kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Na Novom Zélande už určite nikdy karavány upratovať nebudem

Publikované 05.06.2018 v 23:18 v kategórii Veselé zo života, prečítané: 5x

Nuž, poviem vám ... o upratovaní by som mohla knihy písať.
Za posledné roky som však odpozorovala, že najefektívnejšie túto činnosť vykonávam, keď sa ku nám nahlási návšteva. V minúte dvanástej. To potom lietam ako zajačik duracell a všetko stíham v neuveriteľne rekordnom čase. No ak na dvere klopú Vianoce či Veľká Noc, tak to ma vôbec nedokáže rozhádzať. Samozrejme, že upratujem, dokonca upratujem rada. Hlavne keď vidím ten rozdiel "before & after". Ale robím to tak, aby som ja bola v pohode. Za úplne katastrofálne obdobie môžem označiť éru živnostníctva. Všetko iné bolo prednejšie a vždy sa našiel nejaký dôvod, prečo až zajtra... Také už nikdy viac!!! Aj preto som sa radšej znovu zamestnala. A viete, čo ma najviac pri upratovaní zožiera? Keď sa rozhodnem pretrieďovať veci v skrinkách odpočívajúce, priestor zaberajúce a ku tomu dochádza minimálne raz za pol roka - na začiatku to ide super rýchlo, ale potom sa pravidelne dostanem do bodu mrazu, kde existuje jedna kôpka vecí, ktoré si určite nechávam, druhá, ktoré stopercentne vyhadzujem a tretia, pri ktorej neviem, kam z konopí a márne sa snažím dospieť k nejakému rozumnému rozhodnutiu. A skúste uhádnuť, ktorú z tých troch od srdca neznášam...
Ale iné som chcela. Pri téme upratovania mi spontánne v mysli zablikajú dve story, ktoré z času na čas rada spomeniem pri stretnutiach s členmi rodiny či priateľmi, ak sa zvrtne reč týmto smerom. Prvá je z obdobia, keď som sa mala nasťahovať do bytu svojho nastávajúceho. On, dovtedy muž svetobežník, väčšinu času žijúci a pracujúci v Číne, Korei či Indii, si nebudoval nejaký pevný citový vzťah ku svojej mníchovskej kutici. V porovnaní s podmienkami v spomínaných troch krajinách to bol v Mníchove vlastne palác, kam z času na čas zavítal. Lenže ja, deva poriadkumilovná, som hneď zaregistrovala, že ten neveľký dvojizbák by zasa raz potreboval vymaľovať...ok, celkovo dať nejako do pucu.
Asi tri týždne predtým som pomáhala kamoške a jej mužovi pri maľovke ich trojizbového bytu, tým pádom som bola ešte stále plná elánu a pokladala sa (omylom) aj za naslovovzatého odborníka. A vzápätí bola predo dvermi Veľká Noc. Presne si pamätám, že sme mali ísť na štvordňovú otočku do Talianska, no naše plány na niečom nakoniec nečakane stroskotali. A ja som akosi neuvážene zahlásila ... veď máme vďaka tomu voľno, využime ho na maľovku!
Že ja som si radšej nekusla do jazyka! Chlap sa vám totižto na návnadu chytil a vo štvrtok krátko pred záverečnou sme stáli pri pokladni jedného veľkoobchodu pre kutilov s vozíkom plným štetcov, farieb a iných maliarskych a upratovacích doplnkov. Doma sme všetko vybalili a ja som žiarila šťastím, že zachvíľu bude podľa môjho vzoru žiariť aj celý byt. Vysúkala som si rukávy, namočila štetec do farby a s nadšením sa pustila do práce. Postupovala som presne ako u kamošky, lenže netušila, že tapety v tomto byte majú už dávno za sebou svoje najlepšie roky a teraz iba v tichosti dožívajú. A robili to rafinovane. Až keď sa do sýta napili farby, začali sa vzdúvať podľa vzoru Álp. Zhrozene som pozerala, čo sa mi to odohráva pred očami všade navôkol. Nabrala som na štetec ďalšiu farbu a snažila sa ňou zakamuflovať vzniknutú povrchovú zmenu. Ale to už tapety odmietli nasávať a zdúvať sa. Rozhodli sa pre zmenu taktiky. Pod ťarchou tekutej, bielej hmoty sa podvolili zemskej príťažlivosti a začali padať na podlahu. Ja som zalapala po dychu a myslela, že odpadnem tiež. Dokážete si predstaviť to vnútorné rozpoloženie??? Bolo mi do plaču, keď som zistila, do akého katastrofálneho stavu som priviedla jednotlivé miestnosti. Ešteže milujúci muži vidia mnohé veci inak, športovo ... alebo ich možno vôbec nevidia?
Na konci dňa bola zo mňa iba neúspechom zdrvená troska, ktorá si sľúbila, že už sa nikdy, ale naozaj nikdy, nebude miešať do remesla odborníkom!!! Čo sa dalo, som aspoň poupratovala a na zvyšok radšej zabudla.
Druhá príhoda je z opačného konca našej zemegule. Rozhodli sme sa spoznať krásy Nového Zélandu a z bohatej ponuky sme si vybrali cestovanie prenajatým karavánom. Naša radosť bola o to väčšia, keď sme zistili, že z požičovne sme dostali úplne zbrusu nový voz. Na tachometer nazbieral možno 50km. Blýskal sa čistotou, voňal novotou. Takže plánované čistenie vopred sme mohli z listiny činností vyškrtnúť. O to viac som si dala záležať na dôkladnom leštení po 4 týždňoch krížom-krážom a 6000 prejazdených kilometrov. Keď človek nie je zvyknutý na čistenie štvorkolesového bejváku, stále má pocit, že na čosi istotne zabudol, alebo že henten roh musí vydrhnúť ešte raz alebo čo ja viem čo...
Okrem toho nás tlačil i čas, ktorý sme mali k dispozícii. S malou dušičkou som počúvala, čo nám povie zamestnanec firmy na naše upratovacie schopnosti, aký ortieľ vyriekne. Na moje prekvapenie sa ako prvé spýtal: - Mali ste cestou nejakú nehodu? Odpovedali sme jednohlasne: Nie! - Ani žiaden škrabanec??? - Nie... - Vďaka Pánu Bohu!!! Po 6 týždňoch ste prví, ktorí odovzdávajú nepoškodený voz!!! Podávali sme mu kľúče... A vy si nepôjdete pozrieť vnútrajšok? - Vnútrajšok ma nezaujíma, hlavne že je karaván v poriadku!
No povedzte, nemohol nám to povedať hneď na začiatku?!? Od toho dňa som sa zariekla, že na Novom Zélande už určite nikdy karavány upratovať nebudem!!! Howgh.
PS: Na vysvetlenie - ak cestujete Novým Zélandom a ste vodičom motorového vozidla, pripravte sa na neskúsených miestnych operencov. Tí zriedkakedy stretávajú autá na cestách. Aj z toho dôvodu sa im nedokážu až tak elegantne a načas vyhýbať ako napr. ich európski príbuzní, čo má za následok, že prvá pecka, ktorá sa vám nečakane ako bomba rozpleskne na čelnom skle býva častokrát príčinou, prečo autá s cudzincami končia v priekope.


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?