kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Deň tretí

Publikované 10.05.2018 v 08:15 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 7x


Kým som brala utišujúce oblbováky, odvíjal sa príbehpodľa predpokladaného scenára. Deň a noc som predrichmala ako medveď v zimnom období. Aj on sa občas poberie oťapený von na kratšiu vychádzku. Predošlý spánkový deficit sa úspešne vynuloval a ja som sa prehupla po dlhej dobe do plusu. Bez podstatnejšej zmeny telesnej teploty som sa podľa dohody pobrala do nemocnice o dva dni.

Nesmierne ma potešilo, keď ma za automatickými dverami vyzdvihol Otto. Odviedol ma do druhej ošetrovne na pravej strane. Vo vnútri som pochopila, že lekárska izba leží schovaná medzi ošetrovňami jedna a dva.S prístupom do oboch.

Za stolom pri okne stála Andrea. Práve niečo ukladala do zásuvky, a tak nevidela, kto vchádza.

- Koho nám sem vedieš? - vyzvedala, naďalej otočená chrbtom ku dverám.

- Ten rozmliaždený prst – odvetil Otto.

Na pohotovosti neexistujú priezviská či mená.Pohotovosťou sa pohybujú diagnózy na dvoch nohách. Pri množstve neustále sa striedajúcich pacientov je tovcelku pochopiteľné.

- Jéj, zdravím vás – obrátila sa ku mne Andrea s úsmevom od ucha k uchu. Ako ku starej dobrej známej. Otto začal s odstraňovaním obväzu.

- Zdá sa, že ho budeme musieť navlhčiť. Je zlepený krvou.

- Nieto divu – pomyslela som si.

- Počkaj, pomôžem ti – pristúpila ku nemu ochotná kolegyňa.

- Chvíľu necháme vlhkosť pôsobiť a zasa sa vám budem venovať – vysvetlil mi a kamsi odbehol.

Ja som využila príležitosť a pustila sas ňoudo debaty. Podľa nepísaného pravidla „smalltalk zbližuje ľudí“.

- V deň úrazu som bola na kontrole u ženskej a zhodou okolností sme sa začali baviť o mojom zamestnaní. Ona tvrdila, že robiť s deťmi by v žiadnom prípade nechcela. Ani nie kvôli deťom samotným. Skôr jej prekážajú nevychovaní rodičia. Ja naopak tvrdím – a pobyt u vás ma o tom opäť presvedčil – že by som nechcela, ba ani nedokázala robiť vašu robotu. Nemám naňu správny žalúdok, aj pretovám skladám svoj obdiv a poklonu. Za celý čas, čo som smela pozorovať dianie u vás, tie zranenia a stres... Vy tu ani nie že chodíte, vy tu lietate okolo bežiaceho pásu s novými a novými, rôzne dokaličenými pacientami!

- Ja svoju prácu zbožňujem – zamyslela sa nad doznievajúcimi slovami – a sú zamestnania, kde som behala oveľa, oveľa viac. Tu je to v pohode.

Zrazu sa zasekla a šibalským pohľadom sa poobzerala vôkol seba.

- Len to nesmiem tak nahlas hovoriť, lebo ma nechajú behať viac – sprisahanecky stíšila hlas.

Obe sme sa začali naraz chichúňať.

- Prevčerom som doma mužovi tvrdila, že sa u vás cítim ako v jednom z emergency-room seriálov – pokračovala som v družnom rozhovore.

- V nich to ale scenáristi riadne preháňajú. Na skutočnej pohotovosti nezažijete toľko krvavých scén a rodinných tragédii. Našťastie ani my, ošetrovateľky, nemusíme do jednej spávať s primárom, ako sa filmoví producenti snažia vsugerovať niektoré bludy naivným televíznym divákom.

- Zisk je pre kasy dôležitejší než nudná pravda. Dnes čím je niečo krvavejšie a rozhádanejšie, tým viac oblbnutých ľudí sedí nalepených na obrazovke. A ešte sa z toho i vytešujú.

Náš neviazaný rozhovor prerušil príchod Otta. Odmotal mi uvoľnený obväz, skúmavo sa zahľadel na ranu a následne znepokojene zahlásil:

- Ja tam cítim nejaký zápach. Počkajte, zavolám doktorku.

Opäť som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Nadýchla a vydýchla. Napriek preventívnym opatreniam ma zasa raz ovládla triaška. Z izby naproti vyšla neznáma lekárka. Pozdravila ma a spýtala sa, ako došlo k úrazu. Opísala som jej najpodstatnejšie udalosti posledných dní.

- Prišité to máte krásne – a so zvyškom sa obrátila ku Ottovi – znovu jej ranu vydezinfikuješ, obviažeš a na ďalšiu výmenu obväzu môže zájsť už ku svojmu domácemu lekárovi. Ja zatiaľ doplním sprievodnú správu.

V duchu som sklamane skonštatovala, že sympatickú doktorku Schmidtovú, ani nikoho iného asi tak skoro neuvidím. Ani rozhodnutie,kam v blízkej budúcnosti chodiť na preväzy, ma nepotešilo. Spomínaná domovská ordinácia sa mestskou hromadnou nachádza veľmi ďaleko. Preto. A autom som naďalej nesmela jazdiť.

Otto mi asi čítal myšlienky, keď vzápätí zahlásil:

- Pozrel som si, kde presne bývate. Podľa adresy premýšľam, či by ste nemohli zájsť aj ku Dr. Brinkmannovi. Je odborníkom na podobné zranenia. Má skúsenosti s pooperačnými ošetreniami a patrí do výberu poisťovne, čo sa pracovných úrazov týka. Neviem, či i váš doktor smie robiť isté zákroky. Každopádne, zvykneme ku nemu posielať našich pacientov.

- To je od vás veľmi milé. Srdečná vďaka. Ja už som tuho zvažovala, ako budem cestovať ku svojej doktorke do aleluja.

- Ale nenechajte sa zmiasť jeho adresou – uškrnul sa potmehúdsky – ordinácia sa nachádza pri „Východnom cintoríne“.

- Hlavne ak to nebudem mať ďaleko … tak alebo tak – pridala som sa ku žartovaniu.

V danom momente nik z nás nepredpokladal, že osud zasa raz zamieša karty inak a bez môjho súhlasu. A nové karty rozdal vzápätí.

V okamihu, keď doktorka otvorila dvere, aby mi podala správu, sa v ich tesnej blízkosti nachádzala aj kolegyňa Schmidtová. Čisto náhodou ku mne otočila tvár a ja som jej kývla hlavou na pozdrav.

- Ona bola u teba? - spýtala sa prekvapene svojej nezvanej následníčky. Tá sa ku mne otočila chrbtom.Jej odpoveď som nezachytila, no potešilo ma nasledujúce rozhodnutie.

- Nie, ja ju chcem vidieť u seba opäť v nedeľu! V prípade teploty i o deň skôr – ukončila rázne rozhovor a ďalej sa venovala svojej pôvodnej činnosti. Ďakujem tomu, kto sa nanovo pričinil o skríženie našich krivoľakých cestičiek. Bohvie, čo by sa dialo inak.

Na jednej strane ma potešil jej záujem (a podľa neskoršieho vývoja udalostí sa jednalo i o správne rozhodnutie), na druhej mi nanovo zasadila chrobáka do hlavy.

- Už iba chvíľku strpenia, zabalíme prst do dlahy a potom smiete ísť domov – žmurkla na mňa Andrea. Počínala si lepšie než Igor, ale i ona v istom kroku zneistela.

- Otto, prídeš sem, prosím? Potrebujem tvoju radu – zavolala na kolegu a pridala i vysvetlenie pre mňa – Otto je náš guru. Má zlaté ručičky. Nik z nás nie je takým majstrom v obväzovej technike ako on.

- Ale no tak, nepreháňaj – skromne ju zahriakol menovaný a ukázal nasledujúci ťah, ktorý jej vypadol z pamäti.Nepriamo mi tým potvrdil moju vykonštruovanú teóriu o novej technike viazania.

- Stop! Tu potrebuješ spraviť uzol. Niektorí ho vynechávajú a potom sa viazanie časom a pohybom rozpadáva – poučil ju priateľsky jej mentor.

- Pani doktorka začína v nedeľu o druhej poobede – informovala ma Andrea, než sme sa rozlúčili.

Keď sme večer s rodinnou zasadli ku prestretému stolu, predstavila som sa im svojim novým menom.

- Odo dnes som indiánska squaw Rozmliaždený prst!

- Čože si? - nechápal Michael.

- Zlatko, tak označuje personál medzi sebou pacientov. Mená si z nich nik nepamätá, preto si vypomáhajú diagnózami.

Muž sa začal uchechtávať.

- Pred tromi rokmi som sa ja volal Polámané rameno.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?