kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Pár s Afričanom

Publikované 17.05.2018 v 07:15 v kategórii Družina, prečítané: 4x

10.11.2017
Len čo vbehol Afričan do triedy, sťažoval sa ako prvé na hlad a chcel si zobrať banán zo skupinovej misky. Už som párkrát spomínala, že ani kyselina nie je pažravejšia než on (naozaj neuveriteľné, čo on všetko do seba natlačí a stále mu nestačí), nuž som ho zahriakla, že počká, kým nakrájam banány pre všetkých prítomných, zväčša prvákov. Tvár mu posmutnela, ale akceptoval. Potom si na niečo spomenul, pootočil sa vo výskoku a vybehol na chodbu. Rýchlo som nakrájala dva banány a vybehla po neho, lebo jeho hlas sa rozliehal opäť polovicou školy.
Zahnala som ho do triedy spoľahlivou návnadou, že banány sú na tanieri, nech si ide vziať. Samozrejme, že zvýšil rýchlosť presunu na dvojnásobok môjho výkonu. Ja som sa ešte cestou nazad zrazila s učiteľkou z vedľajšej triedy a vymenili sme si pár slov ohľadne jednej spoločnej žiačky.
Keď som vstúpila ku nám do triedy, zalapala som po dychu. Tanier s banánmi bol prázdny a zásoby z misky pre celú skupinu fuč. A každý z prvákov si slastne pochutnával na sladkastej pochúťke.
- To čo má znamenať? Kto vám dovolil brať z môjho stola?!?
V momente stuhli. Zo zvýšeného hlasu pochopili, že niečo nesedí.
Iba môj malý Francúz sa odvážil odpovedať:
- To (Afričan) nám povedal, že môžeme zjesť všetky banány..
Tak toto teda nie! Prísne som im vysvetlila, že zo zásob pre celú skupinu smieme brať iba ja s kolegyňou a jesť sa bude iba to, čo je pripravené na stole. A ja asi pre istotu nainštalujem všade zámky...
8.11.2017
Keď som v koncoch, vymýšľam blbosti.
Dva dni v práci mám za sebou a smejem sa sama na sebe, ako som vyšťavená zo svojho Afričana... To dieťa je nezničiteľné, čo sa energie týka. A navyše chová v sebe pásomnicu.
Stále má hlad.
Stále je v pohybe.
Stále chce niečo tvoriť.
Stále lieta miestnosťou ako Superman.
Ale pomaly začína spoznávať hranice ...
A aké blbosti vymýšľam?
Normálne mi dnes napadlo, že budem ako zlá macocha z Popolušky a zmiešam 10kg fazule, šošovice a hrachu ... a poviem mu, že stopujem čas, za koľko to dokáže prebrať  Aby bol zamestnaný aspoň na tri hodiny.
Alebo poznáte nejakú dlhšie trvajúcu aktivitu ako preberanie strukovín???
10.11.2017
Dnes kolegyňa z vedľajšej skupiny zazrela krátku scénku v hlavnej úlohe so mnou a s Afričanom. Blížil sa koniec dňa a tým pádom i jeho povestná PNČF-fáza. Ona ju ale ešte nemala možnosť vidieť.
Chvíľu ho sledovala a asi aj rozmýšľala, či sa nezamieša. Letel ako raketa chodbou a smial sa viac než na plné hrdlo a bez prestávky. Podarilo sa mi ho zachytiť. Nepremyslel si vopred, že ak chce slobodu, musí sa mi aspoň na desať metrov vyhnúť. A tak som ho pevne držala v náručí a dookola opakovala:
- Ukľudni sa ... pustím ťa, ale až sa ukľudníš... kľud ... nie, kľud a ja ťa pustím... ticho, pomaly, kľud ... nie, nenechám ťa behať...
Chvíľu nás sledovala a krútila pritom zhrozene hlavou.
Keď sa ako tak upokojil, pustila som ho. Rozbehol sa do triedy a ona pristúpila ku mne.
- Katarína, ak potrebuješ pomoc, odkáž mu, že u seba v triede mám na neho prichystané kreslo, ktoré ho isto schladí...
Nespýtala som sa, či je ku nemu i studená sprcha, akú vidno vo filmoch, ale ubezpečila som ju, že to je jeho normálny piatkový stav, že už som si zvykla, ale možno niekedy nabudúce jej ponuku využijem.
24.11.2017
Keďže náš zaľúbený štvorlístok už nie je zaľúbený a chlapci tým pádom nevyhľadávajú blízkosť Podšívky, vrátili sa po dvoch prenádherne kľudných týždňoch do starých zabehaných koľají "kecám jak stará, hluchá Blažková i počas úloh". Nuž sme opäť museli skupinu rozdeliť. Na tichých a tých druhých. Asi po pol hodine vstúpila do triedy kolegyňa s prosbou, či si nevezmem ku sebe Afričana, že u nej je to s ním už na nevydržanie. Veď ako inak... piatok! Vraj by mal ale ešte čosi čítať.
Zdráhal sa, no tušila som prečo. Hanbil sa. Posledne som si všimla, že kým jeho spolužiaci - teda tí, čo sú u mňa - už v pohode čítajú, on nevie, ako na to. Po tomto prvotnom zistení som nemala možnosť hneď niečo podniknúť či vyskúšať. Navyše sa doma s mamou rozprávajú anglicky a či má ona nejaké školy, to netuším. Každopádne mu určite s nemčinou nepomôže. Keď, tak o pár rokov bude skôr pomáhať on jej.
Našťastie sme zostali v triede sami, lebo zvyšok, čo bol pôvodne so mnou, sa musel pobrať na krúžky. Písmenko za písmenkom som s ním zliepala jednotlivé slabiky, až kým nevznikli prvé slová. Jeho zo začiatku namrzený výraz každou ďalšou zdolanou vetou z tváre postupne vytláčal rodiaci sa šťastný úsmev. Niektoré deti sa z darčekov nedokážu tak tešiť, ako sa on tešil, že číta!
A tak sme si sľubili, že odteraz budeme trénovať spolu, pokiaľ to situácia dovolí. Nefrfľal, nesťažoval sa, neprotestoval. Iba veselo prikývol hlávkou na znak súhlasu.
15.12.2017
Zajtra máme na farme vianočný bazár. Chvíľu som sa rozhodovala, či vezmem na seba tú zodpovednosť a zoberiem so sebou i svojho malého divocha. Aj preto, že Michael zajtra odlieta do Amsterdamu, muž do Číny a ja nebudem mať žiadne iné povinnosti (okrem sobotného lovu na posledné darčeky). Rozhodla skutočnosť, že keď sme sa rozprávali s deťmi o vianočných trhoch, on iba smutno zahlásil, že ešte nikdy na žiadnom nebol.
Keď som sa ho potom spýtala, či chce ísť so mnou, keď mama dovolí, v očičkách som mu videla poskakovať iskierky radosti a zároveň nerozhodnosti. Chvíľu vravel áno, potom zasa nie.
Nuž som sa ho snažila nalákať na to, čo zabralo i na mojich bývalých prvákov. Miestne zvery.
- Nielen že tam bude trh, oni tam majú aj zvieratá. Kozy, zajace, kačice, sliepky,...
- Sliepky? - zhíkol prekvapene.
- Áno, aj sliepky - prisvedčila som naivne veriac, že možno má práve tie rád. Veď nie každý, kto sa narodil v Afrike, musí byť zákonite aj obdivovateľom levov, všakže?
Ale on sa iba začal radostne oblizovať. Ako riadne vyhladovaný lev.
- Nieeeeee, oni nie sú na jedenie!!! - zvolala som so smiechom pri pohľade na tú malú dvojnohú kyselinu.
Tak ako teraz, nechať ho doma či obet(d)ovať sliepky?
25.12.2017
Keď som pred viac ako týždňom vzala Afričana so sebou na vianočný trh na farme (sliepky, našťastie, nezjedol), zvrtla sa reč na darčeky.
- Vieš, ja už si asi 4 roky prajem na Vianoce nintendo. Všetky deti v škôlke ho mali, iba ja nie. Je to veľmi drahá vec. Stojí viac ako 100€!!! To je iba pre bohatých ľudí, to mi mama nemôže kúpiť.
- Mhm - prisvedčila som.
- Máš ty nintendo? - spýtal sa detsky naivne, akoby to bola pre život tá najpotrebnejšia vec.
- Nie, ja tiež nemám nintendo - odpovedala som popravde. A nechala na ňom, čo si z informácie následne vydedukuje.
A snáď raz pochopí, že to, že niečo nedostal, je niekedy viac ako keby dostal...
25.4.2018
Minule mal Afričan narodeniny a ktosi mu daroval špeciálnu hračku - auto na diaľkové ovládanie, ktoré lozí i po stenách ako pavúk. Priznávam, niečo podobné som videla prvýkrát a podľa reakcie zvyšku skupiny to i pre nich nebola vec každodenná.
Samozrejme, že sa chcel pochváliť (viď príspevok z 25.12. o nintende), ale asi nečakal taký veľký záujem. Každý chcel auto vyskúšať. Nie raz sa však v minulosti stalo, že deti vzali z domu niečo potajme, bez vedomia rodičov, a ja som nevedela, či má povolenie od mamy.
Potom sa zjavil jeho brat a povedal, že síce smel vziať auto do školy, ale so zákazom používať ho.
(Neviem, čo z jeho výpovede bolo pravdou, ale ak si rodičia myslia, že to takto funguje, sú na velikánskom omyle.)
Nuž som prísne zavelila, že jazdenie skončilo.
A Afričan (vlastne vďačne, že som mu auto uchránila pred možnou skazou, lebo túžil byť hviezdou dňa, ale nie zasa až natoľko) deťom vraví: Bohužiaľ, musím ho schovať. Mama a (policajt) Katarína nedovolia!
A potom na konci družiny cestou dole po schodoch sa ho pýtam, aká bola oslava a darčeky.
Pozrie na mňa a zdesene vraví:
- Musíme ísť naspäť, ja som hore zabudol tvoj darček.
(Myslel tým drobnosť, ktorú dostane každý člen skupiny.)
Kým iné deti by iba mávli rukou, že zoberú na druhý deň (sú zhýčkané, i keď samé za to nemôžu), on si váži i obyčajnú kartovú hru, čo badať na výraze jeho tváre a znení jeho viet.
Nuž tak sme si zasa vyšľapali schodami nahor...
12.12.2017
Dnes sedeli prváci pri stole a tvorili obrázky zo zažehľovacích korálok. Nejako sa (tuším vďaka zvieratám) téma skĺzla na Afriku a ja som chcela vedieť, ako dlho už je náš Afričan v Európe. Deti sa ho vypytovali i na iné veci, napr. či žijú u nich voľne v prírode levy, žirafy, slony a zrazu sa reč zvrtla na jeho rodinu a prečo opustili Afriku.
- Lebo moja sestra je biela a bieli ľudia nesmú žiť v Afrike... - odvetil tak, ako to bolo asi vzhľadom na vek vysvetlené jemu. (Od kolegyne som sa dozvedela, že starší brat opisuje udalosti narovinu - keby neutiekli, poverčiví dedinčania by ju zavraždili. Báli sa nešťastia, ktoré by vraj privolala na ich dedinu.) Nik z detvákov, našťastie, ešte nepochopil skutočný význam jeho slov a ja som ich nemienila zaťažovať tak vážnou témou.
Jeho mladšiu sestru poznám zatiaľ iba z rozprávania (lebo mu rozbila fľašu s kečupom, a tak nemohol ochutnať, čo nám vtedy takmer sám nakrájal za všetkých), takisto ako som doposiaľ počula iba z rozprávania v TV-dokumentoch o utláčaní/prenasledovaní albínov v Afrike a vtedy si vždy vravím, môžme byť iba radi, že sme sa narodili, kde sme sa narodili. Aspoň zatiaľ...
5.10.2017
Včera mali deti v jednej z úloh vyfarbovať písmenká M a m, poschovávané v obrázku s n-kami, u-čkami a i-čkami. M hnedou farbou a m šedou. Prečítala som im text úlohy a zdalo sa, že všetci pochopili. No nebola to pravda. Môj malý Afričan si zadanie upravil po svojom. V tom obrázku mali dve rôzne M a M alebo m a m rôzne veľkosti. Čiže on nerozlišoval veľké a malé M/m, ale veľkosť jednotlivých políčok. Keď som to zbadala, bola viac než polovica úlohy vyfarbená a z toho polovica nesprávne. Tak som nesprávne miesta začala gumovať a on hľadel na mňa s hrôzou, pričom mu v hlave paralelne bežal ďalší plán.
- Katarína, práve som si spomenul, že učiteľka nám na hodine povedala, aby sme vyfarbovali farbičkami, ktoré sa nám páčia!
Bleskovo vytiahol z peračníka jednu ľubovoľnú a nebyť môjho rýchleho zásahu, tak má na papieri ďalšiu farbu.
- No to teda veru nie! Nik z vás na začiatku nevedel, čo máte robiť. A ty si zrazu spomenieš na úplne inú informáciu....
Opäť som vzala gumu a neudržala smiech. Smiech z pohľadu na odutého výmyselníka. Grimás má v repertoári hneď niekoľko (tie africké sú radosť pozorovať). Kľakla som si pred jeho lavicu, rukami si podoprela bradu a strúhala vlastné grimasy, kým sa nezačal smiať i on. Lebo i ten smiech je u neho najsrdečnejší (a táto taktika sa mi zatiaľ najlepšie osvedčila)... A ako mu pri tom žiaria očká, to mu človek každú čertovinu odpustí. (Často mám pri ňom pocit, že sme hlavnými aktérmi v nejakej novej filmovej komédii.)
Keď dokončil prvú úlohu, pustil sa do druhej. Písanie čísla 3. Zdala sa mu príliš dlhá. Tak opäť vyjednával. Že veď on trojku písať vie, tak spraví iba polovicu listu. Že niektoré deti robia úlohy doma, tak i on si ju chce nechať na doma. Že...
Keď zistil, že u mňa nepochodí, opäť sa zdurdil a začal megarýchlosťou písať tak nádherné trojky, že už rozmýšľam, ako ho nadurdím nabudúce. Veď iba v jeho prospech. Nech má ukážkové a rýchlo odrobené dielo.
5.10.2017
Dnes som s deťmi v družine varila kečup. Nech vidia, ako sa naši predkovia zásobovali na zimu. A také boli prekvapené, čo všetko do toho kečupu ide. Ani vzhľadovo im to nesedelo. Mňa zasa prekvapili štvrtáci (mládenci), ako miešali s nadšením celú tú masu (hoci nemuseli). A najzručnejší a zároveň najusilovnejší v krájaní bol môj malý Afričan. Ok, neprezradila som mu, že vidím, ako potajme odjedá zo surovín... A ak ho človek niečím zaujme, tak je skvelý, aj durdiť sa zabudne.
a na druhý deň ma prekvapili - ako postupne dochádzali do družiny, zložili aktovky a prvá veta znela: Ahoj, Katarína, kečup je hotový? - jeden za druhým tá istá otázka

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?