kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Tri septembrové príbehy

Publikované 23.05.2018 v 08:00 v kategórii Iné, prečítané: 14x

... alebo ver na dobré konce!

Začnem tým posledným.
Leto sa s nami rozlúčilo veľmo rýchlo. Včera bolo tu a dnes ho nieto. Zbalilo kufre a hor´sa na južnú pologuľu, kde ho čaká u protinožcov čochvíľa nasledujúca šichta.
A keďže zajtra začína u nás nový školský rok a ja som zasa raz nestihla nakúpiť veci zo zoznamu pani učiteľky (rozumej z objektívnych dôvodov), vzala som si dáždnik a poď ho friško do obchodného centra. Nehľadela som napravo, nehľadela naľavo, kvapky dažďa mi v tom bránili. Iba som naskočila do auta a už-už som chcela naštartovať, keď som pozrela na predné sklo a srdco sa mi rozbúšilo pri pohľade na papier za stieračom...
Že neuhádnete, čo na ňom stálo?
Pre upresnenie situácie - včera sme sa vrátili z 10-dňovej dovolenky v Chorvátsku, takže tak dlho som môjho štvorkolesového kamaráta nevidela. Ale čo som uvidela po tej niekoľkodňovej pauze mi nachvíľu rozhádzalo moje myšlienky, pekne poukladané v mozgových priečinkoch.
Papier bol už dosť premočený, čiže tlačová farba jednotlivých písmeniek už presvitala až ku mne ... policajné hlásenie!!!
Preboha, veď ja som nikoho a nič nezrazila a miesto, kde parkujem, je také bezpečné, že bezpečnejšieho nieto ... tak čo odo mňa chcú???
Pregĺgla som nasucho, vystúpila späť na mokrú ulicu a natiahla ruku v smere neznámych nepríjemností ... a začítala sa do správy:
Oznamujeme Vám, že vtedy a vtedy došlo ku nehode, pri ktorej bolo poškodené Vaše auto (pridaný opis poškodenia). Hláste sa na tej a tej policajnej stanici. (podpis, dátum)
To snáď nie! Apríl predsa už skončil! A ten papier vyzerá síce ako zmoknutá sliepka, ale inak celkom oficiálne a dôveryhodne.
A tak beriem dáždnik a po druhýkrát sa vzdávam protidažďovej ochrany vo vnútri vozidla a hľadím na poškodené miesto zo strohej papierovej správy.
To, čo som pokladala za zlý vtip sa stáva skutočnosťou. Zadné ľavé svetlo je roztrepané, na zemi sú ešte kúsky skla a miesto pod ním je riadne pokrkvané.
Nepríjemné - ale: treba to brať z tej dobrej stránky. Pachateľ sa priznal okamžite a dobrovoľne. Ževraj to spravil v noci a ihneď zahlásil na polícii svoju vinu, takže nás teraz čaká iba oprava a odovzdanie účtu jeho poisťovni.

Druhé dva príbehy sa nám prihodili v Chorvátsku. Jedného dňa sme zašli na večeru do reštaurácie na promenáde v mestečku Rovinj. Po tejto reštaurácii som pokukovala už dva dni predtým, vtedy sme ju však obišli. Počas nášho stolovania sa rozpršalo. Sedeli sme na terase, ale neprekážalo nám to. Ja s Michaelom sme si sadli hlbšie pod slnečník a MM, sediaci tak pol na pol, si natiahol nepremokavú vetrovku. Keď sme dojedli, požiadali sme čašníka o účet. Doniesol ho o chviľu a popritom kývol na Michaela, aby išiel za ním. Myslela som si, že dostane ako obyčajne čokoládku alebo lízatko.
Lenže na naše všeobecné počudovanie sa z toho nakoniec vykľuli dva čokoládové pudingy a liter pomarančového džúsu. Michael ešte ďalších 5 minút neveriacky a s úsmevom od ucha k uchu krútil hlavou nad získaným a hlavne netradičným darom.

Posledná príhoda sa odohrala takisto v mestečku Rovinj. V ten deň sme ho navštívili po roku prvýkrát a zvolili sme nesprávnu trasu. Šli sme pešo po pobreží a neodhadli množstvo zálivov. Vďaka ním sa cesta neskutočne natiahla.
Hoci sme boli dosť unavení, nechceli sme sa vzdať prehliadky nášho obľúbeného mestečka. Tárali sme sa uličkami, a keď sme sa ich nabažili do sýtosti, zavelili sme na návrat do kempu. Naspäť sme chceli ísť autobusom. Predpokladaný odchod zo stanice: 21:45.
To, že miestne spoje majú občas meškanie, nie je nič neobvyklé. Na stanici stálo dosť ľudí, väčšina z nich mala namierené tam, kam i my.
O desiatej už sa nepríjemne mrvili viacerí. Rozmýšľali sme, čo robiť. O 22.15 prišiel na stanicu autobus, ktorý jazdil na inej trase a práve mu skončila služba. Viacerí z prítomných zašli ku nemu a pýtali sa vodiča, kde je jeho kolega a prečo nešiel o 21.45. Autobusár krútil nechápavo hlavou. Chcel ešte niečo povedať. Vyšiel von, pozrel na nás všetkých. Bolo nás dokopy asi dvadsať turistov. V skupine objavil niekoľko menších detí. Zrazu mávol rukou. Taký ten pohyb: a čo, kašľať na to... otočil sa opäť ku nám a zahlásil: nasadajte, ja vás tam odveziem!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?