kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Meran

Publikované 06.06.2018 v 09:53 v kategórii Cestovanie, prečítané: 5x

Nasledujúci deň sme si naplánovali návštevu Meranu. Nech využijeme voľný lístok na HD a zároveň trochu pričuchneme ku mestskému ruchu. Z dopravného hľadiska sa naša poloha ukázala ako veľmi výhodná. V Malsi totižto končí (alebo - ako sa to vezme - začína) miestna železnica. Ďalšie osady, obce, dedinky za jeho chrbtom (a bližšie ku hranici) s ním boli pospájané autobusmi. V čase našej návštevy preprava fungovala v pohode. No z rôznych prospektov sme sa dozvedeli, že počas sezóny býva preťažená. Napriek všetkému i vtedy motoráčik odporúčajú, lebo priamo na miestnych asfaltkách to vyzerá oveľa horšie.
Vláčik z konečnej vyráža každú hodinu. Cestovný lístok treba pred každou jazdou označiť v automatoch. Je neprenosný a okrem mena cestujúceho na ňom stojí i dátum platnosti.
Zbožňujem takéto cesty, kde z miestnych každý každého pozná a pokrikujú po sebe naprieč celým vozňom, aby sa dozvedeli, kto má čo nového a kam sa práve vybral. Krátku chvíľu sme po mužovom návrhu uvažovali, či výlet nepredĺžime až po Bolzano. Ja som v ňom bola vždy iba na chvíľu, z toho dvakrát na bicykli, takže vychutnať čaro uličiek s reťazou v závese sa mi nikdy poriadne nepodarilo. Ale nejako sme sa svorne necítili príjemne v pohyblivej saune na koľajniciach. Nie preto, žeby bola preplnená, ale chýbali nám okná a čerstvý vzduch. Osobne neznášam klimatizáciu. Ani keď funguje a ešte viac, keď nefunguje! A tak sme sa pri spoločnom rozhodovaní v trojici veľmi rýchlo opäť dohodli na Merane. Okolitú krajinu sme si smeli prehliadať počas jazdy hodinu tam a hodinu naspäť.
Fascinovalo ma množstvo zámkov, hradov, kaštieľov či kláštorov, rozosiatych doslovne každých päť metrov od seba. Tam snáď každej druhej rodine nejaký prislúchal. Z vláčika sme na okamih zvedavo nazerali do dvorov. Niekde sa pásli kravky, inde koníky, sem-tam pobehovali sliepky a takmer všade si domáci pestovali na prilepšenie zeleninku či ovocie. Pastva pre moje oči a pokoj v duši.

 
Príjemná meránska atmosféra mi zostala v pamäti ešte z poslednej návštevy. Z miest, ktoré som spoznala v talianskej časti Južného Tirolska, ma očaril asi najviac. Južanská zmes exotiky učupenej pod vysokými vrchmi, tritisícovkami. Palmy a sneh. Nádherné vily s botanickou záhradou v pozadí. Nemčina ako dorozumievací jazyk a obchodíky plné talianských špecialitiek.
Od vlakovej stanice sa stačí pridŕžať značenia, ktoré vás bez problémov dovedie do priameho centra. Šli sme vpred pozvoľným tempom, bez konkrétneho plánu.

 
Meran je kúpeľné mestečko. Kedysi sa hrdilo dokonca titulom hl. mesta Tirolska a neskôr sa do povedomia aristokracie dostalo vďaka návštevám Sissy. Strávila v ňom s dcérami dve zimy. Po vojne sa mu už celkom nepodarilo nadviazať na predošlé úspešné roky, no napriek tomu má svoje čaro (ale i tomu zodpovedajúce vyššie ceny).
Pri rozbore liečivej vody v jeho bezprostrednej blízkosti sa zistilo, že rádioaktívne zdroje obsahujú radón, čím sú vhodné na liečenie reumy, artrózy, ženských a iných chorôb.

 

Pri návrate domov padlo moje nasledujúce, spontánne rozhodnutie, že mi prechádzka Meranom nestačí (chlapi boli doobeda na bicyklovej túre, oni to s nadrobenými kilometrami v nohách videli inak) a autobusom sa odveziem ďalej do Burgeis. V knihe stála o ňom zmienka, že patrí ku najkrajším dedinkám vo Vinschgau.

 
Svoje rozhodnutie neľutujem. Ani nie tak kvôli dedinke, ale kvôli jazde (mini)autobusom tam. Šofér sa isto narodil pod hviezdou zabávačov a práve v ten deň či tú jazdu bol v najlepšej forme. Zabával prítomných cestujúcich, ako by ho zato extra platili. Nerozumela som síce všetkému, snáď kvôli dialektu, čiastočne pravdepodobne i kvôli miestnym špecialitkám, ale o dobrú náladu sa postaral i mne.
Už pri vstupe som do automatu pchala lístok naopak a on rozosmial zvyšok na môj účet. Potom pokračoval v rozhovore s babičkou, ktorá stála vedľa mňa. Začiatok rozhovoru mi síce chýbal, ale podstatu porozumiete i vy.
- No to nie je tak ľahké. Teraz sa pevne držte, pridávam plyn - a hneď demonštroval, čo tým myslel. Letel úzkymi uličkami Malsu ako splašený víchor. Alebo ako pretekár F1 v Monte Carle. So zadržaným dychom som sa "prisala" ku tyči a sledovala, či sa strafí medzi fasády dvoch oproti sebe stojacich domov. Zvládol to na milimeter presne.
- Po deväťdesiatke budete môcť so mnou cestovať iba ako deti. To jest v sprievode rodičov! - pokračoval smerom ku babičke, ktorá sa tiež držala tyče sťa kliešť. Po jeho poznámke sa začala smiať a hlavu pootočila k mužovi, čo sedel na sedadle za ňou.
- Starký, počuješ??? On vraví, že po deväťdesiatke s ním smieme ísť iba v sprievode rodičov.

 
Než som nastúpila do autobusu, pozrela som si na tabuli pre každý prípad rozpis zastávok. Nech viem, čo ma asi čaká, keďže sú na znamenie. Zistila som, že niekde za "Požiarnikmi" budem musieť vystúpiť.
Keď sa autobus vyštveral do najvyššieho bodu v dedine, pristúpil akýsi chlapík. Sledovala som pozorne okolie, a tak som nezaregistrovala, o čom sa baví s vodičom. Ten zrazu opäť pribrzdil, otvoril dvere a muž vyskočil von. Vbehol do najbližšieho domu a my sme stáli mimo oficiálneho plánu.
- Tvrdil mi, že mu to bude trvať iba pár sekúnd a už tú peňaženku hľadá aspoň dve minúty - zahlásil flegmaticky smerom ku nám a pridal ďalšie spontánne súvetia zo svojho zábavného programu.
Vynútenou prestávkou som získala čas na premýšľanie. Nechala si šoférom potvrdiť polohu hlavného námestíčka a svižným skokom z autobusu sa s ním lúčila slovami: chcem sa tu trochu porozhliadnúť.

 
Burgeis na mňa pôsobil idylickým dojmom. Na tých pár domov (s freskami) a 852 obyvateľov sa i tu môžu pochváliť hradom z 13.storočia a priamo nad ním kláštorom.
Túlala som sa uličkami, na hlavnom mininámestíčku sa práve zgrupili nejakí turisti, aby si vypočuli prednášku z organizovanej túry, v niektorých záhradkách sa tmolili domáci a nazad na mininámestíčku sme viacerí so záujmom sledovali milimetrovú prácu istého vodiča nákladiaku, ktorý sa snažil svojho viackolesového tátoša vtesnať do úzkej uličky a nezoškrabať pritom omietku dvoch naprotivných domov.
 
Keď som v jednom dvore zbadala, ako sa kamošky zberajú domov, povedala som si, že je načase nasledovať ich príklad. Pomaly sa zvečerievalo a ja som sa rozhodla zvyšok cesty zdolať pešky, hoci som vôbec netušila, kade ma značka a oči povedú. Najprv som však musela zistiť, ako či kde sa na ňu napojím.
Miestne informačné služby boli otvorené i o takomto čase a tamojšia zamestnankyňa mi ochotne poskytla všetky potrebné informácie s mapou okolia, ktorá podrobne zahŕňala Burgeis, Mals i Tartsch.

 
Iba kúsok za dedinou som sa opäť presvedčila, ako dobré by bolo všade vo Vinschgau nosiť so sebou dáždnik. Značka viedla cez kus pozemku, ktorý práve v čase mojej návštevy zavlažovali. A ona, potvora, šla naprieč ním. Z mojej pozície som iba ťažko odhadovala, kde je koniec, kde budem v suchu. Z Meranu som ani nebola vhodne obutá na to bahno, čo mi čvachtalo pod nohami. A obloha nad mojou hlavou tiež vyzerala všelijako.

 

A tak som tam behala medzi kvapkami vlahy ako splašený Mr.Bean, aby som pred nimi uchránila fotoaparát a mapu. Už zakrátko ma cestička voviedla do lesa, vysoko nad asfaltkou v doline. Aj tu som šla popri kanáloch Waale, no tentokrát v nich netiekla voda.
Bola to veľmi príjemná, nenáročná prechádzka.

 

A vďaka mape som sa uličkami Malsu popri kanáli dostala aj do Tartschu.

 




Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?