kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Mr.Bean (to ako ja) a letištní duchovia

Publikované 02.05.2018 v 08:46 v kategórii Veselé zo života, prečítané: 6x

Do jedného sa proti mne spolčili!!!

Že kto? No predsa tí duchovia. Asi nie sú priaznivcami Vianoc, o ktorých mnohí svorne tvrdia, že sú sviatkami pokoja a radosti. Alebo tú radosť pochopili nesprávne. Rozumej ako škodoradosť, keď ma dnes tak zdatne trápili...

Včera odchádzal Michael spolu so zborom do Amsterdamu, dnes sa vracali. Prvú šichtu s odvozom prebral muž, druhá pripadla mne, keďže i on dnes letel preč. Len opačným smerom. Ešte mi večer vysvetľoval, ako sa dostanem na parkovisko P20, ale netušil, že ako odbočku musím zvoliť Terminal2 a nie Terminal1, kam ma omylom posielal on.

P20 nám (rodičom) poradila šéfka zboru. I na letisku je práve vianočný trh a kto má parkovací lístok z P20-tky a navštívi tamojší trh, získa pri nákupe hocčoho a v hociktorom stánku doplňujúci lístok na parkovanie zadarmo. Tak sme sa s jednou spriatelenou rodinou (o otcovi, čo sa stará o dievčatko zo susedstva, ktorému zomrel otec, som písala minule) dohodli, že spojíme príjemné s užitočným. A dohodli si stretávku na trhoch.

Bolo to už veľmi dávno, čo som išla sama autom na letisko a na krúženie okolím mi nezostali práve dvakrát dobré spomienky, hoci som to nakoniec zvládla.

Preto som dnes sadala do auta so zmiešanými pocitmi. Pridŕžala som sa rady muža a odbočky Terminal1. A začalo nanovo krúženie okolím. Našťastie som dorazila načas, a tak ma prvé kolečko naviac neznepokojilo. Keď ku nemu pribudlo druhé, začala som sa mrviť. Nikde na okolí nezahliadli moje jastrabie oči vytúžené číslo 20, aj keď ich tam inak k výberu bolo požehnane. Potom som odbočila kamsi, kde to chvíľu vyzeralo, že odchádzam z letiska preč. Cítila som sa príšerne šedivá a minúty ubiehali a ubiehali, skoro ako tie kilometre na tachometri. Ani si neviete predstaviť, ako ma potešilo, keď sa na tabuli opäť zjavila odbočka Terminal namiesto Tramtária.Pri prvej príležitosti som zastavila pri kraji cesty a vytočila číslo Belindy. Nech ma naviguje, kde sa (do pekla) tá nešťastná 20-tka nachádza. Letištní duchovia jej ale istotne zablokovali mobil!

Nuž som si povedala: posledný pokus alebo sa vraciam do Mníchova a niekto už len vezme Michaela so sebou. Veď viem, že na Belindu a jej muža je spoľahnutie.

Zaparkovala som na najbližšom vonkajšom parkovisku, vbehla rýchlo do letištnej budovy a namierila si to k prvému miestnemu zamestnancovi, o ktorom som si myslela, že sa na okolí vyzná. A ďalej sa pridŕžala jeho rady. Smer Terminal2.

Takmer som radosťou vybozkávala tabuľu P20, keď sa konečne predo mnou zjavila. To som ale netušila, že ďalšie drahocenné minúty venujem na hľadanie voľného miesta. Mala som pocit, že dnes sa (na podnet tých neprajníkov) rozhodlo navštíviť letištný trh aspoň 100 000 návštevníkov, čím sa moje meškanie predĺžilo na zdatnú pol hodinu. Nasledovalo predieranie sa tou 100-tisíckou nazad ku Terminalu1. Šla som naverímboha, lebo v tej trme-vrme som akosi stratila orientáciu. Ok, asi nie úplne, keďže som nakoniec vyšla na správnom mieste.

A to už zvonil telefón. Aby mi Belinda oznámila, že majú Michaela a z možnosti A-B-C-D-E chlapci vyšli na E-čku. Veď ako inak, letištní duchovia zariadili to najvzdialenejšie možné miesto.

Keď sme sa stretli, rozprávala som im pri chutných lakotinkách a punči svoje posledné dobrodružstvá z letiska a netušila, že ďalšie dve ma zastihnú nepripravenú už čochvíľa.

Najprv som nesprávne vložila parkovacie lístky do automatu a v duchu sa zmierila s platením "pokuty", ale duchaprítomná Belinda postláčala správne gombíky namiesto mňa a automat sa zľutoval. Potom sme sa rozdelili, oni parkovali v bloku 6, ja v 8-čke.

Pomaly som autom schádzala poschodie za poschodím a zastala pred posledným automatom s rampou. A letištní duchovia opäť zaúradovali. Spojili svoje sily a vyfúkli mi parkovací lístok z ruky. Dopadol na zem. Vystúpila som z auta, aby som ho zodvihla a na svoje zdesenie zistila, že tam leží ďalších aspoň 100 odhodených lístkov. Aaaaaaaaa!!!!

Vzala som prvý, automatu sa nepáčil, vzala som druhý, zasa nič. A to som mu vybrala tie najčistejšie. Tak som ich zodvihla aspoň dvadsať, čistých i fľakatých, strkala jeden po druhom do automatu a nadávala ako pohan. A všetci, čo prichádzali za mnou, sa asi veľmi divili, čo tam tá bláznivá ženská stvára. Kým sa rampa nezľutovala a nepustila nás na slobodu.

A týmto vám, tu prítomným, sľubujem, že koho odteraz uvidím hádzať lístky na zem, tomu dám po paprčiach!!!!!!!!! Namojdušu. Howgh! :sunglasses:

:sweat_smile::sweat_smile::sweat_smile:

Ps. Keď som vystúpila z auta pred domom, zistila som, že všade na ceste je námraza. Asi si viete predstaviť, s akým rešpektom som potom našľapovala zvyšnú trasu až po barák. Veď čo ak ma nejaký z duchov sprevádzal až domov???
xxx
a tu je jasný dôkaz, že duchovia existujú

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?