kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň štvrtý

Publikované 11.05.2018 v 08:12 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 7x

Kým piatňajšia kontrola prebehla priam neuveriteľne rýchlo, vybrala si nedeľňajšia svoju daň za obe naraz. Ale nepredbiehajme udalosti.

Na príjme sedelo mladé dievča. Tipovala som ju na študentku v zdravotnom sektore, ktorá si po víkendoch privyrába na prilepšenie.

Prezrela si moje papiere, našla si ma v počítači a krútiac hlavou zahlásila:

- Nechápem, prečo vás volali práve na nedeľu!

Nechcela som jej priznať, že ja toho nechápem viac a presne to mi naháňa strach, a tak som iba nemiestne odvetila:

- Asi ma chcú vidieť skôr, než umriem.

- Preboha, to vari nie! - zvolala zdesene.

- Ale veď ja iba hlúpo žartujem – ospravedlnila som sa jej. Podobným žartom nie každý rozumie.

- Ok, sadnite si na stoličku pred príjmom a ja vám hneď niekoho zoženiem.

Snáď ma nesprávne odhadla a chcela mať pre istotu pod kontrolou.


Tentokrát ma vyzdvihol mladík, z ktorého priam sálal chlad. Dovolím si tvrdiť, že on sa na túto robotu povahovo (a nie na základe odborných znalostí) vôbec nehodil.

Keď už nie vrodená, tak ani profesiou natrénovaná empatia mu nič nevravela. Usadil ma do ošetrovne naproti jednotke.

- Ošetrujúci lekár príde zachvíľu – zahlásil s kamennou tvárou.

- Neviem, či je informácia podstatná, ale pri poslednej kontrole spomenula pani doktorka Schmidtová, že ma chce dnes vidieť osobne – oznámila som mu vopred, než by omylomči nevedomkydoviedol nejakého nesprávneho lekára.

- Dobre, počkajte tu, idem sa spýtať.

Kým bol preč, doľahli ku mne ťažké, mužské stony z vedľajšej miestnosti. Podľa tabuľky bolesti som odhadovala statnú 11-tku.

Trpiace vzdychy prerušovali pokyny kohosi z personálu, kto sa podľa dostupných príznakov snažil stanoviť prvú diagnózu.

- Predpokladám, že sa jedná o slabinovú prietrž – zahlásil druhý hlas.

Vôbec netuším a ani nechcem tušiť, čo za bolesť spôsobuje taká prietrž, no z nárekov neznámeho mi automaticky a nepríjemne rezonovalo celé telo. Najradšej by som si zapchala uši a utiekla nazad do čakárne.

- Zoberte si veci, ideme do dvojky – vyslobodil ma po chvíli môj ošetrovateľ.

Nasledoval postup sťahovania obväzu. Krvoudokonale zlepeného. Túto časť ošetrenia som neznášala. Vždy somsa obávala, či mi niekto omylom spolu s nímnestrhne i necht. Niektoré obrazy sa ani pri najlepšej vôli nedajú odstrániť zpríliš aktívnej fantázie.

Obväz tentokrát povolil po krátkom rozmáčaní bez následkov, ale hneď nato ma znepokojil zvláštny pohľad doktorky Schmidtovej, ktorým si prezerala ranu. Bezo slova sa otočila a pobrala nazad do lekárskej izby. Zostala stáť vo dverách (osobnepauzovať vo dveráchod istej doby neodporúčam), hlavu oprela o ich rám (ako niekto, kto nevie kam z konopí) a skormúteným hlasom oslovila kohosi vovnútri:

- Anton, môžeš sa mi pozrieť na jeden prst?

- Umieraš! - zašepkal mi do ucha hlas zlého čerta, ktorý práve pristál na mojom pravom pleci.

- Ale čo vymýšľaš!!! - osopil sa naň dobrý anjel z pleca ľavého – doktorka má situáciu pod kontrolou.

Kolega Anton naklonil hlavu nad pravý a naďalej výrazne modrofialový prostredník so zreteľnými krvnými podliatinami.

- To si šila ty?

- Áno.

- Pekná práca. Radil by som ranu dôkladne premyť, potom prečistiť – ďalej použil výraz, ktorému som nerozumela.

- Myslíš, že mám znovu stiahnuť necht? - prerušila ho prekvapene doktorka a mne hrôzou takmer vypadli oči.

- Nie, to nie je potrebné. Lokálne umŕtviš a môžeš vysávať spod neho.Ešte by somboj nevzdával. Pokúsime sa ho zachrániť – zahlásil na záver a ja som sa nanovo rozklepala akonedeľná huspenina.

Po „povzbudivom“ príhovore ma poslali na sálu a mladý ošetrovateľ začal podľa ich pokynov s premývaním. Na stolík rozprestrel nepremokavú podložku a postavil na ňu plastikový pohár. Doň nalial dezinfekčný prostriedok.

- Sem ponoríte prst a necháte ho namáčať 15 minút – inštruoval ma a zároveň nasvietil ruku operačnou lampou. A sám sa pobral vyplniť vynútenú prestávku zmysluplnejšou robotou.

Zostala som tam sedieť so svojim trápením sama. Tentokrát som nezabudla skontrolovať časový údaj na veľkých nástenných hodinách. Aby som si omylom nerozmočila stehy, ak by náhodou začalo byť na pohotovosti rušno a jej personál by na mňa z objektívnych príčin zabudol. Jeden nikdy nevie. Ale i na nedeľu na pohotovosti sa vzťahovalo všeobecne platné pravidlo, že je dňom (úrazového) pokoja.

Zrak mi medzi iným pravidelne zabiehal ku purpurovej farbe, ktorá vytŕčala z roztoku. Z nudy som odpočítavala pomaly sa vlečúce minúty. Keď mi ruka oťažela, začala som pridŕžať pohár, aby som ho náhodou neprevrhla. A na vylepšenie nálady si potichu spievala. Po istej dobe som si dokonca ľahla na lehátko, lebo tá strnulá póza sa znepáčila mojim krížom. Pohár som pritom posunula do polohy, kde sa prst naďalej poslušne nadnášal v chladivej tekutine.

Po dvojnásobku stanovenej lehoty sa vrátili nazad spoločne.

- To snáď nie je pravda – zabávala sa na čomsi schuti doktorka – to dokážete iba vy chlapi!

- Ako to myslíš? - zaujímalo mladíka.

- Kvôli takej drobnosti sa dovalili deviati v plnej výstroji do nemocnice!

- Čoby, napočítal som ich iba sedem.

- Áno, sedem v ošetrovni a dvaja v čakárni!

Vtom zbadala moju nechápavú tvár a pustila sa do vysvetľovania.

- Na ošetrovni sedí pacient, ktorému bolo treba urýchlene odstrániť prsteň. Dovalilo sa deväť požiarnikov. V plnej výstroji.

- Kvôli môjmu prsteňu by ste tiež volali požiarnikov? - prekvapilo ma nové zistenie. O niečom podobnom som nikdy predtým nepočula, hoci si ani žiaden iný postup v kombinácii so zraneniami neviem predstaviť.

- Samozrejme.Vlastnia špeciálny rezák … bože, hlava deravá, zasa mi vypadol jeho názov. Každopádne, teraz vám vpichnem anestéziu a ak budete statočná, ukážem vám foto požiarnikov v mobile – opäť sa pobavenerozosmiala.

Ja som nemala dôvod smiať sa,ani keby ich prišlo naraz sto, hoci jej veselosťmi trochu pozdvihla náladu.

- Spomínam si, bude to čosi ako u zubára. Len o stupeň či dva bolestivejšie.

Popravde povedané,lokálka číslo dva bola odpornejšia nežlokálka číslo jedna.

S hrôzou som pozrela na doktorku, či to myslí vážne a zbadala čerstvý pramienok krvi, ako pomaly steká na podložku. Doktorka Schmidtová bola zahĺbená do práce a ja som mala pocit, že mi pod pokožku vstrekáva betón, ktorý tuhne okamžite, a rozpínaním masy sa mi koža rozletí na tisíc drobných kúskov.

Niekto mi neskôr potvrdil, že dostať anestéziu do opuchnutého prsta je naozaj horšie.

Ale doktorka dodržala sľub. Akonáhle skončila robotu, vytiahla z vrecka plášťa mobil a strčila mi ho pod nos.

- Aha, tuhľa.

Sadla som si. V tom istom momente sa ako na povel na chodbu vyrojilo z náprotivnej miestnosti sedem statných požiarnikov.

- Pani doktorka, ja neprestanem tvrdiť, že u vás je občas veselšie či napínavejšie než v kine! - zamrmlala som viacmenej pre seba.

- Chvíľu počkáme, než začne umŕtvenie pôsobiť a potom sa pustíme do čistenia – ukončila nateraz náš rozhovor, aby niekomu inému uštedrila nasledujúcu injekciu alebo zaznamenala do papierov zážitok s partiou hasičov. Keď som osamela po druhýkrát, začala som si znovu pospevovať. Nech niečim preruším neznesiteľné ticho a nemyslím na betón vo svojom ťažko skúšanom prste.

V ošetrovni na začiatku chodby bolo živšie. Nedeľňajšie živšie. Každých pár minút som skúšala vyklopkať na stolíku nejaký známy rytmus a otestovať, či užprostredník dostatočne oťažel.

Keď konečne prišlo na rad čistenie, vytočila som hlavu opačným smerom. Zrazu sa mi zošmykla noha zo stola. Ležala na kraji a zemská príťažlivosť zapôsobila proti mojej vôli.

- Vy v tom prste niečo cítite? Spôsobila som vám bolesť? - preľakla sa doktorka Schmidtová.

- Ale kde, všetko je v najlepšom poriadku. Ani tentokrát necítim absolútne nič. Robíte to skvelo. Cuklo mnou, lebo sa mi noha o kus zosunula.

Na konci procedúry obdržal od nej mladý ošetrovateľ posledné pokyny, čo robiť, keď odídedoplniť správu. Mladík sa naďalej správal ako kamenná socha. Čo sa pracovných postupov týka, nedalo sa mu nič vyčítať. Jednotlivé úkony zvládal hravo, ale tváril sa, akoby naprával pokazenú latku v plote a nie sa staral o živého tvora z mäsa a (polámaných) kostí. Stál však na začiatku svojej kariéry.

Chýbali mu zatiaľ potrebné skúsenosti a zamak citu pri komunikácii s pacientom. Snáď samu rokmi podarí „počlovečíť“.

Prst mi vložil do dlahy a začal omotávať technikou, ktorú by som použila i ja. Zaisto sa zatiaľ nezaúčal u Otta. Staronový spôsob mi nijako neprekážal. Bola som rada, že zbytočne nematuroval aja naopak netrpela. Na druhej strane, vďaka umŕtveniu som i tak nič necítila, ak chcem byť teda férová aj voči ostatným kolegom.

- Teraz sa premiestnime nazad do ošetrovne – oznámil mi, len čo zatlačil posledný leukoplast.

- Ďakujem – odvetila som ako slušne vychované dieťa, zhrabla bundu s taškou a bezo slova ho nasledovala.

Nečakala som dlho na prepustenie do domácej opatery. Doktorka Schmidtová mi okrem ďalšej správy doniesla i nový sáčok.

- Tieto dve tabletky sú antibiotiká. Prvú si dáte dnes večer, druhú ráno. Zajtra som vás nahlásila na „Chirurgiu rúk“. Prídete na deviatu. Prihlasovanie na oddelenie je priamo oproti nášmu príjmu. Zvyšok antibiotík vám potom predpíšu tamojší kolegovia.

Hmm, antibiotiká nezneli príliš povzbudivo po zohľadnení práve zavŕšenej procedúry. A zvyšok oznamu znamenal, že sa už neuvidíme?

Pre každý prípad som sa opäť poďakovala zastarostlivosť, akú venovala mne a nechtu, a pobrala sa domov. Napriek zážitku, ktorého by som sa - ak bymi dali na výber - radšej dobrovoľne vzdala, som pochopila, že nebyť záujmu doktorky Schmidtovej,asi by sa príhoda skončila tragickejšie. Napríklad modelovaním náhradného nechtu z plastelíny.

Vyšla som do mrazivej tmy večerného Mníchova a vyrátala si, žedo nedeľnej návštevy som investovala celkovo tri a pol hodinyvoľného víkendového času.

Nad hlavou mi príšerne hučala helikoptéra. Práve sa spúšťala ku pristávacej ploche na streche. Do zbierky neobyčajných zážitkov už chýbala iba ona.

Po pár krokoch som zistila, že ďalšia katastrofa na mňa číha priamo predo mnou. Lepšie povedané priamo pod nohami. V ten večer mrholilo a teplota sa pohybovala na hranici 0°C. Práve som sa kĺzala zradnou, ľadovou plochou s nepríjemným sklonom.S pocitom plných gatí.

Čo by asi povedala doktorka Schmidtová, keby ma ku nej do pol hodiny dotlačili na vozíku so zlomenou nohou? Nechcela som jej spôsobiť traumu, a tak som sa od nemocnice vzďaľovalatempom slimáka. Predpokladala som, že nastávajúca noc sa i bezo mňa postará tímu pohotovosti o dostatočný prísun nových, nepozorných pacientov. Tých, čo vykročili za dobrodružstvami až príliš sebaisto.


V nasledujúci deň som zamierila do lekárne a na odporúčanie troch známych objednalaarniku. Homeopatický liek, uvádzaný všade ako malý zázrak pri liečení úrazových rán.Propagovali ju nezávisle od seba.

Ak ma sužujú zdravotné problémy, je mi jedno, ktoré placebo zaberie. Keďže ma účinok prvotne predpísaných liekov klasickej medicíny nepresvedčil, pud sebazáchovy mi pripomenul poslednú pozitívnu skúsenosť s homeopatikami.

Vtedy ma nejaká neznáma háveď poštípala do nohy a ja som pri pohľade na opúchajúce miesto kolegyni len tak medzi rečou spomenula podobný zážitok (opísaný v knihe „Tretiemu chlieb“) z čias vysokoškolského štúdia. Hrozilo mi, že osvoju mnohofarebnú, na dvojnásobok spuchnutú končatinu prídem kvôli možnej otrave krvi. Tiež iba z obyčajného a „mierne“ podceneného uštipnutia.

Kolegyňa bola zástankyňou homeopatie, dokonca sa jej aktívne venovala.Nik sa pred ňouneopovážil na ňu povedať jedného krivého slova. Stačil jeden jej pohľad. Uzemnil každého odporcu. Keď mi na druhý deň v robote vnútila drobné biele guličky, prehltla som ich bezo slova. Myšlienky, našťastie, čítať nevedela. Hoci somglobuli neprejavila potrebnú dôveru, opuchnutie bolo na nasledujúci deň fuč.Presne takto si predstavujem šibnutia čarovným prútikom.

Ako a či zabrala arnika, netuším, no s istotou môžem potvrdiť, že už som žiadnu ďalšiu anestéziu nepotrebovala. Namiesto nej sa množili samé chvály, ako dobre sa rana hojí...

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?