kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Iba rozprávať nevedel

Publikované 02.05.2018 v 08:13 v kategórii Bagíra, prečítané: 10x

K záchrancom všetkých zatúlaných zvierat som patrila aj ja. Snáď už od narodenia. Niekoľko historiek by isto vedela pridať i moja (v tomto ohľade ťažko skúšaná) mama. Túžba stať sa zverolekárkou je bohužiaľ ta-tam, ale do ďalšieho života už mám vypísanú prihlášku na veterinu.

I keď sme bývali v činžiaku v úplnom strede mesta, mala som šťastie na "vhodne bývajúcu" vzdialenú rodinu a veškerých, ochotných známych, ktorí ma pravidelne prichýlili na víkendy u seba na svojich vidieckych sídlach. Pre mňa, mestské dieťa, to bol raj na zemi. Vtedy boli ešte (všetky) záhrady nefalšovanými záhradami, v ktorých hlavne po daždi rozvoniaval kôpor a iní jeho zelení príbuzní a susedia, ráno o piatej sa rozkikiríkali prvé budíky, sliepky ešte znášali vajcia, ktoré sa mohli i pokaziť (hovorili sme im záprdky - dnes už toto slovo pravdepodobne vymiera), včely ešte netrpeli agresiou z chemických postrekov, lastovičky predpovedali spoľahlivo počasie, štípance komárov nespôsobovali super alergické reakcie, deti vedeli podľa bľakotu, mekotu, bukotu spoľahlivo rozoznať, čo sa skrýva v stajni a že kravy nie sú fialové...

Ako dieťa som zažila vďaka tým ochotným známym a príbuzným veľa historiek so zvieratami. S celou škálou, ktorú život prináša či poskytuje. Od ružovej až po čiernu.

Vari úplne prvou, ktorá mi živo zostala v pamäti, je tá s kohútom. Sestra mojej babičky bývala na dedine a ich dom nemal kúpeľňu. Takže aj na WC sa chodilo von. Drevená kadibudka stála od domu relatívne ďaleko pre päťročné dieťa. Najprv sa muselo prejsť dlhým dvorom, za ním nasledovalo veľké, ohradené priestranstvo pre sliepky, kačice, husi a väčšie poľnohospodárske náradie každého správneho gazdu. Na jeho konci stála spomínaná kadibudka. Keď som z nej vyšla a chcela sa vrátiť do domu, postavil sa predo mňa v bojovom postoji miestny "boss" na dvoch nohách s ostrohami, načochoreným perím a zlostným pohľadom. A potom to už išlo rýchlo... zúrivo do mňa skákal, ďobal, kam dočiahol, ja som vrieskala na celú dedinu, rodina vybehla v šoku z domu, teta dobehla ku kohútovi, on si ju v tej zúrivosti vôbec nevšimol, ale keď ho kopla do zadku, tak si počas letu priestorom asi uvedomil, že prišiel niekto mocnejší. Skončil ešte v ten deň bez peria a čisto vyumývaný v polievke. Napodiv to nenaštrbilo moju lásku ku zvieratám.

Ďalšia historka pochádza z jednej z pravidelných víkendových návštev u maminej kolegyni, ktorú sme my deti adoptovali za našu tetu. Išla som na vizitu k jej susede sprava. Ich zajačica mala práve početnú rodinku a ja som sa mohla ísť pomaznať so zajačikmi. Jeden ma dosť škarede poškrabal na ruke. Suseda, asi 80-ročná babička, radila dezinfikovať podľa osvedčených babských receptov časov minulých: "Choď si tú ruku rýchlo ocikať, nech sa ti tam nedostane nejaký zápal!" Pre mňa v tých časoch neslýchaný návrh. (O urinoterapii som sa dozvedela oveľa, oveľa neskôr.)

Tých historiek bola ešte veľmi veľa. Neskôr som sa už neuspokojila s návštevami na dedine, ale začala som znášať i domov.

Tie príhody, ktoré nechávajú vlasy našich mám šedivieť, radšej vynechám a spomeniem iba skutočných členov našej domácnosti.

Prvý bol škrečok Čochtan. Na veľký zármutok nás detí - nedal sa chytať do rúk, pretože strašne kúsal. Preto aj bezpečné čistenie akvária zostávalo na našej mame. Po dvoch rokoch spolužitia sme prešli na vyššiu kategóriu - morské prasiatko Albínka. Jej kvíkot nás vítal každé ráno a svojim nenáročným správaním si nakoniec získala i moju babičku, ktorá ju na začiatku ignorovala s poznámkou: "Fuj, potkana do bytu...".

(Týždeň ju mala v podnájme a odvtedy s ňou bola veľká kamarátka).

Moje ambície po Albínkinej smrti stúpali vyššie a ja som nám tajne zaobstarala krásneho kocúra (na psa ešte čas nedozrel). Bol zvyknutý chodiť von na dvor a jeho nešťastím bolo, že stretol našu zlomyseľnú susedu. Vypustila ho na ulicu a zrazilo ho auto. Nuž sme si ho dlho neužili.

No a nakoniec po minimálne 15 rokoch prehovárania povolila i naša rodinná rada a ďalším členom domácnosti sa stal Bagíra. Krásny, žíhaný boxer s predpisovou čiernou maskou a bielym fľakom na hrudi. Veľmi rýchlo sa naučil základným pravidlám. Veľká väčšina psov ich akceptuje, ak ich dokáže dodržiavať i majiteľ.

Pýtať sa von sme ho naučili do tretieho dňa od príchodu. Vždy keď musel, stepoval pred vchodovými dverami, prípadne nás prišiel šťuchnúť ňufákom, ak sme si to náhodou nevšimli, za sprievodného zakňučania.

Po prechádzke vedel, že musí vpochodovať do kúpeľne a kým nie sú ľabky vyumývané, nikam inam nesmie. (Asi dva-trikrát sa stalo, že sme zabudli okamžite previesť povinnú procedúru, a tak sedel v kúpeľni pol hodinu a vzorne čakal, kým sme si chybu uvedomili...). Po rokoch bol tak vytrénovaný, že sám dokázal zdvíhať aj zadné labky.

Niekoľkokrát sa stalo, že mu bolo zle a obsah žalúdka sa ocitol na podľahe v byte. Keby ste videli, ako sa taký poriadkumilovný pes dokáže hanbiť! Až nám ho bolo ľúto, keď so stiahnutým chvostom, ušami a previnilými očami bežal na svoje miesto a tam čušal, ani na privolanie nechcel prísť.

Mali sme šťastie, že nám v živote nič nezničil. Nepoznali sme rozkúsané papuče, koberce či nábytok. Iba raz. Došla som z mesta s nákupom, položila ho na zem v predsieni a kamsi som ešte musela vybehnúť.

Keď som sa vrátila zarovno s mojim bratom a odomkla vchodové dvere, prekvapene sme spolu pozerali do prázdneho bytu. Odkedy sme mali Bagíru, vítal nás zakaždým radostne pri dverách. Niekoľkokrát sme zavolali jeho meno a už nás premáhal strach, čo sa stalo, keď sa zrazu z izby vykotúľal náš vtedy asi polročný kamarát. Pri pohľade naň sme sa hlasno rozosmiali. V tej nákupnej taške som mala vlnu na pletenie. Bolo to klbko a milý boxer si ho pravdepodobne pomýlil s loptou. A pri hre sa tak zaplietol do nití ... (kultúra za pětset)...že mu trvalo chvíľu, kým sa ako zajatec v putách premiestnil z izby do predsiene.

O strave vedel, že ju smie konzumovať iba v kuchyni. Neznášala som totižto roznášanie kostí a iných zbytkov po byte, aké som zažila u susedy, ktorá chovala pudlíkov. Takisto nám musel kedykoľvek misku so žrádlom odstúpiť. Patrilo to k výchove a dodržiavaniu hierarchie v našej "svorke". Po jedle sa opäť išlo do kúpeľne. Tentokrát sa umývala predovšetkým zaslintaná papuľka. Koľkokrát sme si nevšimli, že dojedol a našli sme ho už trpezlivo sedieť v tmavej kúpeľni.

Od malička mal zakázané chodiť na pohovky, či postele. V jeho seniorskom veku sme mu však povolili jednu malú výnimku. Takú, aby boli spokojné obe strany. Vyšlo to vlastne z neho. Vždy po tých kreslách tajne pokukoval. Asi si myslel: Keď môžu oni, prečo nesmiem ja??? A tak dúfal, že nám prejde cez rozum, keď si na kreslo vyloží predné labky. V prvom momente sme boli zaskočení, čo to robí, ale on tam zostal takto spokojne "stáť", položil si pritom hlavu na predné laby a kým vládal, stál.

Bagíra bol "Pán pes". Túto prezývku mu dali psíčkari z okolia. Okrem toho ho volali aj Džentlmen. On ním skutočne bol. Ochraňoval všetky šteňatá, nedotkol sa v sporných otázkach žiadnej feny, aj keby ho rozčuľovala a podriaďoval sa starým psím kamarátom, ktorí ho v detstve "vychovávali", hoci ich silou prevyšoval. Inak to bol dominantný tvor a vždy sme sa museli mať na pozore. V tých časoch sa psi ešte nesterilizovali a nekastrovali ako dnes, a tak ich hormóny riadne ovládali a každý z nich si nárokoval na vedúcu pozíciu v revíri, tak ako to v génoch prebrali po predkoch.

Vďačná som mu i za všetky tie nádherné prechádzky v teple, v snehu, v daždi, za kopu zaujímavých ľudí, ktorých som mohla spoznať iba vďaka nemu, za pravidelný prísun čerstvého vzduchu, za pohyb, za všetky koncerty v našej obývačke, keď oduševneným zavýjaním sprevádzal bratovú hru na saxafóne, za smiech, ktorý vyvolával na našich tvárach dennodenne svojim skutočne komediálnym charakterom, za bezhraničnú oddanosť, za každú chvíľu, keď vycítil, že niekto z rodiny má zlý deň, a tak si mu položil hlavu do lona, akoby chcel povedať: mne sa môžeš vyrozprávať...

Jeho vzťah k deťom bol typický pre boxera. Zbožňoval ich. Živo mám v pamäti príhodu s bratrancovou dcérou. Mala asi 4-5 rokov, keď sa odohrala. Opäť k nám raz prišla celá rodina na návštevu a Bagíra od radosti vyskakoval. Samozrejme, že jeho veľkosť v skoku a veľkosť dievčatka neboli pri tomto zvítaní akceptovateľné. V momente, keď ho brat chcel ukľudniť, znovu nečakane vyskočil a rozrazil mu do krvi pery. Brat v prvom momente stratil trpezlivosť a capol dosť silno Bagírovi po zadku.

V psom mozočku však spracovanie a pochopenie jednotlivých dielikov vzniknutej situácie nebolo dostatočné, a tak si náš štvornohý spoločník pravdepodobne myslel, že dostal kvôli neadekvátnemu správaniu sa k dievčatku. A aby nespravil niečo zlé, radšej sa jej od tej minúty vyhýbal. Ale ako!!! Akonáhle zbadal, že sa k nemu malá blíži, bežal sa chudák ukryť na druhú stranu bytu. A ona bola z toho nešťastná. Vždy sa s ním rada hrávala, keď sa upokojil po prvotnom zvítaní a zrazu to nefungovalo. Ani na naše snahy sprostredkovateľov mieru nereagoval.

O niekoľko týždňov nás navštívili opäť a scenár sa opakoval. Akonáhle ju Bagíra zbadal, prchal do najbližšej skrýše. A dievčatko smútilo ďalej.

Pri tretej návšteve bežal Bagíra na svoje miesto a priam sa triasol, keď zbadal, že malá ide k nemu. Očakával asi nejaký trest. Bratrancová dcéra však k nemu vystrčila ruku, v ktorej držala novučičkú, gumenú hračku iba pre neho. Neveriacky ju očuchal... a od toho momentu boli staré spory zabudnuté a oni dvaja boli zasa veľkí kamaráti, ktorí sa bezstarostne hrali, naháňali a vystrájali.


Mimochodom, kým sme nemali psa, bála sa moja mama i malej čivavky (v detstve ju pokúsal vlčiak). Odkedy spoznala Bagíru, prihovárala sa odrazu nebojácne i takým írskym vlkodavom či nemeckým dogám. A o Bagirkovi, svojom miláčikovi, každému vravela: Ten iba rozprávať nevie!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?