kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Perličky v albumoch ukryté

Publikované 07.05.2018 v 09:18 v kategórii Michael, prečítané: 5x

Práve sme sa rozprávali o programe dňa, keď do triedy vstúpila naša šéfka. Podala nám obálky s výpisom mzdy, spýtala sa, čo nového a ešte chvíľu diskutovala s kolegyňou o pripravovanej výročnej knihe, čo by mohli použiť na stranu jedna-dva-tri...
Kolegyňa zvažovala, či by sme nemohli dať dokopy spoločnými silami niekoľko veselých príhod z družiny, že si ich usilovne zapisuje.
Nejako sa rozhovor zvrtol aj na tému rodinných fotiek a všetky tri sme sa jednohlasne zhodli v tom, že nie je nič krajšie, ako si za dlhých zimných večerov sadnúť s niekym z rodiny do kresiel a LISTOVAŤ albumom a spomienkami. Že fotky uložené v počítači sú síce fajn, ale NIKDY nebudú šíriť tú skvelú albumovú atmosféru. Ja navyše patrím ku tej sorte, ktorá pridáva i komentáre. Čoby komentáre, celé príbehy. (Minule ich čaro odhalil i Michael.)
A vtedy sa nám šéfka priznala, že ona si ju môže vychutnávať iba od istého času. Odkedy sama začala jednu rodinnú kroniku tvoriť.
Bola ešte malým dieťaťom, keď jej zomrela mama. Otec sa síce o ňu a jej sestru naďalej vzorne staral, ale čas na zaznamenávanie dôležitých udalostí mu akosi nezostával.
"Viete, ja by som tak rada vedela, kedy som povedala prvú vetu, kedy mi vypadli mliečne zuby alebo čo som rada jedávala, ale, bohužiaľ, niet nikoho, kto by si na také veci spomenul a záznamy o tom neexistujú žiadne ...".
Jej vetou si vstupujem do svedomia ... záznamov mám na tisíce, ale je v tom zatiaľ bordel ... takže jarné upratovanie sa rozšíri o ďalšiu položku! Musí! A basta!


Pred tromi rokmi kolegyňa uvažovala, čo by darovala našim štvrtákom pred odchodom na gymnázium. Na rozum jej neprichádzala žiadna spásonosná myšlienka, a tak som jej z núdze navrhla, že mám nazbieraného dosť fotomateriálu a spravím im aspoň narýchlo spomienkové albumy. Dúfala som, že ich neofrfľú ako úplnú zbytočnosť.

A na prekvapenie nás oboch - tí predpubertálni veľkáči výskali radosťou, aký skvelý darček dostali. Listovali nimi celý zvyšok poobedia a spoločne spomínali...

Album (cez slzy) už chystám i mojim tretiakom.


A pár perličiek od nás:


Pozerala som v TV druhým okom jeden dokufilm o bývaní. Práve v ňom spomínali niečo o podlahovom kúrení, čo zachytil aj Michael.
"Mama, ja keď si raz budem hľadať bývanie, tak jedine niečo, čo bude mať podlahové kúrenie!"
"A to už prečo?"
"No moje deti budú určite behať po byte ako ja. Pozri, ja som vždy bez papúč. A to je isto dedičné. Tak nechcem, aby im bolo zima na nohy!"

---

Jedno víkendové ráno pri raňajkách.
- Všimli ste si, že kým ste vstali, ja som si už stihol ostrihať aj vlasy strojčekom?
- Mhm, teraz keď vravíš, tak áno - vravím ja.
- Mhm, teraz vidím i ja - pridáva sa aj syn - ale ja v tvojom stave by som to nerobil...
??? otázniky v očiach mojich i mužových.
- V stave? Čo za stav máš na mysli? - pýta sa tato potomka.
Chvíľka váhania. Po tatovej otázke syn rozmýšľa, či zvolil správne slová.
- No ja na tvojom mieste by som sa tešil z každého jedného vlásku, ktorý vyrástol a nie ich strihal...

---

- Mama, Martin dnes schytal štvrtú štvorku od začiatku školského roku. Pri tretej povedal, že ho mama zahluší, ak donesie ešte jednu. A predstav si, práve som ho stretol, ako ide kamsi s otcom na bicykli. A stále je živý. To je ale klamár, čo?

---

Niekedy naše klbko energie srší takým jej nadbytkom, že si pri bláznení sám zinkasuje nejaký buchnát od predmetu z blízkeho okolia. Vtedy (ak to nie je nič nebezpečno-bolestivé) vyvrátim oči do nebies a zahlásim: "Ďakujem, Pánbožko, že si ho upozornil namiesto mňa."
Včera sa pri nastupovaní do auta Michael klepol do rámu dverí.
Vytočil oči presne podľa môjho vzoru a vraví:
"Pánbožko, ďakujem, že ma krotíš. A aj mi prezradíš, čo som teraz spravil zle?"

---

V jedno ráno mi synátor opäť raz rozjasnil upršaný začiatok dňa svojim nevinným filozofovaním. Už sa začal obliekať a obúvať do školy, keď mi medzi rečou vraví:
"Mama, pamätáš si, keď som ešte ako malé dieťa začal so sporením? Zbieral som všetky drobné a odkladal si ich do obalov z Kindervajíčok. A potom som ich zasa postrácal."
(Nepostrácal, len to naň možno tak pôsobilo, keď takých 50 drobniakov vymenil za jednu mincu. )
"A vieš čo ja spravím teraz? Ja už odo dnes začnem sporiť na svoje dieťa. Teda na jeho prvý rok. Minule som totižto počul v rádii, že to stojí MILIÓÓÓNY taký prvý rok. Teda všetky potrebné veci pre bejby. Tak to aby som už začal teraz, no nie? Myslím, že na živobytie si potom zarobím aj prácou a na dieťa už budem mať nasporené!"

---

Sedeli sme v trolejbuse a syn sa zrazu ku mne otočil s výčitkou v hlase.
"Mama, ako by mohla byť Kačička (prezývka) moja frajerka!?? Veď ona je odo mňa omnoho staršia!"
"No ale vieš, ty si nepovedal vopred, koľko má rokov, a preto si dostal takú otázku."
"Aha...," zamyslel sa, "no keby som chcel, tak ja mám frajerky v škole."
"Áno? Páči sa ti niekto?" spýtala som sa tak akoby nezaujato, bo s narastajúcim vekom juniora sa táto téma začína meniť na čoraz háklivejšiu.
"No Rosa. Tá je pekná. Ale na druhej strane je i dosť náladová. A potom Marlene. Tá nie je až tak pekná, ale zasa je veľmi milá."
Na chvíľu sa odmlčal a vzápätí pokračoval.
"Vieš, ja by som si želal takú kombináciu dvoch. Tú peknú zvonka a tú milú zvnútra... Čo myslíš?"
Pozrel na mňa, akoby dúfal, že vyriešim jeho dilemu.
"No vieš, zlatko, tie pekné..."
"Áno, áno viem," skočil mi do reči, "lepšie je mať tú milú..."
Pousmiala som sa. Veď uvidíme o pár rokov...

---

Kým ja som niečo vybavovala v meste, prikladal Michael do krbu v obývačke, až sa všetci cítili ako v saune, nuž mu vravia: "Už máš celé červené líčka, musíme prestať s kúrením." Náš malý klaun vbehol bez slova do kúpeľne a po chvíľke sa vrátil, hovoriac: "Už nemám líčka červené, už sú biele, a tak môžeme ďalej prikladať."
V kúpeľni si totižto vzal mydlo a poriadne si ich namydlil. Neuvedomil si, že má špinavé ruky od dreva, takže z bielych líc boli vlastne líca čierne.

---

Práve som si umývala zuby, keď do kúpeľne vbehol Michael a s rozžiarenými očami nadšene zvestoval: „Mama, mama, predstav si, babka si vybrala všetky zuby!!!“
Do tohoto momentu nemal poňatia o protézach (teda s takýmto názorným príkladom), a preto to považoval za neuveriteľné kúzlo a hneď sa ma so záujmom spýtal:
“Dokážeš aj ty také niečo?”
Iba som sa na neho s pobavením usmiala, pohladkala ho po vláskoch a odvetila: “Nie, zlatko, ja také niečo nedokážem…” (...zatiaľ)
“Ale keď budeš tak stará ako ona, tiež to budeš vedieť robiť, žeee?” až prosebne sa vyzvedal, akoby nechcel naštrbiť rokmi nadobudnutú dôveru v schopnosti svojej maminky .
No čo mu na takúto lichôtku odvetiť? “Áno, chrobáčik, vtedy to tiež budem vedieť robiť…”

---

Jedno ráno sme sa zobudili, a keďže sme mali ešte trochu času, vylihovali sme ďalej v posteli a syn riešil drobné matematické úkony sčítania nad 10.
Keď som zavelila: "a teraz hore sa", zobral si veci na prezlečenie a vybral sa do obývačky. Za niekoľko sekúnd som ho nasledovala.
Otvorila som dvere a Michael si pospevoval niečo v tom zmysle, aký je fantastický v počítaní. Keď ma zbadal, šibalsky sa usmial a hovorí mi: "Mama, ja som zasa zabudol, že sa nemám vychvaľovať sám ... (vždy mu totižto tvrdím, že samochváľa smrdí a je krajšie, keď ho pochváli niekto iný)...prosím, môžeš to o mne povedať ty?"

---

1.dejstvo
Syn s otcom doma, mama na nákupe
Syn práve dojedol obed a odchádza od stola s poznámkou, že by si ešte niečo zajedol (na priblíženie situácie: takéto vety produkuje obyčajne každých 10 minút)
Otec, dobre znalý výrokov juniora, odpovedá hladošovi: "Keby si mi raz povedal, že nemáš hlad, dám ti lízatko !"

2.dejstvo - o 3 hodiny neskôr všetci doma
Syn behá po byte a na plné hrdlo opakovane vykrikuje: "OCOOO, ja nemám hlad ."
Mama: nechápavo krúti hlavou, čo sa to stalo jej 4-ročnému srdiečku
Keď otec na mnohé zvolania nereaguje, dobehne syn priamo k nemu a hovorí: Ocko, nemám hlad, tak kde je to lízatko????

Záver:
Syn doje lízatko a s kľudom Angličana zahlási: "A teraz mám hlad, niečo by som si zajedol."

---

Jedna z vecí, ktoré obľubujú snáď všetky deti, je keď im kreslíte na chrbát a oni hádajú, čo to bolo.
Na konci takejto hry muž synovi povedal, že mu ešte nakreslí na chrbát medvede a potom stačilo.
No a keď ich dokončil a synovi to zasa raz "nestačilo", pohotovo sa vynašiel:
"Ocino, ty maľuješ vždy hnedé medvede a ja som chcel tentokrát biele..."

---

Boli sme na detskom karnevali na Slovenskej katolíckej misii . Michael bol pirátom, na hlave mal takú červenú, pirátsku čiapočku.
Zrazu objavil na tamojšom stojane jeden leták, otvoril ho a rozbehol sa k misijnej sestričke (ja som práve niečo robila v kancelárii, takže som tento rozhovor dostala neskôr pretlmočený od smejúcej sa sestričky), ukazoval jej prstom na biskupa s červenou čiapočkou, vzhľadovo presne takou istou, akú mal on na hlave a pýta sa: "Aj tento tu je pirát?"

---

Vždy a znovu sa divím, že sa nášmu juniorovi ústa doteraz nezodrali.
Ku každému kamienku, lístočku, konáriku, ale i stavebnému štýlu a farbe auta mal v ten deň nejakú tú pripomienku. Ale on ju nielen vysloví, to by nebol on - on ju i tak umelecky podchytí a vloží do toho dušu rodeného divadelníka.
Nuž a keď ten jeho prejav nejavil príznaky blízkeho konca (dá sa to odpozorovať z intenzity nádychov), otočila som sa ku nemu a vravím: "Ku tebe raz príde nejaký pes, a tak ťa kusne do tej tvojej prdelky, že toľko rozprávaš..."
"Ale mama, on môže kusnúť do prdelky i teba! Ty ju máš väčšiu, tam z toho bude mať viac."
"Kdeže, on si vyberie tú mladšiu a mäkšiu, nie starú a tvrdú!"
Po tejto vete na mňa pozrel, naklonil hlavu do boku a ja som hneď vedela, že mi šplechne do tváre nejakú z tých múdrostí, ktoré sa mu pravidelne pokúšam vštepiť do pamäťových buniek na cestu životom.
"Mama, nezabúdaj, ženám sa nemá nikdy hovoriť, že sú staré!"

---

Pozvali nás na narodeninovú party do "džungle"... a vzťahuje sa k tomu i jedna milá príhoda. Nejako sme sa neporozumeli, že deti majú prísť preoblečené za zvieratá. Neboli sme jediní, kto nemal kostým, napriek tomu ma mrzelo synové sklamanie, keď smutno vyzvedal, či naozaj nebude mať žiadne prestrojenie za leva alebo tigra. Potvrdila som mu to. Chvíľu tuho premýšľal, potom si spomenul na svoj fašiangový kostým z predošlého roku a pýta sa: "Mama... a nežijú v džungli žiadne včielky?"

---

Šli sme na zborovú skúšku, keď syn zahlásil: Bože, smrdia mi ponožky!
Tak som mu odvetila, nech si ich rýchlo vymení, aby chlapci, stojaci pri ňom, neodpadli.
"Mama, nemala by si brať ohľad na cudzích chlapcov, ale na vlastného syna! Veď ja sám odpadnem, keď tam budem stáť!"

:-D


A aké perličky máte v zásobe vy?

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?