kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Športové nemehlo

Publikované 18.05.2018 v 10:39 v kategórii Zdravie, prečítané: 6x

Už dlhšie som uvažovala nad týmto príspevkom, rozmýšľajúc, ako v ňom skĺbiť všetko, čo sa mi za tie roky ukladalo na srdce a leží tam doteraz. A je toho veru dosť... Na lepšie porovnanie pridám i svoje vlastné skúsenosti z detstva, ako som niektoré veci vnímala vtedy a poučená pádmi, ale i úspechmi, svojimi i cudzími, sa snažím zavádzať nadobudnuté skúsenosti nielen do vlastnej výchovy, ale i v zamestnaní.


V piatok mi Ottova mama preposlala sms-kou pripomienku, že ho treba poslať o druhej na hodinu basketbalu. Začal naň chodiť tesne pred prázdninami, ale absolvoval iba skušobnú hodinu, a tak mi jeho nová aktivita vypršala z hlavy. Veď sa naposledy konala v 2016-om a teraz máme 2017!

Otto patrí medzi športové nemehlá, čo sa loptových hier týka. Na basketbal sa prihlásil (alebo bol prihlásený), lebo naň chodí i jeho najlepší kamarát. Vrámci loptových hier športové nemehlo číslo Dva. Keď zavriem oči a z pamäťového archívu vyťahujem obrázky k jednotlivým deťom zo svojej skupiny a ich zručnostiam a schopnostiam, neviem tomu druhému priradiť žiaden vhodný šport. Iba pravidelne sa opakujúcu frustráciu, čo sa futbalu a behania (na rýchlosť) týka, spojenú s množstvom zbytočných konfliktov so zdatnejšími spolužiakmi. Zato s Ottom sa mi spájajú veľmi jasné momentky, na základe ktorých by som ho okamžite prihlásila na horolezectvo. Každú chvíľu ho sťahujem z nejakého stromu či pouličného osvetlenia. V lezení je naozaj najlepší z kompletnej desiatky, kedysi dvanástky. Má iba smolu, že niečo podobné sa na škole neponúka. Ani nikde nablízku.


Mnohí rodičia sa snažia pod tlakom dnešnej doby prihlásiť svoje deti na všetko možné i nemožné. Lebo ich trápia výčitky svedomia, že ich deti zmeškajú niečo dôležité pre život, keď nepôjdu v pondelok na klavír, v utorok na tanečnú či futbal, v stredu na angličtinu, vo štvrtok do výtvarky a v piatok na šach či plávanie.

Pritom si neuvedomujú, že opak je pravdou. Nevidia to, čo vidíme my - čo s nimi pracujeme - vrámci zamestnania a nemajú prakticky ani možnosť objektívne porovnávať. Deti sú uštvané, demotivované, rozcukané, podráždené, povrchné. Nedokážu sa pomaly na nič poriadne koncentrovať. Lietajú ako prachovka z miesta na miesto. Nezostáva im čas, aby sa naučili niečo poriadne. Myslím tým poriadne do hĺbky. Aby trénovali trpezlivosť, výdrž. A zlepšovali sa v tom, na čo majú nadanie od prírody.

V prvej triede fungoval jeden z mojich mládencov na podobnom systéme. Nesedel pri úlohách ani pol hodinu a už musel trieliť na niektorú zo svojich početných aktivít. Podľa môjho názoru sa to odzrkadľovalo na jeho správaní. Hektické, konfliktné. Robiť s ním úlohy bola katastrofa. V druhom ročníku z aktivít ubrali, zostával dlhšie v družine a zrazu sa s ním pracovalo o kus lepšie.

Ale nie o tom som chcela.


Keď som bola malá, získala som averziu ku športu hneď z niekoľkých dôvodov. Nie všetky tu budem rozpisovať.

Plávať som sa naučila v desiatich rokoch sama. Lebo som chcela, lebo som sa hanbila, že to neviem. Zašla som na kúpalisko a v strednom bazéne dovtedy trénovala, kým sa nedostavil požadovaný úspech. Nikdy som svojej mame nepovedala, že učiteľka na plávaní v tretej triede (?) neplavcov "učila" zbaviť sa strachu z vody tým, že nás zdrapila za vlasy, ponorila pod vodu a držala pod hladinou toľko, čo nám kyslík stačil na prežitie. Dosiahla však presný opak.

Radosť z bicyklovania som objavila na dedine. Počas návštevy u rodiny. V Bratislave môjho detstva nebolo bežné a ani naša ulica sa svojim spádom na niečo podobné vôbec nehodila. Ale ja som trvala na svojom a opäť sa chcela čosi naučiť. Na cesty ma bez skúseností nepustili. Nuž som šliapala do pedálov na dvore medzi sliepkami.(Predpokladám, že v tom pre nich stresovom období prestali klásť vajíčka.)

Asi v piatej či šiestej triede som začala trénovať volejbal za Slovan a objavila svoju dovtedy nepoznanú zručnosť, čo sa loptových hier týka. Chyba bola iba v tom, že tentokrát bol neschopný tréner. Po pár mesiacoch ho vyhodili, ja som prešla do iného oddielu, tam síce narazila na správnych trénerov, ale vo svojej detskej naivite nepochopila, ktorý štýl je naozaj potrebný ku dosiahnutiu istých výsledkov. A tak som s volejbalom predčasne praštila.

Potom sa brat naučil kdesi hrať ping-pong a ping-pong ho tak uchvátil, že sa rozhodol naučiť ho i mňa. V našej detskej izbe sme si v strede izby postavili z kníh provizórnu "sieťku", dve ďalšie knihy sme použili ako rakety a kľačiac na zemi hrali ostošesť. Krátko nato som putovala do letného pionierskeho tábora a takmer tam vyhrala stolnotenisový turnaj, na ktorom sa zúčastnili i deti zo športových oddielov. Hoci ma hra chytila za srdce, nebolo toho človeka, ktorý by ma v nej i naďalej podporoval.

Radosť zo športu pomáhala vo mne ubiť i naša telocvikárka na ZŠ. Podobne neempatickú a škodoradostnú učiteľku len tak ľahko nenájdete. Úplne sa minula povolaním. Vysmievala sa mnohým deťom, ktorým mala ísť vlastne príkladom. Našla si pár vyvolencov a tých menej zdatných pravidelne sekírovala a pred všetkými nahlas podceňovala.

Zlom nastal, keď som prešla na gymnázium. Natrafila som na skvelú pani profesorku, ktorá nás motivovala, podporovala, usmerňovala. Navyše som v tom období objavila vo Večerníku inzerát, že športový oddiel karate hľadá nových záujemcov. Nahovorila som kamarátku a na niekoľko rokov sme sa stali nositeľkamii bielych kimon. Moje športové výkony zaznamenali vďaka tomu raketový vzostup. Do slova a do písmena. Odhliadnúc od stúpajúceho sebavedomia ma pravidelné tréningy a prísny tréner vypracovali do takej formy, že som nechápala ani ja, ani profesorka, ani spolužiačky.

Pritom som odjakživa patrila skôr ku vytrvalým, než ku super rýchlym typom.


Vlastného syna som sa neskôr snažila na základe svojich skúseností ušetriť pred tŕnistou cestou budovania telesnej zdatnosti. Kým mnohí rodičia ako prvé prihlasovali synov do futbalových družstiev, ja som šla proti prúdu. Trend sem, trend tam. Odmalička sme juniora s mužom viedli ku vytrvalosti. Či už v ranom veku pešo štyri zastávky zo škôlky domov, dlhými túrami na bicykloch alebo po vlastných na horách. V mierení loptou na cieľ bol veľmi dobrý, ale futbalistu som napriek tomu v ňom nevidela. Chýbala mu rýchlosť. Byť obraný o loptu spúšťa (špeciálne) v chlapcoch nežiadúcu frustráciu. Možno to neregistruje otec u syna, keď mu dobrovoľne a z rodičovskej lásky prepustí futbalku, ale chlapci na ulici si medzi sebou nič nedarujú. Pri bližšom skúmaní synovho chovania vrámci športových aktivít som si jedného dňa povedala:

- Veď to je rodený džudista!

Nieto divu, jedného trénera džuda máme v rodine. A gény sú gény, nuž sme sa vybrali otestovať najbližší oddiel. Michael i ja sme ním boli od prvého dňa nadšení, hoci v samotných začiatkoch on - najmladší člen - väčšinou vždy a všade dokončoval zadané cviky ako posledný, ochkajúc, vzdychajúc, zato poctivo, nevynechajúc ani centimeter z dráhy. A lepších trénerov sme si ani želať nemohli.

Džudu sa medzičasom venuje už siedmy rok, v septembri 2017 ku nemu pridal i stolný tenis. Podotýkam, z vlastného rozhodnutia. Lebo sme ho spolu zvykli hrávať na našej detskej farme a jemu sa zapáčil ako kedysi jeho mame.

Vďaka tomu nabral na rýchlosti, má skvelú kondičku, je ohybný, ovláda techniku pádov a základy sebeobrany. Dnes by sa možno uplatnil i vo futbalovom mužstve (hoci to neprichádza v našom prípade do úvahy).

Napriek tomu príde občas po hodine telocviku sklamaný domov. Keď prehrá boj s plaveckými tabuľkami. V nich stojí údaj a ten nepopustí. Ako napríklad minule. Z plavárne sa chlapci vrátili do triedy s trojkami, štvorkami, päťkami. Pritom sú to zväčša samí športovci, len nie zrovna plavci.

Nechápavo krútim hlavou nad podobnými praktikami. Naozaj je potrebné uberať deťom radosť z pohybu? Demotivovať ich? Prečo musia bojovať proti tabuľkám, prečo nebojujú sami proti sebe?

Pozorujem rôzne formy súťaživosti na svojich tretiakoch. Oni tak radi pretekajú, pričom im neprekáža meranie času, ani skutočnosť, že niekto je pomalší, niekto rýchlejší. Ak nemusia hľadieť súperovi priamo na chrbát, nie je pre nich poradie až tak podstatné.

Aj preto som sa rozhodla od budúceho týždňa zaviesť nový spôsob hier. Body získa každý, kto snažením zlepší svoj vlastný výkon!

To na začiatok. Som si istá, že pravidelným tréningom neskôr zvládnu hľadieť i súperovi na chrbát. Lebo ich bude poháňať samotná radosť z pohybu. Ku nej sa ale musia dopracovať správnym výberom toho svojho športu. Nie toho, kde chodí najlepší kamarát. Ani toho, ktorý ponúkajú v blízkosti bydliska alebo je práve "in".

Niekedy je lepšie dieťa dôkladnejšie pozorovať a porozmýšľať. Možno stačí ísť mu príkladom. Aj dlhé prechádzky sú na začiatok lepšie než nič.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?