kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

On ma nahovoril

Publikované 08.05.2018 v 16:32 v kategórii Družina, prečítané: 5x

4.dec.2016

Pokiaľ to nie je potrebné, neriešim každý konflikt svojich zverencov okamžite. Skôr z úzadia nepozorovane sledujem, čo sa bude diať. Pretože deti mnohokrát zvládajú riešenie i sami, čo je tou lepšou alternatívou a ak predsa len situácia eskaluje, prekvapím ich doplnením svojej vlastnej verzie, a oni zaskočené, koľko toho viem, mi väčšinou nakoniec prezradia úplne iný vývoj konfliktu, než by nezasvätený očakával. Nie zriedka sa stáva, že jeho pôvodcom je tretia osoba, ktorá je zapojená inkognito a tajne vydáva inštrukcie svojmu komplicovi či komplicom. A potom sa automaticky zvýši i pravdepodobnosť, že dospelý pokarhá omylom nevinného.

Boli sme v triede, deti už mali úlohy hotové, a tak sa každý venoval svojej obľúbenej činnosti. Johny L. sa hral v zadnom kúte s legom. Bol plne zahĺbený do stavby svojich vesmírnych lodí. Zbadala som, ako sa okolo neho mihol Henry T. a niečim ho nahneval. Kryla ich lavica, a tak som z pohybov a gestikulácie zachytila iba časť konfliktu. Na pár sekúnd sa zdalo, že bude kľud, no i napriek tomu som z nich nespúšťala oči. Zrazu som uvidela ležať Johnyho na Henrym a päsťou do neho udierať. Rýchlosťou blesku som sa premiestnila ku nim, odtrhla ich od seba a samozrejme, že sa Henry promptne sťažoval, ako "nič nerobil" a Johny sa naň nečakane vrhol, pretože omylom zhodil jeho veci.

Vôbec však nečakal, akou odpoveďou ho prekvapím ja. Zároveň som ho požiadala, aby si rýchlo spomenul, čo naozaj robil, pretože som ich už chviľu pozorovala a z môjho stanoviska to vyzeralo úplne inak. Z môjho stanoviska bol on tým, čo pokúšal a to hneď dvakrát po sebe

Zarazil sa a tichým hlasom vykoktal: "Ja som nechcel... to Otto H. ma nahovoril, aby som mu pozhadzoval na zem všetky veci..."

Ahá, takže Otto. Tento priebeh som nečakala, ale neprekvapil ma. Dvojka Otto-Henry je mi veľmi dobre známa. Obaja nepatria práve ku tým športovo zdatným, skôr naopak. Asi aj preto sa navzájom našli. Pri futbale dusia v sebe hnev, lebo nedokážu trafiť loptu tak, ako by si želali. Pri "dôležitých" zápasoch ich potom kamaráti nevyberú do družstva. Oni sa z pomsty spolčia a cielene podpichujú z úzadia. Snažia sa to robiť nebadane. Odkopnúť loptu do diaľky, preč z ihriska, keď sa ku nim náhodou dokotúľa, dopĺňať hru svojimi podpichovačnými, štipľavými komentármi ("Netrafíš, netrafíš,..." a pod.), postaviť sa do stredu hracej plochy, aby naschvál zavadzali hráčom. A keď ich niektorí v zápale hry odsotí, tak sa prídu sťažovať. Že oni predsa nič nerobili...

Keď som sa Otta spýtala, čo to malo znamenať a prečo to robí, uhýbal mi pohľadom, pokrčil ramenami, ťažko zavzdychal a nakoniec zahanbene odvetil: "Ja neviem."

Viem, že sme rôzni a sú i osoby, ktoré by dobehli k Johnymu a vzhľadom na predošlé skúsenosti s ním (hoci v súčasnosti už sa to vôbec nedá porovnávať s prvou triedou, kde bol naozaj problematickým členom skupiny a ja som naň hrdá, že je dnes tam, kde je) by vynadali jemu - je väčší, silnejší, "iný" a prvý udrel. A prinútili by ho ospravedlniť sa. U mňa sa tentokrát ospravedlňoval skutočný vinník.

A aký záver sa dá z príhody vyvodiť? Deti sa dajú pri konfliktoch rozdeliť na dve skupiny. Tie, čo ubližujú silou a tie, čo nemajú na tú silu, a tak si pomáhajú slovom či inými drobnými zákernosťami.

Takže veta starostlivých rodičov - veď on ani muche neublíži - sa väčšinou týka druhej spomínanej skupiny, lebo ich dieťa sa naučilo, že silou si nevystačí. Takým rodičom sa potom aj ťažšie vysvetľuje, ako je to v skutočnosti s tou muchou...

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?