kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Jablká a veľhory

Publikované 06.05.2018 v 12:27 v kategórii Cestovanie, prečítané: 11x



Ak už v týchto dňoch zvažujete, kam na jarnú dovolenku, prinášam vám tajný tip na máj. Vtedy sa totižto aspoň na moment a pár dní môžete preniesť do čarovného, nabielo kvitnúceho raja.


Keď sme v minulosti prechádzali cez Južné Tirolsko niekam na juh do Talianska, hltala som pohľadom kopce a skaly, siahajúce až ku nebesiam. Hľadela na príbytky, vsadené do tých najšikmejších možných uhlov, sledovala, ako sa autá škriabu sťa usilovné mravčeky miestnymi asfaltkami a mala pocit, že sa z nich každú chvíľu pod vplyvom gravitácie musia zošmyknúť kamsi do hĺbky. Túžila som aspoň raz zísť z diaľnice a pobrať sa do tých nekonečných výšok za nimi. Zistiť, ako sa hore nakoniec predsa len udržia, statočne odolávajúc Newtonovmu zákonu.



Muž pozná okolie snáď naspamäť, a tak vybral ubytovanie nad Brixenom. Presnejšie v Raase, ktorý sa nachádza na náhornej plošine a spolu s ďalšími tromi obcami (Schabs, Natz, Viums) vytvárajú tzv. Údolie jabĺk.
Informácie som si prečítala neskôr z prospektov, a tak som sa dozvedela, že kedysi bolo okolie veľmi suché a chudobné. Až v polovici minulého storočia zaviedli domáci premyslený systém zavlažovania, čím údolie zmenili na úrodný raj. Raj jabĺk. Tým pádom i turistickú atrakciu.



A ja som priam magicky šťastnou náhodou ihneď po príchode naďabila v prospektoch aj na tzv. Jablkovú cestu, vedúcu priamo cez Raas. Rozhodla som sa nestrácať zbytočne čas vzhľadom na zvyšný plánovaný program a prejsť ju radšej okamžite po vlastných. Južné Tirolsko má ako jedna z mála krajín skvelo značené turistické chodníčky (i keď na tie slovenské nemá snáď nikto), takže jej dĺžka 7,7 km ma v popoludňajších hodinách nejako zvlášť neznepokojila. No ibaže to človek nesmie držať v rukách fotoaparát, zastavovať sa každých päť metrov a nadchýnať sa kulisami, vôňami, farbami. Jablone pestovatelia vyšľachtili do podoby viničových sadeníc. Veľkosť plodov však nechali pôvodnú, prípadne o čosi zväčšili.
Všade navôkol práve usilovne pripravovali zber úrody. Traktory rozvážali na všetky svetové strany obrovské debny.



V prvý deň som prešla iba polovicu trasy. Okrem jabĺk som na nej objavila i niekoľko biotopov, jazierok s vtáctvom, kus lesa a háj s jedlými gaštanmi. V Natzi som svoju púť prerušila, lepšie povedané stratila som značku a miestna obyvateľka ma nesprávne nasmerovala, nuž som sa vrátila inou značkou - vedúcou takisto naprieč sadmi - nazad do Raasu. Nechcela som riskovať noc medzi jablkami. Ale i po tých necelých štyroch kilometroch som mala pocit, že sa vznášam. Nabitá energiou z toľkej nádhery, zvažujúc, že by sa sem oplatilo prísť v máji. Keď viničové jablone kvitnú... to musí byť božský pohľad! 900.000 snehobielych krásavíc. A tá vôňa!



Na druhý deň sme mierili do Dolomitov. Doteraz som ich vždy videla iba na fotkách iných šťastlivcov a tajne, no v dobrom, im závidela. Zakaždým ma z obrázkov fascinovala krása mlčanlivých velikánov, ktoré sa hrdo vypínajú nad menšími kopcami, dolinami, riekami či jazerami a tamojšími usadlosťami. Neprestávala som dúfať, že ich raz zažijem aj naživo. A nádej neumrela!



Najprv sme sa stavili v Mühlbachu. Nachádzal sa priamo na trase a podľa informácií o južnotirolských udalostiach sa tam každý utorok koná trh s ponukou miestnych sedliakov. Nebolo ťažké ho nájsť, ale nesplnil moje očakávania. Cesta pokračovala dolinou Pustertal. Okrem zaujímavej ruiny hradu sme tentokrát zazreli kopu kukuričných polí a typické jednoposchodové domy so sedlovou strechou v záplave farebných kvetov. Po chvíli sme prešli do užšej, tým pádom i chladnejšej doliny (bo slnko sa tam nevtesná) a čochviľa sa na kraji hradskej objavila tabuľa, oznamujúca, že vstupujeme na územie Dolomitov.




Ak by som mohla, skákala by som aj za jazdy von z auta, aby som pofotila tú nádheru navôkol. Na niektorých miestach som naozaj prinútila muža zastaviť, nech sa deje, čo sa deje. On do týchto končín chodieva pravidelne a má už beztak všetko tisíckrát zachytené z viacerých uhlov svojou kamerou. Vždy, keď ja s našim juniorom táboríme s detvákmi na Slovensku, lezie on so spolužiakom po okolitých skalách alebo potí krv na bicykli. Apropo bicykel... Rád by, keby som sa i ja pridala, a tak som mu i tentokrát jasne zdôraznila, že plahočiť sa v nadmorskej výške 2000 až 2900 m sa ja teda nemienim. Viete si predstaviť niečo podobné, keď naokolo nie je žiaden strom? Nič, čo zaručí aspoň na pár smiešnych metrov záchranu v podobe tieňa a zhora vám tým pádom Oskar neľútostne škvarí mozog a počet funkčných buniek sa nebezpečne zmenšuje, lebo teplota vzduchu dosahuje neuveriteľných 40° C??? Tak to aspoň zažili v júli roku 2015. Nuž, nemal mi ukazovať fotku s dôkazovým materiálom priamo z vrcholu. I domáci vtedy tvrdili, že niečo podobné ani ich predkovia či predkovia predkov ešte nezažili.



A len čo som vyslovila nesúhlas, začali sa kolo nás rojiť cyklisti a veru mi sklapla sánka, keď som v tých výškach zahliadla aspoň tretinu veteránov. Vek odhadom niekde medzi 50 až 60-tkou. A polovicu z toho tvorili ženy. Teda klobúk dolu!!! Hanbím sa, ale názor i tak nezmením. Ani po tejto skúsenosti ma nik do spomínaných výšok neprinúti ísť na dvoch kolesách na vlastný pohon. Kolená si možem zničiť aj inak. Basta. Radšej šliapnem do pedálov sto kilometrov po rovine, než päť kilometrov dolomitskými serpentínami.



Z mestečka Corvara - čosi nádherné, s neopísateľnou aurou - ma následne vzal autom na okružnú jazdu cez štyri okolité priesmyky. Pešo by sme to v žiadnom prípade nezvládli a viac ako jeden deň sme, bohužiaľ, nemali k dispozícii. No i tak sme si cez dva priesmyky spravili kratšie prechádzky.



Podľa záberov už isto tušíte, že sa zapotil aj môj fotoaparát, lebo bol permanentne v nasadení. Jeden deň som nás nabíjala v jablkovom raji, druhý v skalnatom. No trochu sme podcenili teplotu vo výške 2000 m. Priamo na slnku bolo síce príjemne, ale ak sme sa dostali do tieňa alebo na veternú stranu, dosť nás prefúkalo. S pobavením som sledovala miestnych operencov, ktorým vietor vôbec neprekážal. Práve naopak, priam s radosťou sa vrhali do vzdušných vírov a nechali sa nimi nadnášať. Vzápätí sa strmhlav spustili do hlbín, aby sa ďalším priaznivým prúdom nechali vyniesť naspäť do výšin. Asi to niektorí dvojnohí odvážlivci od nich obkukali, pretože v diaľke na oblohe sme objavili desiatky paraglajderov. Vyzerali, akoby sa nohami chceli dotknúť špičiek štítov.



Na tretí deň som sa rozhodla, že dodržím slovo o bicyklovani a dám tých sto kilometrov. Ok, nepodarilo sa mi záväzok splniť na sto percent. Zvládla som iba deväťdesiat. Tých posledných desať bolo totižto do prudkého kopca. Serpentínového.
Vybrali sme sa po toku Eisacku. Štartovali sme v Raasi a prvá zástavka bola v Brixene, jednom z najstarších miest v Tirolsku.
Cesta v doline Eisacku vedie pozdĺž jablkových, kukuričných plantáži. Sprevádza občas diaľnicu, inokedy hradskú a skoro stále rieku. A častokrát vedie pod rôznymi hradmi či zrúcaninami. Ako napríklad pod tým v meste Klausen. Zdola vyzerá dosť impozantne.
Posledná zastávka - mesto Bolzano (Bozen). Je hlavným mestom južného Tirolska.



Keďže som si zaumienila, že sa na bicykli vrátim i nazad, nemohli sme sa v ňom dlho zdržať. V nohách som už mala 50 kilometrov a aspoň 40 na mňa čakalo na ceste späť. A čo je proti toku, je vlastne do kopca, i keď v tomto prípade iba s miernym stúpaním. Muž sa ma snažil prehovoriť, že príde po mňa autom... No snáď nie som nejaké Béčko, že? Zadaný cieľ som splnila na sto percent, len tá noc bola potom ťažká. Cítila som každý sval, každú kostičku.



Na štvrtok som nám vytipovala výlet s koncovkou -klamm. Gilfenklamm. Znamená to v preklade tiesňavu. S bystrinou (v tomto prípade menom Gilfen) medzi skaliskami. Vtedy si treba do batohu pribaliť nepremokavú vetrovku. Vždy býva v -klammoch chladno a vlhko. Ale nádherne.
Kdesi v polovici cesty vypovedal vyšťavený fotoaparát, takže tie spektakulérne časti tiesňavy sa mi nepodarilo zachytiť. Prestávku sme si spravili v hraničnom mestečku Sterzing. Priznávam, jeho pešia - hoci neveľká - zóna sa mi páčila asi najviac z miest, ktoré sme v čase tejto dovolenky navštívili.
Po návrate do hotela sme sa rozdelili. Muž šiel na cyklistickú túru, ja som dokončila jablkovú cestu, tentokrát z druhej, zatiaľ neznámej strany.
---

Nuž a na záver, teda v piatok som nám len tak zbrucha vyhliadla cieľ. Chcela som ísť navštíviť miestne salaše (alm) a zhodou okolností sme dostali aj jeden prospekt s dolinou Villnöss kúsok poniže nás. Fotky v prospekte boli nádherné a to som vôbec netušila, že i celý výlet bude podobne fantastický. Husté mračná síce zahalili okolité skaly, takže sa nám nepodarilo zachytiť zábery s dôkazovým materiálom, ale ja by som tam išla určite znovu. V tých končinách končila civilizácia a všade navôkol bolo božské ticho. Najhlučnejšie boli snáď iba kravské zvonce. V okolí je salašov neúrekom, no my sme si vybrali jeden, ktorý vychválila pisateľka článku a hneď za ním sa nachádzal druhý, ktorý kedysi veľmi rád navštevoval Reinhold Messner. Jeden z najznámejších horolezcov sveta a obľúbenec môjho muža.




Ten prvý (Geisler Alm, 1996m) zaujal i mňa, čo sa milých nápadov týka. Od čaty horských mužíkov, cez drevené lehátka pre bronzloviacich, po detské ihrisko s minizoo. V tom druhom (Gschnagenhardt Alm, 2006m) som si zasa milo podebatovala s prevádzkovateľom. Starším pánom v tirolskom oblečení, ktorý spríjemňuje odpočinok turistom hrou na akordeóne, jeho žena zasa naozaj fantastickými tortami a koláčmi. O obsluhu sa starajú zasa ich dospelé deti.
A ja pevne dúfam, že sa do tejto doliny ešte niekedy vrátime.
Cestičiek na turistiku tam bolo požehnane.



Na záver: ubytovali sme sa v novootvorenom penzióne Sylvanerhof a môžem ho iba vrelo odporúčať ďalej. Apartmány boli nádherné, obrovitánske, voňali novotou a čistotou. Mali dobre vybavenú kuchynku, TV, spáľňu, balkóny. Hneď za Sylvanerhof-om je i autobusová zástavka. Stade sa pohodlne odveziete do neďalekého Brixenu. Sylvanerhof sa pýši i vlastnou pizzériou a obchodíkom. Jedná sa vlastne o rodinný podnik. Majitelia su milí, chodby zdobia trofeje ich dospelej dcéry, ktorá kedysi úspešne pretekala v ktorejsi z disciplín na lyžiach.
Ďalšou alternatívou je i susedný penzión Sonnenhof s vonkajším bazénom a vlastným, priestranným ihriskom.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?