmičke ako napotvoru sedel pán Cisár. Bol práve zabratý do rozhovoru s ošetrovateľkou, ktorá si sústredene prehliadala dlhú cikcakovitú výšivku na jeho ľavej ruke, pričom ju nevedomky natočila smerom ku mne. Osud ma práve dobehol. Nielen opisne, i obrazne.

Ďalšia ošetrovateľka usadila mňa ku stolu číslo dva a nastrihla mi obväz.

- Neviem, či je informácia dôležitá, ale včera večer som si namerala 37,4°C.

- Netuším ani ja, ale určite údaj nahláste pánu doktorovi, keď príde – usmiala sa na mňa a nastriekala ako i všetci pred ňou chladivú dezinfekciu na ranu.

Doktor sa dostavil takmer vzápätí. Mladý, sympatický. Milo ma pozdravil a sadol si ku počítaču tesne oproti mne.

- Aké je meno? - spýtal sa bez toho, aby odtrhol zrak od displeju.

- To patrilo mne? - zareagovala som neisto.

- Ach, prepáčte. Technika pri prvom stole štrajkuje, preto si základné údaje prezerám tu – odvetil a začal sa venovať Cisárovi.

- Ako došlo k úrazu?

- Čistil som koktajlový pohár a on praskol.

Moja predstavivosť pracovala naplno. Nerobila rozdiely medzi utrpením chudáka či utrpením Cisára. Zaštípalo ma v ľavej ruke. Priam som v nej cítila záludné črepiny.

Nedalo sa nepočúvať. Veď som sedela na priamej spojnici ich rozhovoru. Neskôr sa doktor presunul ku prvému stolíku, aby skontroloval, ako sa hojí rana.

- Vidím, že kolegyňa, čo ju šila, si nechala záležať na výsledku!

- Štandardná poklona od kolegu kolegovi, alebo sú tu všetci perfektne zruční v zašívaní? - pomyslela som si.

- Áno, pani doktorka sa so mnou trápila hodinu – potvrdil pacient a pokračoval – mňa však iné sužuje. Za necelé dva týždne odlietame na tri týždne do Ázie.

Spomenula som si na rozhovor s doktorkou Schmidtovou a napriek jej výzve by ma v skutočnosti podobná predstava vôbec nelákala. Nie po tom, čo som absolvovala pobyty v nemocniciach na Kanárskych ostrovoch, so synom vo Francúzsku a po prerozprávaných zážitkoch kamošiek v Bulharsku a na Istrii. Keď kvôli ničomu inému, tak minimálne z dôvodu jazykovej bariéry. V jednej z uvedených krajín sa jednalo i o katastrofálne hygienické pomery, podotýkam vrámci Európy. Načo teda ďalej pokúšať čerta, keď ho človek omylom prebudil? Ďaleko od domova?

- Potrebujem si s vami prebrať pár nejasností.

- Do Ázie? - zapojila sa do rozhovoru sestrička – tam je ale teplo a vlhko. Alebo kam vlastne letíte?

Asi sa na poslednú chvíľu rozpamätala na aktuálne mrazivú zimu v olympíjskej Južnej Kórei.

- Najprv do Bangkoku a potom Laos. Cestou späť sa chceme potápať na Ko Tao.

- Ko Tao? Naozaj? Tam som tiež bola, ale nie sa potápať. Každopádne pre mňa raj na zemi a milí ľudia – zaspomínala si s povzdychom.

Môj thajský raj nesie meno Khao Lak.

Ďalej sa rozhovor krútil okolo bezpečnostných opatrení, čo robiť, ak by...

- Akonáhle sa rana zapáli, musíte okamžite vyhľadať odbornú pomoc. Zápal z ruky je nebezpečný, lebo sa šíri nepríjemne rýchlo ďalej – varoval doktor Cisára.

- Vopred som si podrobne zmapoval, kde budeme bývať a zapísal adresy najbližších tamojších nemocníc. V Bangkoku je jedna dokonca kúsok za hotelom.

- Problém pri podobných zraneniach býva dosť zákerný aj preto, lebo nik netuší, ako hlboko sa sklo zarylo. Neraz sa stáva, že dôjde ku sekundárnym poškodeniam, ktoré sa prejavia až po čase a potom sa musí šiť nanovo.

Možno sa mýlim, no mne ako nestrannej osobe zneli vety doktora ako výstraha či návrh na dôkladné zváženie, či expedícia do podobných krajín a v danej situácii naozaj stojí zato.

Na druhej strane chápem i selektívnu hluchotu vystríhaného. Ak si pri zajednávaní dovolenky záujemca nezaškrtne všetky dodatkové poistenia na odstúpenie od zmluvy v prípade choroby či úrazov, tak ani takému Cisárovi nevoní mastná finančná strata, keď si nahovára, že zdravotnú stránku má ako cisár pod kontrolou.

Som preto rada, že ja som nestála pred podobným rozhodnutím. Hop alebo trop.

- V žiadnom prípade sa vám do rany nesmie dostať tamojšia voda – pripomínal doktor.

- Aj nato som myslel. Zakúpil som si pevné igelitové sáčky, ktoré si zakaždým navlečiem na ruku počas sprchovania. Ani len kvapku nevpustím dnu.

A potom sa sestrička pustila do obrusovania dlahy pre neho a ja som ju začala so záujmom sledovať pri práci, čím som prestala venovať pozornosť ich zvyšnému rozhovoru.

Spozornela som až na jej slová, keď oslovila kohosi pri dverách:

- Sadnite si do lóže číslo dva!

Výzva patrila nasledujúcej pacientke. Zareagovala na ňu nechápavo: Prosím?

Ošetrovateľka sa začala nevinne smiať.

- Žiaden strach. Aby pacienti prišli na iné myšlienky, označujem naše stoličky vznešenými názvami.

- A veríte, že ja som vám za podobnú snahu vďačná? Nabudúce ma kľudne usaďte do lóže a pán doktor mi môže zaspievať – podporila som jej inovatívnu myšlienku.

Tentokrát však pán doktor nezaspieval. Prvýkrát za celý ten týždeň som počas rozhovoru s ním konečne pochopila, ako to vlastne mysleli kolegovia s operáciou. Konečná predstava ma vôbec nepotešila.

Podľa mena a dátumu úrazu si ma vyhľadal v počítači. Prečítal si zápis z predošlých návštev a kliknutím na správnu ikonku otvoril dve dostupné röntgenové snímky. Displej pritom natočil smerom ku mne, aby som ich i ja videla.

- Pravdepodobne vám už kolegovia vysvetlili, čo vás očakáva pri tejto zlomenine – začal s príhovorom.

- Budem rada, ak mi podstatné body zopakujete, lebo ja sa sama strácam v záplave diagnóz a príbehov. A predpokladám, že v prvotnom šoku som snáď i mnohé prepočula.

- Ak sa pozrieme na snímku, vidíme, že v poslednom článku došlo pri úraze okrem iného ku fraktúre kosti. Bohužiaľ dosť nešťastne.

Spozornela som a on si to všimol.

- Konečné rozhodnutie závisí od skutočnosti, ako sa kosť zrastie. Výsledok nám ukáže nová snímka o dva dni. V horšom prípade budete musieť podstúpiť operáciu. Kovovým vláknom vám zafixujeme kosť.

Pozerala som na neho vyjavene. Nech už som bola v deň nehody v akomkoľvek šoku, nahluchlá či nasleplá, jeho verziu a v takomto znení som zaisto dovtedy ani raz nepočula.

Áno, operáciu predo mnou spomínali niekoľkokrát, ale nikdy nerozoberali do detailov, kvôli čomu je potrebná. Navyše po nej hneď zatiahli do rozhovorov dokaličený necht, preto som ju i ja dovtedy vzťahovala čisto naň a tak som to líčila i ďalej – rodine, kolegyniam, známym. S odstupom času si vysvetľujem nedorozumenie tak, že prvoradým bolo vyliečenie rany a zabránenie vzniku zápalu.

- Pozrite, problém je tu – vzal do ruky ceruzku a papier – keď si prehliadnete prst zvrchu, je kosť takmer rovná, i keď zlomená.

Na papier nakreslil tri rôzne obdĺžniky, ktorých vzhľad prispôsobil trom článkom prsta.

- Ale keď si pozriete prst na druhej snímke zboku – a opäť kreslil – zbadáte, ako je zlomenina vykrivená smerom dozadu.

- Nuž áno,nasilu bola „prispôsobená“ tvaru dverí.

- Ak sa kosť nezrastie správne, môže to neskôr viesť ku tomu, že posledný článok sa vám bude občas nepríjemne chvieť.

Hľadela som naň vyjavene a pomaly spracovávala jeho zdrvujúcu správu.

- Čo to pre mňa inými slovami znamená?

- Popri kosti zavedieme do prsta drôtik, čím ju vyrovnáme. Jedná sa o veľmi precíznu prácu. Treba sa presne strafiť a drôtik zostane, samozrejme, istú dobu vnútri. Ale presný postup vám neskôr dovysvetľuje profesor. Ak bude operácia potrebná. Teraz počkáme na RTG obraz a z neho uvidíme, ako sa kosť hojí.

Na podobnú správu som nebola vôbec pripravená. Razom zo mňa vycucala dostupnú dávku pozitívnej energie. Cítila som sa mizerne. Netrúfala som si položiť doplňujúce otázky. Napríklad čo v prípade, ak sa nestrafia presne. Bála som sa prípadnej odpovede, ktorá by ma mohla zdrviť ešte viac.

Aby toho nebolo dosť, po ukončení rozhovoru sa na mojom prostredníku zacvičovala v obväzovej technike a pod dohľadom staršej kolegyne ďalšia mladá a navyše od prírody dosť nemotorná dievčina. Susi. Prsty sa jej neuveriteľne klepali a jej hlas vyžaroval neistotu nováčika.

Susi sa vyšmyklo i to, čo už bolo prilepené gélom a čisto teoreticky sa nemalo ani pohnúť. Ona ma presvedčila, že i nemožné je možné. Aspoň päťkrát nanovo priložila obväz a kým ho silou vôle nešikovne pritláčala na jednej strane, rozpadol sa jej na strane druhej. Kolegyňa asi chcela, aby žiačka situáciu zvládla sama, a tak sa iba prizerala a nijako nezakročila.

V podstate som mala čas, nik ma nikam nehnal, nik ma nikde nečakal, tak som iba trpezlivo sedela a dúfala, že i pri zaúčaní je stanovená istá horná hranica únosnosti a v prípade jej prekročenia nastúpi záchranná čata.

Susi nakoniec svoju prácu dokončila, ale minula na ňu minimálne dvojnásobný počet povolených leukoplastov, ktoré o dva dni neskôr privádzali jej nasledujúcu kolegyňu do zúfalstva. Lebo mala pocit, že dobýva nedobytnú pevnosť.


Cestou domov som sa stavila v pekárni a kúpila na vylepšenie nálady fašiangové šišky. Predavačka ich uložila na papierovú tácku a zabalila do snehobieleho papiera. Nákup som si uložila na predlaktie ľavej ruky. Vedela som, že Michael je už doma a s plným nákladom (dve tašky a šišky) sa mi nechcelo, ani vlastne nedalo vytiahnuť kľúče. Zazvonila som a on tlačítkom v byte odblokoval vchodové dvere, aby takmer vzápätí otváral tie od bytu. Prekročil ich prah a vítal ma úsmevom od ucha k uchu. Kým mu pohľad nepadol na moju polovystretú ruku. Zreteľne som zaregistrovala nečakanú zmenu v nakrátko rozžiarenej tvári. Úsmev mu razom zamrzol a on sa doslovne v šoku presunul skokom nazad do bytu. Pochopila som, čo mu asi prebehlo mysľou a začala sa schuti nahlas smiať. Vtedy pochopil i on, že v tom šere iba zle videl.

- Mama, naozaj som sa v prvom momente vyľakal, že ti ruku zasádrovali až po lakeť. Vôbec som si neuvedomil, že je to vlastne tvoja ľavá.

- Či veríš a či nie, ja som hneď správne dešifrovala tvoj naplašený výraz. Ale dnes som na teba intenzívne myslela i v nemocnici. Neštikútalo sa ti?

- Prečo?

- Na ošetrovni so mnou sedel jeden chlapík, ktorý si pohárom rozrezal ruku. Pamätáááš? - veľavýznamne som zatiahla, narážajúc na našu desivú skúsenosť s nebezpečnými črepinami.

- Na zážitok z indickej reštaurácie nezabudnem do konca života – priznal pravdivo.

- Ani ja a pravdepodobne ani majitelia. Po tvojom vystúpení fakíra vymenili všetky poháre do jedného.

- Naozaj?

- Samozrejme. Veď keby sa ti niečo stalo, tak by bola vina na ich strane. Tie poháre boli vážne nebezpečné. Určite nespĺňali nemecké normy pre reštauračné zariadenia.

Nespýtala som sa, kde zakúpili výbavu, predpokladám však, že sa na niektorých veciach snažili ušetriť a ku tým veciam patrilo i nešťastné sklo. Tenšie než potravinárska fólia.

Michael si práve chcel odpiť – naozaj nerobil nič nevhodné, nebláznil sa, nevymýšľal, iba priložil pohár k ústam a všetci sme začuli jasné puknutie. V šoku som naň začala kričať:

- Nič nehltaj, pľuj!!! - a on sa snažil so slzami v očiach splniť príkaz.

Z pery mu tiekla krv a nik z nás netušil, koľko a či vôbec niečo skĺzlo do tráviaceho traktu. S hrôzou sme sa rýchlo snažili poskladať rozkusnuté, polámané časti nezvyčajného puzzle.

Majitelia, ktorí stáli opodiaľ, sa bleskovo spustili na kolená a usilovne hľadali chýbajúce kúsky do skladačky navôkol nášho stola.

Príbeh, našťastie, nemal žiadnu dohru v nemocnici, pohár sme úspešne poskladali a odvtedy sme u nich boli vždy vítanými hosťami.


Predošlá časť                                                                            pokrač.




Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?