kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Osem + 1 krátkych príbehov

Publikované 09.05.2018 v 17:05 v kategórii Iné, prečítané: 8x

V nedeľu zvyknem žehliť. Potom si zapnem televízor a pozerám rôzne dokumenty. Jednou mojou obľúbenou reláciou je tá o domoch za výhodnú cenu, ktoré ich noví majitelia (hundrajúc) opravujú za prítomnosti kamery. Dnes som popri žehlení piekla i koláč a hoci relácia už skončila, nechala som televízor bežať ďalej, lebo som práve zmývala riady a nechcelo sa mi prerušiť činnosť. Nasledujúci program inak vypínam, lebo nemám rada nič, kde sa nešťastím iných hraje = zarába na citoch divákov.
A tak som si nechtiac vypočula príbeh, ktorý mi vohnal slzy do očí. Začiatok som nezachytila presne, lebo som sa pôvodne ani nesnažila niečo zachytiť.
Mladý Talian sa zaľúbil do matky s dieťaťom. Ona jeho city opätovala, dieťa mu neprekážalo, lebo sám túžil po deťoch. Vzali sa, peňazí mali málo. Rozhodli sa pre výhodnú kúpu - ale ruiny - aby ju svojpomocne dali dohromady a aspoň voľačo takto ušetrili. Narodil sa im syn. V škôlke mu stanovili diagnózu - čosi smerom autista. Potom sa im narodila dcérka. Po roku zistili, že má silnú alergiu na bielkoviny. Tak silnú, že sa pri ich požití môže dokonca zadusiť. Krátko nato mal otec vážny úraz. Niečo s chrbticou. Nemohol pracovať, bol na PN-ke asi 2-3 roky. No a úplne nakoniec mamu detí a jeho partnerku zrazilo auto. Zrážku neprežila.
Zostal sám na dve vlastné a jedno nevlastné dieťa. Dom chátral ďalej, nuž ktosi z blízkych vytočil známe číslo a na pľac nastúpil filmový tím odborníkov a dobrovoľníkov.
A ja som sa zamyslela, ako som sa minulý týždeň sťažovala na jedného ťažko zvládnuteľného chlapca zo svojej skupiny. Hej, je ťažko zvládnuteľný, ale pokiaľ bude on najväčšou výzvou tohto školského roku, tak môžem hovoriť o šťastí...
(písané 26.11.2017 - to som ešte netušila, aké nemilé prekvapenie mi prinesie január)

xxx

5.9.2017
Práve som si v TV vypočula veľmi silný príbeh jednej matky, ktorá sa napriek ťažkému osudu nevzdala.
Aktérom relácie zjavne vyrazila dych a i mne vbehli slzy do očí (dokonca i môj muž prestal baliť kufor, sadol si na posteľ a so záujmom sa započúval do jej rozprávania).
Ich príbeh sa začal pred mnohými rokmi. Že niečo nie je v poriadku, zistila mama (tuším) v troch mesiacoch, keď jej dcérka zostala ležať v polohe, kde by od bolesti iné bábätká automaticky vrieskali a ona nič. Krátko nato jej lekári po rôznych vyšetreniach potvrdili, že dieťa utrpelo ešte v maternici mozgovú porážku a v blízkej budúcnosti ochrnie. Rôznymi podpornými cvičeniami sa snažili asi 10 rokov vzdorovať osudu, ale nakoniec sa vozíčku nevyhli. Lenže dcéra v ňom odmietala byť. A tak mama začala experimentovať. Venovala tomu 15 rokov a asi 200000 € z vlastného vrecka. Teraz ale potrebuje finančnú injekciu dotiahnuť projekt do úspešného konca.
Nedokážem presne popísať ten "opasok" s ovládačom, ktorý skonštruovala, ani na akom princípe funguje. Dcéra ho má nainštalovaný pod prsiami a CHODÍ. Síce pomaly, ale chodí.
Peniaze potrebuje, aby jej ho úrady odobrili, prípadne konštruktéri technicky vylepšili, aby zodpovedal všetkým zdravotníckym a iným normám.
Pretože keď sa jej niekto (na patentovom úrade?) spýtal, čo je vlastne zač povolaním, že takto experimentuje, s hnevom odpovedala:
- Predovšetkým som matka!
(Mimochodom akademická maliarka.)
Obdivuhodnéééé ... klobúk dolu!
Veľmi jej držím palce, aby získala potrebnú podporu a svoj patent dotiahla do úspešného konca.

xxx

Už dva-tri roky prehováram kamošku, aby prešla zo svojej školy na našu. Obe poznáme dôvody, no doposiaľ stále odolávala s približne znejúcou poznámkou - Ja verím, že sa to u nás zlepší...
Minulý týždeň sa u nás opäť uvoľnilo miesto a ja, vôbec neveriac na pozitívnu odpoveď, som jej len tak nadhodila známu tému. Zasa som si vypočula, že dúfa v lepšie časy u nich.
O niekoľko hodín nato mi volá druhý krát. Dala výpoveď a už aj hovorila s mojou šéfkou. O tomto čase sa práve chystá ku nej na pohovor. Myslela som, že nepočujem správne, keď mi to zahlásila.
Keď som sa jej spýtala, prečo tak odrazu zmenila názor, vraví:
- Vieš, prednedávnom som u známych spoznala jednu veľmi milú, optimistickú žienku. 29-ročná, plná života. A včera mi ten známy oznámil, že ju našli mŕtvu v kuchyni na dlážke. Všetko nasvedčuje tomu, že sa jednalo o infarkt. A keď si mi ty povedala, že dcéru našej spoločnej kamošky zrazilo auto (našťastie to skončilo iba pomliaždeninami), uvedomila som si, ako človek môže z minúty na minútu všetko stratiť. A ja som sa rozhodla, že už nechcem čakať....
(20.10.2016)

xxx

Predvčerom, keď som Michaela doviezla na skúšku, stretla som vonku ďalšieho chlapca zo zboru spolu s jeho otcom a akýmsi malým dievčatkom. Veľmi dobre si rozumiem s oboma rodičmi mládenca o rok staršieho od Michaela, a tak viem, že majú iba jedného syna. Nuž som sa tata spýtala, čo to tam za prírastok s nimi?
S úsmevom mi prezradil, že je to ich malá, trojročná suseda. Vtedy som si spomenula, ako som minule viezla Paula domov a on rozprával ako vodopád. Neprezradil mi síce všetky rodinné tajomstvá, ale inak celkom dosť a spomínal, že síce nemá súrodencov, ale zato jednu "adoptívnu" sestru u nich v baráku. Tak to bude zaisto ona, napadlo mi. Netušila som však, že má iba tri roky. A že jej vo februári po ťažkej chorobe zomrel otec. Mama sa vtedy psychicky zrútila a oni jej začali všemožne vypomáhať. Zakončil rozprávanie tato.
Bolo krásne sledovať, ako sa dievčinka rozbehla k Paulovi, podala mu odtrhnutú vetvičku z tuji, ako milo s ňou on jednal, ako potom pokračovala bezstarostne k jeho otcovi, hodila sa mu do náručia a vtisla velikánsku pusu na líce. On zas jednu na oplátku jej. Nezasvätený by si pre tej scénke pomyslel, ona toho svojho otca a brata veľmi ľúbi. Presne ako oni ju.
A ja som iba s uznaním a hrejivým pocitom na duši musela dodať: To dievčatko malo šťastie v nešťastí, že má za susedov práve vás!
(24.9.2017)

xxx

U kolegyni v skupine je jedna dievčina z Afriky. Je to trieda, poskladaná z vysťahovalcov a utečencov z celého sveta a koncipovaná tak, že deti v nej zostávajú, pokiaľ sa nenaučia rozumieť a hovoriť, a potom, keď už sú rečovo na tom relatívne dobre, sa rozdeľujú do tried s nemecky hovoriacimi deťmi, nie však rovesníkmi. No a keď som minulý rok jeden deň zastupovala za kolegyňu, zaujala ma práve táto dievčinka. Jej meno neviem dodnes vysloviť. Zaujala ma i preto, že podľa jej výšky som ju odhadovala aspoň na 12-13. My máme deti regulérne do 10 rokov.
Bola som upozornená, že nerozpráva a viacmenej je vždy kdesi v ústraní. Keď robili spolužiaci úlohy (každý rozpráva inou rečou a nik poriadne nerozumie), pristúpila som ku nej a začala sa pýtať, či nepotrebuje pomoc. Akosi automaticky som prešla do angličtiny a ona zareagovala. Niečim som si získala jej dôveru, pretože neskôr sa mi na oplátku snažila pomáhať ona. A vždy sa tak milo a nežne usmiala.
Nuž a včera som sa dozvedela, prečo ju napriek jej pokročilému veku máme ešte stále u nás ... na úteku sa jej pred očami utopil otec. Bol jej ponechaný čas na spracovanie traumy. Keď som ju včera pozorovala pri hrách na dvore, zdalo sa mi, že sa pomaly začína z nej dostávať. Kiežby to bola jej posledná trauma.
(24.1.2018)

xxx

Z dnešnej návštevy v skanzeme z doby kamennej a bronzovej:
Asi desaťročný chlapec sa pýta sprievodkyne:
- Chodili deti v tej dobe do školy?
- Nie, oni ešte nemali školy.
- Tak to museli byť dosť hlúpe...
Sprievodkyňa sa na chvíľu zamyslí a odpovedá protiotázkou:
- A vieš ty vyrobiť dieru do kameňa?
- Hm, nie - odpovedá pravdivo mládenec.
- Vidíš, tak potom musíš byť pre nich hlúpy i ty.
- Aha, tak teraz rozumiem. Oni nemali školy, oni sa učili všetko potrebné doma od rodičov!
(4.9.2017)



xxx

Srdco mi krváca ... bola to láska na prvý pohľad, keď sme sa nasťahovali do nášho bytu v novostavbe ... už pri prvej spoznávacej prechádzke okolím som sa zaľúbila do dvoch víl a so smiechom vravela, že ak raz vyhrám v lotte, určite si jednu z nich kúpim. Keď Michael začal chodiť do škôlky, zistila som, že jeho najlepší kamarát býva (dodnes) v jednej z nich. Ok, povedala som si, s rodinou sme sa spriatelili, ich nevysťahujem. Ešte stále mi ostávala druhá vila. Tá väčšia. Na ňu som potrebovala hlavnú výhru v EuroJackpote.
Lenže výhra neprichádzala. Asi pred rokom pôvodný staručký majiteľ umrel a došlo na delenie majetku. Dedičov bolo hneď niekoľko. Vilu s pozemkom predali žralokom v stavebných spoločnostiach a dnes začalo búranie. Srdco mi krváca (a starký sa isto v hrobe obracia), a tak som si bola narýchlo pofotiť, čo malo patriť MNE!!! ... kebyže včas vyhrám takých 25 miliónov € ...
(22.8.2017)



xxx

Práve som na bicykli križovala jednu z najrušnejších mníchovských ulíc, keď som zrazu zaregistrovala zvonenie zvoncov, do toho neustávajúci šramot prázdnych konzerv a nakoniec sa pridali i rozrušené ľudské hlasy. Jedna z tých mnohých viet (s úsmevným podtónom), ktorá ma nakoniec prinútila zastaviť a otočiť sa, znela: "Však i tak sa dá..."
Zdokumentovať akciu fotoaparátom sa mi za ten krátky okamih nepodarilo. Preveliká škoda. Ten pohľad stál zato.
Na druhej strane ulice sa hrnulo vpred množstvo cyklistov (netuším, či patrili k sebe alebo ich dokopy spojila náhoda a dobrá nálada) a na ich čele šla neveľká rikša, v ktorej sedela nevesta v bielych šatách s bukretou v náručí, a kormidloval ju ženích. Široké úsmevy z ich tvárí nás všetkých rad za radom nakazili. Tak im aspoň takto na diaľku ďakujem za spríjemnenie dňa a prajem iba veľa šťastných kilometrov na spoločnej ceste životom.
(5.10.2016)

xxx

Nakupovala som zeleninu v tržnici, keď som si za chrbtom predavačky všimla inzerát ... teda myslela som si, že čítam inzerát, keď jeho prvá časť znela : Hľadám päť usilovných mužov..., ale jeho záver ma usvedčil, že sa jedná o vtipnú formuláciu istej skutkovej podstaty, na ktorej som sa schuti zasmiala.
HĽADÁM PÄŤ USILOVNÝCH MUŽOV ALEBO JEDNU ŽENU!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?