kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Džungľou na slonovi

Publikované 11.05.2018 v 20:56 v kategórii Cestovanie, prečítané: 5x

Z ponúkaných elefantovo-trekingových túr sme si vybrali jednu z kategórie najjednoduchších - kvôli nášmu juniorovi.

Taxík prišiel v dohodnutom čase - inak všetci taxikári dodržiavali čas na minútu presne.

Sedel v ňom už jeden mladý, anglicky hovoriaci pár.

Išli sme do parku na juh od Khao Laku.



Naša miniskupinka pozostávala z dvoch slonov, dvoch pohoničov a 4,5 turistu. Na živý, štvornohý, dopravný prostriedok sme sa dostali bez problémov. Zvieratá stáli na prízemí, my na drevenom mostíku na prvom poschodí. Iba usadiť do "húpačky" na chrbte drsnokožca sme sa museli sami a bez pomoci.


A poďho do džungle.

Pôda pod nami upútala môj zrak okamžite, keďže bola krásne červená a neskutočne rozrytá. Z chrbta slona tá výška naozaj vyzerala ako z prvého poschodia, a preto som dúfala, že naša slonica Kati (menovkyňa) má pevný krok a vie, kade kráča a strafí sa presne a nepošmykne sa a.... a rozmýšľala som, či som už niekde počula o smrti turistov, ktorých privalil slon, po tom, čo sa potkol o výmoly v džungli. Nie, nepočula!

Nemalo to však nič spoločné so strachom, skôr s uvedomením si onej výšky plus prirátaním pádu do priepasti, ktorá bola na niektorých miestach z jednej strany chodníka - ak to teda mám nejako pomenovať.



Kolísalo nás ako na mierne rozbúrenom mori - to som ešte nevedela, že cesta do kopca je vlastne malina, ktorú si radno pred krkolomným zostupom vychutnať.

Slon s anglickým párom za nami bol celú cestu hladný- a kŕmil sa, ako sa mu zachcelo - dokonca jeho mahout sa musel pridŕžať, aby nespadol. A mladým tiež nebolo všetko jedno, keď za tým šťavnatým krovím bol už iba prudký svah smerom dole :o)

Naša Kati si iba raz škrabala zadok o svah, inak bola asi najedená, alebo dbala o správnu životosprávu (veď sa vraví o slonoch, že sú veľmi inteligentné).

Cestou sme stretli miestneho zamestnanca džunglového hospodárstva, ako zbiera kaučuk. V tom momente som pochopila, čo to visí na stromoch všade v Thajsku, tj. žiadne vtáčie búdky, ale misky na zber vzácnej suroviny.



Kdesi v polovičke cesty, keď sme boli na rovine, spýtal sa náš mahout, či si chce Majkl zajazdiť priamo na slonovi - a chcel. Lenže ako nás už náš sprievodca z cestovky upozornil, jazdiť na slonovi je ako sedieť na šmirgli - takže junior sa po chvíli začal mrviť, že ho slon pichá, no a keď zrazu Kati začala strhávať kôru zo stromu, rozhodol sa okamžite vrátiť k nám dozadu.

(Ale už sa tešil, že všetkým deťom v škôlke povie, ako jazdil na živej slonici.)



No a keď sme dovŕšili najvyšší bod našej púte, čakala nás cesta dolu kopcom.

Cestou sme sa míňali s ďalšou, oveľa väčšou skupinu.

Nestihli sme im ani zamávať, pretože sme sa pridŕžali zubami-nechtami našich sedačiek, aby sme nespadli pod slonie nohy. Rátala som s riadnou svalovicou po tejto časti túry. A na anglickom páriku sme videli, že si nič extra nenahovárame - zatínali sa takisto do železných tyčí sedadla... a lietali pri tom zo strany na stranu presne ako my. To bola tá cesta dole kopcom. Napriek tomu sme došli do cieľa všetci a zdraví.



Na konci túry sme dostali ovocné občerstvenie a zvyškami sme smeli nakŕmiť slony a opice. Miestnych krokodílov kŕmia radšej sami.


Naši štvornohí a iní susedia v Thajsku


Prvé, čo nás v Thajsku vítalo, boli operenci. Zvečerievalo sa, oni sa ukladali isto ku spánku, a tak všetky vtáčie mamy rozprávali rozprávku na "dobrú noc" svojmu potomstvu a vznikol z toho taký neskutočný decibelový, ale zároveň fascinujúci virvar, že mám z neho zážitok až dodnes. Vskutku pekný uvítací ceremoniál.
Ďalšieho obyvateľa sme spoznali hneď na druhý večer. Vracali sme sa z večere, už bola tma a pri jednom z posledných obchodov pri našom hotelovom areáli nás oslovili miestni. Priťahovali ich predovšetkým blonďavé vlásky nášho juniora, a tak s ním začali po anglicky vtipkovať. (Ale inak sa prihovárajú všetkým turistom, snažia sa ich nejako prilákať a hlavne im niečo predať). Zrazu ich čosi napadlo a začali ukazovať na čierne oválne, asi 5 cm nehybné útvary na vchodových dverách do obchodu. V prvom momente som si myslela, že je to nejaký z výmyslov hračkárskeho priemyslu. Až kým jeden ovál nevzali do rúk. Vtedy sa to čudo "prebudilo" a začalo vydávať taký strašidelný zvuk, že všetci turisti na okolí prchali čo najďalej od zdroja toho príšerného kvílenia či chrčania. Neskôr sa nám viackrát stalo, že nás domáci "strašili" miestnymi svrčkami - aspoň tak ich pomenovali, keď sme sa pýtali, čo to je.
A občas okolo nás v noci aj poletovali - cez deň boli niekde zalezené. Oddychovali, naberali síl na ďalšie večerné predstavenie...



Jašteričky boli všade. Všade, kam oči dovideli. Na stenách, na zemi, na strechách. A občas i v izbe. Asi dvakrát ma vyľakali, keď som odtiahla záves a zrazu niečo prebehlo po stene v izbe. Ale žiaden strach, sú neškodné. A do obydlia vniknú ľahko, keďže domy sú tu kvôli horúčavam "otvorené", resp. časť obydlia je iba zastrešená, ale inak ste vlastne vonku.
Trochu iný pocit som mala, keď som prvýkrát stretla varana. Plávala som v bazéne, keď som zrazu na boku postrehla a začula, ako nejaká ťažká vec dopadla do miestnej nízkoporastovej vegetácie. V prvom momente som si pomyslela, že padajú palmové orechy, ale zachvíľu sa zbehli hoteloví hostia a vzrušene ukazovali na niečo v kroví. Vtedy som už zbadala i ja nášho bazénového kamaráta. Spätne odhadujem, že všetky mali tak do jedného metra.
Nik však nič nepodnikal, ostatní sa vlastne iba so záujmom pozerali alebo fotili, a tak som si povedala, že i ja musím zachovať chladnú hlavu.
O pár dní po tejto príhode som sedela na terase nášho bungalowu, zabávala sa so synom na nejakej hre, keď zrazu spod drevenej terasy po-ma-lič-ky vyliezol náš "podnájomník". Vyzeralo to, že tam má niekde hniezdo, lebo od toho momentu sme ho videli ešte niekoľkokrát, teda v nasledujúce dni. A vždy smeroval od alebo ku našej terase.
Už som im a sebe dôverovala viac, a tak som vbehla dnu, vytiahla fotoaparát, upozornila i MM a všetci traja sme sa plížili okolo jazierka pred bungalowom. Varan vpredu pózoval, my sme mu boli -takmer nedýchajúc a ako baleťáci na špičkách- neustále v pätách ako lovci senzácii (ale neodvážila som sa porušiť únikovú vzdialenosť ) a robili zábery takpovediac pri každom zdvihnutí jednej z končatín.

Keď sme dostali občerstvenie na džungľovej farme so slonmi, viseli nám nad hlavami aso 10 cm pavúky. Nezbadali sme ich, upozornili nás na ne domáci. Ale netvárili sa, že by bolo potrebné okamžite evakuovať priestor, a tak nám na výber neostávalo nič iné, ako s úsmevom pritakať na "dúfajme-že-neškodnú" spoločnosť.
A čo som najviac rada - nestretli sme hada. Ak si správne pamätám, Thajsko alebo okolie Khao Laku má 5 druhov, ktorých uštipnutie je smrteľné. Vyliezajú síce iba v noci a v kroviskách, ale prvú noc, kým som túto informáciu nemala, išli sme sa prejsť trochu von po dlhom lete a teda neviem, či sme mali šťastie alebo tam iba žiadne práve neboli...


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?