kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Slzy na gombík

Publikované 09.05.2018 v 17:35 v kategórii Družina, prečítané: 5x

19.10.2017
Dnes sa náš zaľúbený štvorlístok hral po obede na chodbe. Dovolila som im s tým, že musím na nich vidieť. Lenže po chvíľke zmizli na jej druhom konci za rohom. Pobrala som sa za nimi. To už ale vychádzala z miestnosti oproti kolegyňa. Delí nás nejakých dobrých tridsať metrov. Zrak jej padol na moju štvorku presne v momente, keď som ja zavelila, nech sa vrátia, lebo na nich nevidím. Ani v tom okamihu som ešte vlastne nevidela. Ale z výrazu na tvári kolegyne som vyčítala, že zasa niečo vystrájajú.
- Toto teda nie - zapojila sa prísnym hlasom i ona - tu zo stolov nik skákať nebude!
Trvalo mi snáď tri sekundy než som stála pri nej a z pohľadov vinníkov som hneď vedela, koľká bije. Zavolala som ku sebe Podšívku. To ju pristihla kolegyňa pri čine.
- Predpokladám, že si ešte nezabudla, čo som ti hovorila, keď si zo stolov skákala minule u nás?! A zakazujem ti to opäť!
Zvyšný trojlístok som zahnala do triedy a zostala som s ňou vonku. Čupla som si pred ňu a dohovárala jej. Iba na mňa pozerala, ani nepípla.
- Ok a teraz mi sľúb, že zo stolov viac skákať nebudeš.
Hlboké ticho. Vzdych a pregĺgnutie nasucho.
- Stačí, ak kývneš hlavou a povieš áno.
A ďalšie ticho.
- Ja viem, že vieš rozprávať a inokedy máš pripomienok neúrekom. Teraz žiadam iba jedno áno.
Po lícach sa jej začali kotúľať slzy ako hrachy. Neverila som jej ani jednu z nich.
- Kývni hlavou, že mi rozumieš a nebudeš skákať zo stolov.
Sledovala som, ako bojuje sama so sebou, ale tvrdohlavosť jej nedovolí ani prehovoriť, ani zakývať tou strapatou hlavou.
- Ok, nechám ťa tu na malý okamih samú. Ukľudni sa, popremýšľaj a keď sa vrátim, skúsiš mi odpovedať.
Vošla som do triedy, odohnala od dverí zvedavcov a po kratulinkej chvíli vyšla zasa von.
- Tak ako? Sľubuješ, že nebudeš skákať zo stolov?
- Áno.
- V poriadku. Tak môžeme ísť dnu.
Ja som vošla jednými dverami, ona sa rozhodla pre druhé. Za nimi ju už vítal Tvrďas.
- Ty si plakala? - pýtal sa ustarostene.
Nahodila jeho smerom vľúdny úsmev číslo 5, mávla rukou a vraví, neuvedomujúc si, že ich vidím a počujem:
- Ale čoby, to som iba hrala. Ja to viem, keď chcem!
Nuž dievča zlaté, s tebou si ešte čo to užijeme.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?