kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Po stopách Commissaria Brunettiho

Publikované 12.05.2018 v 23:06 v kategórii Cestovanie, prečítané: 4x

Zuzka a Peťo, spolužiaci z výšky, sa v poslednom ročníku rozhodli navštíviť Benátky. Aby zažili viac dobrodružstva, zvolili si cestovanie stopom. Tam i späť. Písalo sa ktorési leto na konci minulého storočia. Krátko po revolúcii.

Domov sa vrátili v poriadku, ale darmo som hľadala nejaké nadšenie v opise ich výletu za hranice všedných dní, darmo som sa pýtala na podrobnosti. Nebola som s nimi, a tak ťažko posúdiť, prečo sklamane ohodnotili mesto ako špinavé, nehodné návštevy. Iba hlavné námestie pochválili. Inak rozprávali o ňom a jeho bočných uličkách tak rozčarovane, že mi na dlhú dobu zostal v spomienkach ťažko opísateľný, ba doslovne zlý pocit čo i len pri vyrieknutí názvu mesta a nič ma tým smerom neťahalo. Ani keď sme o desať rokov neskôr viackrát prechádzali okolo neho na našich potulkách po Taliansku a muž navrhol krátku zastávku práve tam. Iba som bez záujmu mávla rukou a šli sme ďalej.



Potom sa na nemeckých kanáloch zo dňa na deň objavil Commissario Brunetti. Ihneď som si obľúbila kriminálku, v ktorej sympatický komisár každý týždeň riešil nejaké vraždy na tých žblnkajúcich, benátskych. A predovšetkým vďaka nemu som zrazu zmenila názor a bola ochotná nakuknúť do uličiek na vode. Navštíviť gondoliérov, zrátať holuby na Námestí sv. Marka, previezť sa na tamojších dopravných prostriedkoch či pretláčať sa masami turistov. Ani dokumentárny film, ktorý dávali v televízii asi týždeň pred našou návštevou, nedokázal zatieniť pôvodné predsavzatie. Hlavnú rozprávačku v ňom stvárnila mladá policajtka, ktorá sa po ukončení akadémie dostala na revír práve do Benátok. Svoje prvé pracovné miesto opísala ako veľmi nudné, nezáživné. Vraj najhorší priestupok v jej službe bola strata peňaženky nejakej turistky. Že v Benátkach sa nič svetaborného nedeje. Proste nudné mesto, z ktorého sa ona vynasnaží dostať čo najskôr preč. Niekam, kde je viac "vzrúša". Za ktoré ručí povestná talianska mafia.



Na skusy do sveta sme sa vybrali na konci októbra 2014. V období jesenných prázdnin. Čo sa počasia týka, povedali sme si - buď alebo... - a Hermes nad nami držal po celú dobu ochrannú ruku. Doprial nám nádherných dvadsať stupňov počas celého pobytu. Navštíviť Benátky v čase letných prázdnin musí byť dosť vyčerpávajúce. Aj na konci októbra sa v meste pohybovalo neskutočné množstvo turistov, ale z rozprávania som pochopila, že júl-august je vlastne samovraždou.

Mira, Hotel Relais Alcova del Doge

Ubytovaní sme boli v mestečku Mira, vzdialenom asi dvadsať kilometrov od Benátok. Keďže tam premáva celý deň každých dvadsať minút autobus, máte pocit, akoby ste sa nachádzali v nejakom väčšom meste, kde sú Benátky vlastne jeho centrom. Aj vizuálne, aj spojeniami. Kanále sú vlastne všade na okolí, takže aj oni navodzujú benátkovskú atmosféru na periférii. Dokonca priamo pred hotelom sme mali jeden, ktorý sa tiahol takmer až k moru.



(Rada by som spoznala vtipálka, čo toto navrhol. Tipujem, že jeho strýko z druhého kolena vlastnil fabriku na výrobu cestných značiek a potreboval súrne zvýšiť odber.)

Z dokumentárneho filmu sme sa mimo iného dozvedeli, ako zničené je životné prostredie v benátskej lagúne. Ako ľudia trpia na nekalé praktiky niekdajšej politiky tamojších priemyselných koncernov. Mnohí predovšetkým rakovinovými ochoreniami zo zamorenej vody. Ďalšími smutnými sprievodnými znakmi súčasného sveta sú praktiky horných desaťtisíc. I z Benátok systematicky vytláčajú domáce obyvateľstvo, ktoré už nezvláda splácať vysoké nájomné, a chamtiví žraloci sa snažia z pôvodných kaštieľov a okolitých budov vytvoriť luxusné hotelové komplexy pre pár vyvolených. Vo filme ukázali niekoľko posledných, autentických obchodíkov a reštaurácií, kde nakupujú alebo sa stretávajú miestni. Práve pri spomienke na scény z dokumentu mi bolo smutno pri pohľade na to množstvo turistických, suvenírových a neoriginálnych krámov, ktoré sa rozmohli nielen tam, ale v podstate po celom svete ako nezničiteľná burina.


Do Miry sme dorazili neskoro popoludní, no napriek tomu som ešte v ten deň túžila navštíviť konečný cieľ našej cesty. Muži sa podvolili a bez reptania sa pridali. Posledná autobusová etapa na trase Mira-Benátky sa tiahne práve nešťastnou priemyselnou zónou, ale pri vstupe do mesta sme na ňu razom zabudli a boli fascinovaní ruchom na miestnom kanáli. Z mosta sme pozorovali pulzujúcu, večernú dopravu a ja som nechápala, ako sa pri tom množstve lodí, lodičiek, člnov a gondol kapitáni s posádkou vyvarujú kolíziám. O dva dni na to nám gondoliér prezradil, že z času na čas i ku nim dochádza a práve prednedávnom skončila jedna dosť tragicky.

Ale i napriek tomu si ma Benátky ako mesto získali, takpovediac, okamžite. Tzv. láska na prvý pohľad.


Nasávala som miestnu atmosféru plnými dúškami. Ihneď sme sa zamiešali medzi turistov. Bolo ich tam i v tú neskorú hodinu stále požehnane. Nemali sme po ruke žiadnu mapu, podľa ktorej by sme sa zorientovali, šli sme naverímboha a povedali si, že pôjdeme jedným smerom po vysvietenej ulici a keď nás to prestane baviť, vrátime sa späť po vlastných, imaginárnych stopách. Čím nič nepokazíme a v prvý deň to na úvod bohate stačí. Howgh. (A tie postranné, čierne uličky i tak na mňa za tmy pôsobili akosi nehostinne, napriek prednáške policajtky o nude. Veď nie každú informáciu musím otestovať a povinne doložiť dôkazovým materiálom.)


Benátky ma fascinovali. Netuším, čo presne pred dvadsiatimi rokmi zažili moji spolužiaci, ako vtedy vyzeralo mesto, ale osobne som prešla mnoho prímorských, turistických magnetov a tento tu považujem za jeden z najčistejších (aspoň v tom období, keď sme tam ulicami brázdili my) a som rada, že som tentokrát neodmietla príležitosť navštíviť ho, že nám prialo počasie a že i prítomní turisti dotvárali v prijateľnom množstve nezabudnuteľnú atmosféru na vode.


Previezli sme sa mestskou hromadnou ČLNOVOU a, samozrejme, nevynechali ani známu gondolu. V tých časoch práve doznievala v rozhovoroch svadba Georga Clooneyho, no a keďže nás na ňu zabudol pozvať, tak sme sa aspoň zvonku previezli popred palác, kde sa konala.

V dokumente spomínali i skutočnosť, že miestne deti sa vlastne nemajú kde veľmi hrávať. Futbal či bicyklovanie na vode sa bez potápačskej výbavy praktizuje iba veľmi ťažko, a tak mládež, ktorá môže, využíva na podobné zábavky rozsiahle haly kaštieľov.

Preteky na kolobežke pod dielami svetoznámych majstrov nie sú ničím výnimočným v tamojších končinách. Iba predkovia - milovníci umenia - sa v hroboch zaisto obracajú...

Keď sa vyberiete na plavbu kanálmi za tmy, získate určitú predstavu, ako rozmerné sú vnútrajšky palácov. A pohľad z hladiny na fresky a krištáľové lustre za oknami vyráža dych. Presne ako chýrny Chrám sv. Marka. Napodiv bol vstup dnu zdarma.



Okrem Benátok sme navštívili i susedné ostrovy Lido a Murano, preslávené svojimi sklárskymi manufaktúrami. Mať viac času, presondujeme aj spojnicu medzi Benátkami a Padovou. Kedysi na nej sídlili najbohatšie benátske rodiny. Využívali ich ako ďalšiu z početných alternatív. Keď ich na chvíľu omrzel mestský ruch. Alebo prekážal pach rýb?


Dnes sa ich pôvodné vily, bohužiaľ, pomaly rozpadávajú. Zahryzol sa do nich zub času a nieto prostriedkov na ich nákladnú renováciu či prevádzku. Niekdajšiu slávu spoznať napr. v udržiavanej Ville Pisani s obrovitánským parkom na kraji mestečka Stra, ktorá je prístupná i verejnosti.


V nej sme sa stavili na spiatočnej ceste. Takmer som sa stratila v miestnom zelenom (a naozaj skvelom) labyrinte. Dnes sa nad tým smejem, vtedy som hromžila tak naozaj, keď som sa cítila naveky stratená vo svete hustých, nepriehľadných a takmer dvojmetrových kríkov.


Padova bola naopak prvým talianským mestom, ktoré ma ničím nenadchlo - iba ak miestnymi katedrálami a typicky živou atmosférou v kaviarničkách. Aj my sme sa nechali zlákať na drobné občerstvenie v jednej z nich.



Kedysi a kdesi som na nete písala, že sa obávam navštevovať nové miesta, lebo ich v poslednej dobe týždeň po našej návšteve pravidelne zaplaví. Mokrá skaza neobišla ani Benátky. Snáď desať dní od nášho odchodu som v TV pozerala správy a hľadela s otvorenými ústami na turistov, ktorí sa po pás brodili s kuframi na hlavách studenou vodou ( s otvorenými preto, lebo som si už živo vedela predstaviť, čo to znamená, čo ich čaká)... bŕŕ. Horšie je, že záplavy a slaná morská voda ničia i miestne pamiatky a opakujú sa čoraz častejšie. Ťažko odhadnúť, koľko času Benátkam zostáva a práve preto som rada, že som sa napriek pošramotenému menu do nich vybrala... aby som ho zasa (sebe si) napravila!!!
---

S ubytovaním v Mire som bola nadmieru spokojná. Vyberal ho muž a keď som si prečítala hodnotenia návštevníkov na internete, na moment som zneistela. S hotelom rodinného typu boli spokojní, aj s raňajkami a priateľským personálom. Nepáčilo sa im však okolie. Z ich popisu som sa nedokázala vysomáriť, ale samotný hotel na fotkách vzbudzoval dôveru a vyzeral byť v poriadku. To, že sa nachádza na frekventovanej ceste, sme ani nevnímali. Izbu nám pridelili na prízemí s výhľadom do záhrady susednej vily, kde pravidelne na terase sedávala staršia dáma. Čítala knihu alebo sa prihovárala svojmu štvornohému spoločníkovi. Mne osobne sa pohľad do jej záhrady veľmi páčil. Dával krídla mojej fantázii.
Raňajky boli bohaté, izba priestranná, vkusne zariadená a farebne tip-top zladená. Vybavenim mi pripomínala "staré dobré časy". Kúpeľňa (s oknom) bola tiež dostatočne veľká. Majitelia milo a ochotne odpovedali na všetky naše otázky. V blízkosti sa nachádzali aj tri pizzérie. Jediné, čo by som hodnotila záporne - špecializovali sa iba na pizzu - a tak som môj pôvodný plán - jesť pravidelne lasagne, špagety & Co. - nakoniec nemohla zrealizovať. Ale podstatné je, že sme nehladovali. Okolie určite pokrivkávalo v kráse za Benátkami, ale mňa potešila i blízkosť miestnych, rozpadávajúcich sa víl, ktoré sú stále dôkazom niekdajšieho bohatstva mešťanov. Odporúčala by som aspoň jeden výlet okolím na bicykli.
Autobusové zastávky sa nachádzajú neďaleko hotela, lístky na autobus sa kupujú priamo v stánku na zastávke.
---

tajný tip : Treviso - niekde v jeho blízkosti (a 50 km severne od Benátok) sa nachádza do bodky premakané, kolotočové kráľovstvo sympatického, zručného 89-ročného Bruna Ferraniho - tvorí ho svojpomocne už 40 rokov a pre verejnosť je otvorené cez víkend. Vstup je zadarmo, namiesto neho sa park prefinancuje cez ponuku jedál vo Ferraniho reštaurácii. Bližšie info hľadajte na internete ;-)


Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?