kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Portorož

Publikované 16.05.2018 v 20:54 v kategórii Cestovanie, prečítané: 4x


Na poslednú chvíľu sme sa rozhodli stráviť zvyšok horúceho augusta´09 niekde pri mori. Jedinou podmienkou bolo, že cieľové miesto nesmie byť príliš ďaleko. Konečné rozhodnutie padlo na pobrežie Slovinska, ktoré dovtedy patrilo pre nás ku pojmom neznámym. Z miestnych letovísk sme si cez internet nakoniec náhodne vybrali Portorož. To som ešte nevedela, že nás bude čakať 40 km dlhými tunelmi. Krátko predtým v jednom z nich horelo. Najdlhší - Karavanke tunel - meria 7864 m. Cestou k moru sa neudialo nič mimoriadne, diaľnice boli takmer prázdne, viedli nás krásnym prostredím slovinských Álp, a tak sme podľa plánu dorazili pri západe slnka do Portorožu /-i. Je to malebné kúpeľné a predovšetkým čisto turistické mestečko na úpätí zelených pahorkov, ktoré ho dokonale chránia pred vetrom. Serpentíny, tiahnuce sa hustou zeleňou, vás dovedú priamo k hlavnej promenáde, lemovanej miestnymi hotelmi. Ak si vyberiete ubytovanie niekde na súkromí, pravdepodobne vás bude čakať každodenné šlapanie do strmého kopca.


Portorož patril /-a už v 13. storočí k známym kúpeľom. Mnísi z kláštora sv. Lorenca používali úspešne morskú vodu na liečenie reumatizmu, vodnatieľky, škrofulózy ale i všetkých druhov rán. Mesto spadalo v rozličných obdobiach pod správu Benátok, neskôr pod Rakúsko-Uhorskú monarchiu, 7 rokov dokonca pod správu Francúzska, čo sa odzrkadlilo i na jeho vzhľade. Podporiť rozvoj turizmu, predovšetkým toho kúpeľného, sa rozhodli na konci 19. storočia finančníci a intelektuáli zo susedného Piranu.


V roku 1879 začal Dr. Giovanni Lugnano z Piranu liečiť reumatiké ochorenia svojich pacientov minerálnymi soľnými zábalmi, pitím pramenitej minerálnej vody a soľnými kúpeľmi. Po roku 1885 začali s narastajúcim počtom návštevníkov pribúdať nové vily a penzióny. V roku 1891 sa začalo s výstavbou dovtedy najväčšieho hotela o kapacite 80 izieb, predchodcu pôvodného „Palace Hotel“.


20. augusta 1910 bol slávnostne otvorený jeden z najkrajších hotelov na pobreží Adrie – nový „Palace Hotel“ . Hotel ponúkal ubytovanie v 175 izbách, pýšil sa veľkou jedálňou, ktorá sa dala použiť i na iné účely, veľkou terasou, prepychovou vstupnou halou, niekoľkými čitárňami a herňami, bol prepojený s kúpeľmi a plavárňou s morskou vodou. Ponúkal najmodernejšie vybavenie tých čias. Okrem toho sa priamo pred ním nachádzala piesková pláž s 200 do polkruhu stojacimi kabínami.

Dnešné kúpele „Thalassotherapie-Terme Portorož“ sú prepojené so 4 hotelmi a každoročne vylepšujú ponuku služieb svojim zákazníkom. Portorož ponúka ubytovanie v moderných hoteloch, plavárne s morskou a termálnou vodou, reštaurácie, kongresové centrá, Grand kasíno ( s najdlhšou tradíciou v Slovinsku), prístavisko pre jachty (s modrou vlajkou- symbol ekologickej kvality), letisko pre malé lietadlá, turistické a cyklistické trasy v okolí, lodné výlety a rôzne športové aktivity. Je to miesto stvorené na príjemný oddych pre všetkých, ktorí majú radi turistický ruch obľúbených a horúcich letovísk. Na pláži a promenáde sa strieda slovinčina s taliančinou, maďarčina s nemčinou, čeština s polštinou a slovenčinou, ozýva sa hudba z miestnych reštaurácii a barov. Čo sa kulinárskeho umenia týka, vyznávač tamojšej stravy sa zo mňa isto nestane, ale obsluha v miestnych podnikoch je na úrovni.



Piesková pláž pred hotelom Palace sa zachovala dodnes, čomu sa tešia predovšetkým rodiny s deťmi. Inak sa trávnaté a pieskové pláže tiahnu celým Portorožom, sú posiate stovkami pestrofarebných slnečníkov a lehátok. Ich prenájom denne vychádzal na 12€ (2 lehátka + slnečník, ktorý slúži i ako vešiak s ministolíkom). Vstup do mora je väčšinou zabezpečený po rebríku, alebo medzi skalami, výnimkou je práve spomínaná pláž na úrovni hotela Palace (okrajové pláže sme však nevideli zblízka). Snáď jedinou nevýhodou tohto miesta bolo nespočetné množstvo nečujných komárov, ktoré nám/Michaelovi znepríjemňovali život.


V tesnej blízkosti Portorožu sa nachádza ďalšie typické stredoveké prístavné mestečko Piran. Medzi oboma funguje pravidelná autobusová doprava. Autom sa do Piranu pravdepodobne i tak nedostanete, musíte ho odparkovať kúsok pred mestom na platenom parkovisku, v prípade že vôbec nájdete ešte nejaké voľné miesto. I my by sme, kebyže radšej dáme na radu nášho domáceho, ušetrili jednu zbytočnú cestu tam a späť autom a mohli radšej hneď cestovať tou malou saunou menom autobus. Piran ma očaril na prvý pohľad. Určite by sa mu čo-to dalo vytknúť, napr. mnohé ošarpané domy či zápach v niektorých uliciach, no napriek tomu si ma hneď získal.


Uličky boli na mnohých miestach tak úzke, že obyvatelia dvoch oproti stojacich domov mohli cez okná spoločne popíjať kávičku alebo si zahrať partičku šachu. Navyše sa v ich chládku dá príjemne prechádzať i za horúceho dňa. Z kopca nad mestom, kde sa týči kostol Sv. Juraja, máte krásny výhľad na dianie pod sebou, mestské hradby a záliv.


Predpokladám, že krásnym výhľadom z vtáčej perspektívy sa pýšia i majitelia tejto terasy na streche domu. Prijala by som niečo podobné. Ako primeranú náhradu za záhradu.


Čo sme mali možnosť počas prechádzky zahliadnúť, bol špicatý cíp, vykladaný obrovskými skaliskami. Vedľa nich sa tiahla promenáda s niekoľkými reštauráciami a hotelmi. Z niektorých (kým sme pili kávu) vyšli turisti v plavkách s uterákmi v rukách. Vyštverali sa na skaly, kde sa lenivo slnili alebo po rebríkoch zliezli osviežiť sa do mora.

Podľa mojej mienky - nič na dovolenku s malými deťmi. Či sa niekde nachádzala pláž s lepším prístupom do vody, netuším.




Ak sa rozhodnete pre návštevu niektorého zo susedných miest, turistický sprievodca okolím odporúča mestečko Koper, z ktorého sme však my boli trochu (dosť?) sklamaní. Ulice historického centra boli akosi vyľudnené, okrem zmrzliny sa nám nepodarilo nájsť nič vhodné na občerstvenie a reštaurácia, v ktorej sme nakoniec hladní zakotvili, nás svojou ponukou nijako neočarila.


Je však možné, že sme nezvolili vhodný čas na návštevu a po západe slnka sa mesto predsa len prebudí k životu, ako to v podobných končinách býva zvykom.


Keďže sa taliansky Trieste nachádza iba asi 30 km od Portorožu, určite sa oplatí venovať jeden deň jeho návšteve. Radnicu na priestrannom námestí nájdete celkom jednoducho, aj keby vám zlyhalo všadeprítomné navi. Stačí, ak sa budete pridŕžať pobrežnej promenády. Tá vás k nej dovedie. Priamo v nej sa nachádza i turistická informačná kancelária, kde dostanete na vyžiadanie mapu mesta, čo vám snáď uľahčí rozhodovanie, ktorým smerom sa vydať na potulky Triestom.


Hrad, týčiaci sa nad mestom, nás síce vylákal na kopec, ale keď sme sa z tieňa ulíc dostali na otvorené priestranstvo, vzdala som sa pod ťarchou slnečných lúčov jeho návštevy a rýchlo sme sa vrátili naspäť do príjemného chládku ulíc. V Taliansku sa uspokojím i s prechádzkou medzi impozantnými budovami z minulých storočí, popíjaním ľadovej kávy a pozorovaním gestikulujúcich sediacich či okoloidúcich domácich.


Za povšimnutie stojí aj vkus Talianok, ich zmysel pre štýlové módne oblečenie je známy všade, a keďže sme si za deň návštevy zvolili náhodou sobotu a na neďalekom radničnom námestí sa striedala jedna svadba za druhou, bolo sa i na čo pozerať.



Alebo nad čím slintať...

Poslednú noc pred odchodom domov v Portoroži riadne spŕchlo. Obloha bola v pravidelných intervaloch osvetlovaná bleskami, ozývalo sa hrmenie, komáre zaliezli do úkrytov a domáceho pes, ktorý bol sám doma, od strachu dve hodiny vkuse zavýjal.


Cestou späť sme sa rozhodli spraviť si krátku prestávku v Ľubľane a neoľutovali sme. Je to krásne mestečko, ktorého stredom preteká rieka Ľubľanica a príjemne dotvára jeho romantický vzhľad. Práve v ten víkend sa konali nejaké oslavy v meste. Všade bolo veľa ľudí, popri rieke boli z oboch strán rozostavané desiatky slnečníkov, stánkov a stolov predovšetkým so starožitnosťami.

 

Bol to najkrajší „blši trh“, ktorý som doposiaľ v živote videla. Na námestí hrala hudba, nejaké dve družstvá súperili v basketbale, deti dostávali do daru balóny a kaviarne praskali vo švíkoch.

Pre nás to bola krásna rozlúčka so Slovinskom.




PS. Určite by som raz rada zavítala aj do nádherných slovinských hôr, na ktoré som počula iba samú chválu, ale k moru už radšej chodíme do Chorvátska. Istrija to istí.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?