kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Mahtab

Publikované 11.05.2018 v 16:43 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 4x

Irán si často ľudia podvedomo spájajú s knihou "Bez dcéry neodídem". Nebolo tomu kedysi inak ani u mňa samotnej. Tá kniha ma často prenasledovala v myšlienkach práve v období, keď bol mojim partnerom Rahmi, ale iba do momentu, kým som nespoznala Mahtab. A vďaka nej postupne aj viacero ďalších Peržanov. Na toto označenie si veľmi potrpela. Priam neznášala, keď jej niekto omylom či z čírej neznalosti povedal, že je Iránčanka.

Mahtab sedela v lavici predo mnou. Všimla som si ju hneď v prvý deň. Jej tvár magicky priťahovala každého, i keď nie každý to bol ochotný priznať. Ženy ju zväčša pozorovali so závisťou im typickou, mužom zasa pravidelne narúšala odpočinkový modus ich ťažko kontrolovateľných hormónov.

V ten deň mala na hlave hodvádnu šatku. Ležérne naaranžovanú, ako ju zvyknú nosiť niektoré krajanky v jej domovine. Prikrývka to áno, keďže tak káže zákon a dobré mravy, ale neposlušné pramene vlasov si i tak nejakým spôsobom nájdu z pod nej cestu von u tohoto typu odvážlivkýň, čo radi riskujú ukameňovanie... za neprístojné správanie na verejnosti.

Mahtab by sa v dave (v krajine dlháňov) vďaka svojej výške isto stratila. Dorástla tuším iba na 154 cm a ten chýbajúci zvyšok sa snažila VŽDY zakamuflovať opätkami, tenšími než ihlice, na ktorých sa devy ako ja idú prizabiť (dokonca už obyčajný pohľad na ne u mňa vyvoláva prudké závrate – to len voči kolotočom som rezistentná). Ale stačilo, aby sa začala smiať a hneď by ju zasa každý s istotou v tom dave našiel.

Smiech patril do jej osobnej výbavy, do kategórie tajných zbraní a nie raz sa stalo, že keď sme spolu zašli do kina, nesmiali sa prítomní ani tak na práve bežiacej komédii, ako následne po tom, čo zakúsili silu výbuchu z hrdla tej nenápadnej osôbky, pričom ju takmer ani nevideli v tej tme.

Takže tajomné zjavenie z Tisíc a jednej noci sedelo teraz priamo predo mnou a svojim exotickým výzorom si okamžite získalo moje sympatie.

***

„Bože, ako ja neznášam svoje pačesy!“, rozčuľovala sa Mahtab, keď si hrebeňom snažila rozčesať svoje drobulinké kučery, pričom to vyzeralo, že si ich kmásaním zo strany na stranu zúrivo vytrháva.

„Prečo, veď sú v poriadku“, odpovedala som, sledujúc jej boj, „vieš čo by za to dali iné, keby mali tvoje vlny na hlave?“

„Jééj, Katarína a to ti teraz musím porozprávať jednu príhodu. Týka sa práve ich a Ahmada.“

Rozprávanie na chvíľu prerušil jej srdečný smiech.

„V čase, keď sme sa spoznali, som mala fázu každé ráno si ich pravidelne žehliť, aby boli rovné. Samozrejme, že som sa snažila popliesť Ahmadovi hlavu, veď veľa dievčat si vtedy na neho robilo zálusk. Ak mám byť úprimná, bol pre nás vstupenkou do Európy. Kto mohol, snažil sa hocako dostať z Iránu preč. Nuž tak som sa ho jedného dňa narovinu spýtala, aké vlasy sa páčia jemu. Teda či rovné a či kučeravé. A predstav si, že jemu sa páčili kučeravé, ale myslel tým také pravé od prírody. Neuznával, aby si žena ničila vlasy kvôli kráse. Preto zaklamal, že má radšej vlasy rovné. On si chudák myslel, že u mňa sú práve tie prirodzené. A ja som tým pádom každé ráno prácne pokračovala v žehlení, až kým sa to jedného dňa čisto náhodne nevysvetlilo. Na tomto nedorozumení sa ešte i dnes schuti zasmejeme.“

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?