kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

S Božou pomocou

Publikované 14.05.2018 v 10:00 v kategórii Veselé zo života, prečítané: 7x

(spred 2-3 rokov)

Som tvrdohlavá, čo sa GPS týka - to je holý, neodškriepiteľný fakt - a tak si (takmer) nikdy neberiem so sebou navigáciu, keď mierim do neznáma (ja ju skôr pribalím, keď smerujem na známe miesto a kontrolujem, nakoľko je spoľahlivá). Študujem radšej google mapy a snažím sa vizuálne si zapamätatťspojnice, nahovárajúc si, ako si týmto spôsobom trénujem starnúce mozgové závity. A keď raz príde "veľký tresk", všetci tí závisláci ma budú na kolenách prosiť, aby som im pomohla s orientáciou v priestore :-D

Dnes som zasa raz prešvihla uličku na odbočenie. Za mnou kolóna áut, nuž som sa podriadila kľukatej ceste pred sebou a verila na dobrý koniec. Kúsok ďalej som zbadala akéhosi chlapa, ktorý práve stláčal gombík na semafóre pre chodcov. Pristavila som pri ňom vozidlo a omylom spustila (tmavé) okienko vzadu, kde sedel syn.

Chlapik sa na mňa usmial a než som stihla niečo vysloviť, s priateľským usmevom ma predbehol:

- Mňa sa pýtať nemusíte. Nie som odtiaľto, nevyznám sa tu.

Vtom sa pozrel na noty, z ktorých si syn ešte narýchlo študoval texty na aktuálne vystúpenie.

- Aaah, vy mierite do kostola na koncert? Tak to viem, kde je.

Rukou mi ukazoval na hustú spleť konárov za našimi chrbtami.

- Vidíte tú vežu za stromami? Tam musíte ísť. Netuším sice ako, ale skúste vojsť do tej uličky, skade práve vyšlo to biele auto.

Poďakovala som sa. Zatiahla okienko a počkala, kým okolo mňa prešla nová kolóna áut. Zaradila som sa za posledné, ktoré odbáčalo do tej istej uličky, kam som teraz mierila i ja. Mala som pocit, že sme vstúpili do labyrintu. Dalo sa odbočiť doprava alebo doľava. Niečo ma magicky ťahalo doľava. Presne ako vodiča auta predo mnou. No takmer vzápätí sme obaja pochopili, že sme sa rozhodli nesprávne. On sa práve snažil otočiť nazad (čakajúc, kým prefrčím okolo), keď som v ňom nečakane odhalila dirigenta. Začali sme so synom mávať rukami. Z jeho auta nám mávaním odpovedali ďalší dvaja speváci. Keď sme ako na povel spustili okienka, chopila som sa svojej šance.

- Pán dirigent, chcete ho? Ja vám ho hneď dám a nemusíme tu blúdiť dvaja... :-D

Samozrejme, že ho vzal so sebou, keď pochopil, o čo ho vlastne žiadam.

A ja som sa opäť na vlastnej koži presvedčila, že navigáciu naozaj nepotrebujem. Celkom stačí veriť na šťastné náhody či konce!!!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?