kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Medveď a sliepky

Publikované 01.05.2018 v 18:17 v kategórii Družina, prečítané: 6x

Pred 25 a viac rokmi som sa pravidelne zúčastňovala na prázdninových táboroch ako inštruktorka, neskôr vedúca. Ten nasledujúci patril medzi jeden z najvydarenejších.
Jeho účastníci boli spolužiaci z triedy ktorejsi bratislavskej základnej školy - v tých časoch prváci alebo druháci - a ich vedúci sa o nich starali i počas školského roka na pravidelných schôdzkach, a tak mali detváky základné návyky táborníka dávno v krvi. Od prvého dňa som videla, že sú skvelo zohratý tím, ktorý dokáže čítať i mnohé nevyslovené myšlienky.

Jedného večera, keď už deti oddychovali v spacákoch, som viac-menej náhodou objavila svoju dovtedy nepoznanú zručnosť v modelovaní (ktorú som však ďalej nerozvíjala, a tak čoskoro upadla do zabudnutia), a keďže i tu sme mali navzájom medzi sebou zavedené prezývky, každý si na môj podnet začal z moduritu formovať svoj znak. Ak si správne spomínam, istého chlapca sme volali Medveď. A tak sa z tmavej hmoty pokúsil vytvarovať maca. Úprimne priznávam, nie moc sa mu vydaril. Pamätám si na moment, keď výsledok jeho práce zazrela vedúca. Začala sa smiať z plného hrdla a svojimi nevhodnými, uštipačnými poznámkami ho neskutočne ponižovala pred kamarátmi. Tí, kopírujúc svoj dospelý vzor, sa, samozrejme, vďačne pridali. Podobné jednanie v práci s deťmi sa mi odjakživa protivilo (hoci kedysi bolo bežné a, bohužiaľ, zatiaľ stále nevymrelo). Vzala som si ho teda ku sebe a krok za krokom mu trpezlivo vysvetľovala, ako vylepší svoje dielko. Na konci druhého pokusu stál pred nami na stole malý, vydarený medvedík a ja som chlapca pochválila za snahu, i za výsledok. Od toho dňa chodil iba za mnou. So všetkým sa mi zdôveroval, so všetkým sa so mnou radil. Pre neho som bola jediná, ktorá ho verejne nepotupila, nepridala sa k väčšine a nezranila tým pádom jeho krehkú detskú dušičku. Nikdy som nezabudla na bezhraničnú vďačnosť v jeho očiach.

O mnoho rokov neskôr som modelovala so svojimi zverencami v družine veľkonočné hniezda z obalov na vajíčka. Vnútorné výbežky v nich sme premenili na sliepky. Paula bola hotová ako prvá. Pri tom množstve detí som si ani nevšimla, ako im omylom naopak polepila hrebeň, laloky a zobáky. Tak som jej vysvetlila, v čom je chyba. Nepatrná, ale chyba. Ohrnula spodnú peru a smutne hľadela na svoj výtvor, tuho rozmýšľajúc, čo s tým.

- Paula, chceš to tak mať? - spýtala som sa jej. Poznám ju, a tak viem, že keby sa to i jej nepáčilo, ide na vec odznova. No ona sa akosi zdráhala odštartovať pokus číslo dva.

- Áno, chcem to tak mať, - znela jej jednoznačná odpoveď po krátkom zvážení.

- Ok, tak povieme, že si vyšľachtila nový druh sliepok!

Očká sa jej rozžiarili, začala sa srdečne smiať a opakovala radostne po mne:

- Jasné, mám nové sliepky!

A problém bol razom vyriešený :)

A poučenie z príbehu?

Hovorme deťom pravdu, primeranú ich veku a chápaniu, ale nezabíjajme zbytočne fantáziu tam, kde nemusíme. Pomôžme im vynájsť sa z na pohľad bezvýchodiskovej situácie, pomôžme im byť kreatívnymi. Aj občasné omyly otvárajú cestu novým veciam, nápadom či objavom.

Medveďpocítil, ako bolí výsmech, no presvedčil sa, že i nepodarok sa dá zachrániť. Len treba chcieť. Prípadne požiadať niekoho o pomoc.

Paula zasa pochopila, kde spravila chybu, uznala si ju a pre prípadných neprajníkov mala navyše v zásobe plauzibilnú odpoveď ;-)

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?