kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Pevná vôľa aj oceány zdolá

Publikované 31.05.2018 v 22:47 v kategórii Iné, prečítané: 9x

23. február 2014
Priznávam, keď syna vybrali pred dvoma rokmi do zboru, patrila som ku tým neznalým rodičom z celkovej asi šesťdesiatky (x2), ktorí absolútne netušili, čo ich vlastne do budúcnosti čaká. Aký bič si na seba uplietli.

Kompletné informácie o fungovaní telesa nám boli dávkované postupne. S citom, ale aj humorne (v tom poslednom z vymenovaných bol vtedajší umelecký riaditeľ zboru naozaj neprekonateľný), aby sme nezutekali kade-ľahšie hneď po prvom mesiaci.
A čo by milujúci rodičia neurobili pre svoje dieťa, ktoré si zbožne želá byť súčasťou známeho celku?

Roky predpokladanej driny by mi ani tak neprekážali, pretože si poznám syna, ale celková organizácia je dosť náročná. V konečnom dôsledku sa stávam taxikárom na vedľajší úväzok, moje záujmy idú bokom, mením zamestnanie a náš pracovný týždeň je na minútu rozplánovaný.
Niekedy mi hlavou preklušú myšlienky, či tá, zväčša vážna hudba nejako neovplyvní šibalský úsmev nášho juniora, ale pohľad na chlapcov, ktorí sa vyrútia z budovy počas prestávky v nacvičovaní s loptou pod pazuchou a hrajú futbal presne tak divoko ako ich nespievajúci rovesníci, hlúpe myšlienky vzápätí opäť zaženie do úzadia.
Potom ma kvári zlý pocit, že mu z bezstarostného detstva kradneme čosi dôležité a nenávratné. No jeho presvedčivá odpoveď - mama, je to stres, ale keď stojím na pódiu, tak to stojí za tú drinu a ja chcem pokračovať - ma totálne odzbrojí. Nuž naďalej ticho hundrajúc pôsobím v úlohe taxikárky.
A nakoniec keď počujem spievať oduševnene desaťročných chlapcov dlhé a náročné Bachove motety, ako na dnešnom koncerte ...  dávam klobúk dolu, milí chlapci!
A práve na tomto koncerte sa nás dirigent spýtal, či vieme, kto zo spevákov musel prekonať najdlhšiu cestu na pódium.
Presne si pamätám, ako som minule hľadala niečo v zozname nášho ročníka a pri dvoch-troch adresách sa zhlboka nadýchla pri pomyslení na diaľku, z akej sa dotyční teperia do Mníchova trikrát do týždňa, obdivujúc nielen ich, ale i obetavých rodičov.
Lenže tento chlapec tromfol naozaj všetky predstavy nás, poslucháčov v hľadisku. On totižto začal spievať 3-4 roky dozadu a pred dvoma rokmi dostal jeho otec pracovnú ponuku z Bostonu v USA. Avšak láska chlapca ku spevu bola tak veľká a bezhraničná, že prehovoril každého koho musel, aby sa mohol naďalej hlásiť za právoplatného člena zboru.
Keďže dnes máme k dispozícii také vymoženosti ako skype, ani oceán a časový posun mu nezabránili nacvičovať skladby presne podľa plánu s ostatnými.
A ako špeciálny narodeninový darček dostal od otca letenku na spoločný, výročný koncert, spojený s návštevou rodiny.





Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?