kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Päťdesiat za tri

Publikované 01.06.2018 v 08:59 v kategórii Cestovanie, prečítané: 42x

Teda kilometrov a dní. Prvý údaj je iba približný, druhý presný.
Po tom, čo sme krátko po príchode nahliadli do upršaného Malsu, sme sa na druhý deň zobudili do slnečného dňa. Michael opúšťal rodnú hrudu s miernymi žalúdočnými problémami, a tak sme sa na doobedie rozdelili. Muž osedlal svojho dvojkolesového tátoša, Michael naďalej vyhrieval posteľ a ja som z miestnych materiálov vyčítala, že sa koná trh v susednom ... hm, mestečku. Toť za humnami alebo čo by kameňom dohodil. Glurns.
Naozaj mi je ťažké pomenovať tamojšie osídlenia, lebo obraz, čo mám zafixovaný v hlave z detstva ako (slovenská, česká, maďarská) dedina sa vôbec nepodobá na väčšinu z údolia Vinschgau. V čase svojho vzniku a svojou podstatou snáď boli i mestečkami, ale povesť hladovej doliny im nedovolila rozvíjať sa do väčších rozmerov. To jest moja, nikým nepotvrdená teória.


Glurns, ale i ďalšie okolité sídla ležia ako na dlani pod mierne vyvýšenou stanicou Malsu. Takže by sa dali pri dobrej vôli považovať za akési separátne štvrte veľkomesta, ktoré vytrvalci ako ja obehajú i pešky. Od Tartsch, kde sme bývali my, je vzdialené na 2,5 km poľnou cestou (čiastočne beží paralelne s koľajnicami).
V papierovom sprievodcovi je Glurns označovaný za "trpaslíka" v mestskom ponímaní. Kedysi vraj zaspal dobu, a tak má dnes síce naďalej mestské opevnenie s desiatimi vežami, ale iba okolo 900 obyvateľov. Pôsobil na mňa presne ako sa o ňom písalo - zaspato.


Ako ďalší bod programu - tentokrát spoločného - sme si stanovili výlet turistickou značkou Sonnensteig. Potrebovali sme sa na ňu iba správne napojiť. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme na konci našej dedinky zistili, že nemôžeme pokračovať v ceste. Teda pokračovať by sme i mohli, ale znamenalo by to, prejsť pod "tisíc" sprchami. Aspoň tak na mňa pôsobili všetky tie zavlažovacie zariadenia, ktoré sa rozhodli skrížiť nám plány, pričom sme netušili, kde majú, či nemajú konca. Fotila som ich, až keď sme stáli v bezpečnej vzdialenosti, kam ma nedobehla ani jedna zatúlaná kvapka. Lebo jeden nikdy nevie...

Až oveľa neskôr a po pár mokrých skúsenostiach sme pochopili, ako to v tom sprievodcovi mysleli s pešími turistami a dáždnikmi, ktoré majú mať bezpodmienečne vo výbave, keď križujú okolie cez miestne plantáže a pasienky.
Pri tej absolútne prvej skúsenosti nám jedna pani z posledného domu v ulici poradila obchádzku, kde nezmokneme. Zato sme potom istú chvíľu šliapali s pochybami, či ideme naozaj správne.


Ale takéto obrázky zahnali všetky pochyby do úzadia a my sme kráčali odhodlane a rovno za nosom. Že v najhoršom prípade skončíme v tom Ríme... a ja som zasa túžobne vyčkávala, kedy sa už konečne objavia sľubované Waale.
Michael naopak v miestnych horúčavách stále spomínal akúsi lavičku, kde si na chvíľu odpočinieme.


A o čo sa pokúšala táto expertka, naozaj netuším:


Možno sa s kamoškami, ktoré sa medzičasom nebadane rozpŕchli do priestoru, hrala na schovávačku a práve počítala... sedem, osem, deväť... ideeem!
My sme sa do hry nezapojili, my sme šli ďalej. A už čochvíľa som zbadala žľaby so životadarnou vodou. Pretože existujú aj žľaby prázdne. Na jednej rozdvojke sme zistili, že do cieľa, ktorý nám deň predtým navrhla naša domáca ako príjemnú prechádzku, keby sa Michael naďalej necítil dobre, vedú dve cesty. Chápem, nie je to Rím, ale iba Schluderns.

 

A keďže bol Michael top fit, vybrali sme si dlhšiu trasu. Bola to prenádherná prechádzka osviežujúcou zeleňou a s prekrásnymi výhľadmi. Cestou sme stretli dokopy snáď šiestich výletníkov. Odvšadiaľ sme počuli vyzváňať kravské zvonce a to bolo i všetko. Stopy ľudskej civilizácie a hluk sme nechali za našimi chrbtami.

 

Cestou sme narazili na rôzne formácie, na vodu kľudnú i bystrú, na žľaby prírodné i žľaby umelé. A jeden príliš pravidelný tlkot zvonca, ktorý by nezvládla vydávať žiadna (ani cvičená) krava. Podobnými zvoncami si totižto strážcovia Waal-ov vypomáhali na diaľku kontrolovať správny tok. Ak by zvonec stíchol, znamenalo by to, že niekde sa prítok prerušil a treba hľadať a aj odstrániť zádrheľ.

 

Okrem toho sa na celej trati pravidelne vyskytovali lavičky, občas i posedenia so stolom, informačné tabule a drevené skulptúry. Niektoré úseky boli naozaj dosť úzke. Pohľad do rokliny mi nikdy nerobil problém, a tak neviem posúdiť, ako rýchlo sa dokáže dostaviť závrat u osôb, čo neznášajú výšky.

 

Na miestach, kde nie je možný transport po povrchu (ako je vidno na poslednej fotke), sa voda vedie rúrami pod zemou alebo drevenými žľabmi nad zemou.



Na tomto mieste sa roklina zúžila a nás vlastne čakala akoby cesta nazad.
Inak vrchy kopcov a brál boli takmer každý deň viac či menej zahalené mrakmi a hmlou. Predpokladám, že práve kdesi tu sa i ten náš pomaly zahaľoval do bieleho oparu. Vôbec mi však neprekážal. Skôr naopak. Podobnú, priam tajomnú hru atmosféry s prísľubom dažďa - ale iba prísľubom - ja osobne zbožňujem. No i tak sme pridali do kroku, netušiac, aká diaľka a aká zmena počasia nás v najbližších minútach očakáva.



Ku koncu cesty začalo mierne popŕchať, nuž sme vytiahli vetrovky. To nás asi naši anjeli strážni chceli varovať pred sprchou z blížiaceho sa zavlažovacieho systému. Akonáhle sme ňou prešli, popŕchať prestalo.
Krátko nato sa pred nami zjavil majestátny hrad obce Schluderns.
Domov sme sa vrátili miestnou železničnou. Príjemne unavení, so skvelo prevetranými hlavami.




Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?