kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Včera som pochopila, ako správne som vtedy (ne-)reagovala

Publikované 04.05.2018 v 08:47 v kategórii Iné, prečítané: 8x

4.2.2017

"Vtedy" je už asi šesť rokov dozadu. Jednu z vedľajších úloh v príbehu opäť zohralo moje čierne Mazda Demio. Krátko pred pol piatou poobede som sa nachádzala na ceste domov. Lepšie povedané do družiny vyzdvihnúť syna. Na istom úseku som pravidelne obchádzala zácpu v začínajúcej špičke v kľukatých, úzkych uličkách. Povrch jednej z nich je dodnes vykladaný kamennými mačacími hlavami. Všeobecne sa v tej zóne jazdí predpisovo tridsiatkou a keďže moja staručká hrkálka vydávala na čiernych kockách zakaždým nepríjemné zvuky, pridávala som plynu menej, než odporúčali tabule. Iba tak sa ten zvuk dal vydržať.


Paralelne s cestou sa tiahne železničná dráha. Je však o úroveň nižšie, a tak ju z cesty nevidno. Navyše ich ešte od seba oddeľuje menší park. Na jednom mieste je nad koľajnicami mostík pre pešiakov, aby sa dostali na druhú stranu železničnej jamy. A práve na tomto mieste sa spustila menšia dráma.

Nachádzala som sa na úrovni mostíka, keď ma prekvapil, ba doslovne vystrašil zvláštny zvuk. Akoby mi na auto dopadol ťažký kameň.

Automaticky som pribrzdila a otočila sa vzad, aby som zistila príčinu. V šoku som hľadela na asi desaťročného chlapca, ktorý ležal na zemi pri zdevastovanom bicykli. Srdce mi začalo biť ako kostolný zvon. Okamžite som odparkovala auto a rozbehla sa ku nemu. Medzitým už stál na nohách a v šoku si narýchlo oprašoval nohavice. Plačky pozeral na koleso v tvare osmičky.

Začala som ho spovedať, ako sa cíti, či ho niečo bolí, či je sám alebo s niekym, ako sa volá, kde býva. Pomaly sa ku nám začali zbiehať ľudia z okolia. Každý počul buchot, no nikto nič nevidel. Ten úsek je jednoducho z hľadiska premávky a bezpečnosti veľmi nešťastne (nedo)riešený.

Dve z prítomných žien sa snažili spolu so mnou dostať niečo rozumné z vystrašeného chlapca. Tvrdil, že býva kdesi v dome naproti. Zrazu za nami zastalo nasledujúce auto. Keďže som blokovala cestu, poprosila som ich, nech chvíľu zotrvajú pri ňom, kým ja preparkujem Mazdu o tri-štyri metre ďalej.

Keď som sa vrátila, chlapca nikde nebolo. Ževraj zdúchol domov. Bezradne som stála na chodníku a hlava - naďalej v šoku - sa iba s problémami snažila na niečo sústrediť.

- Ak teraz odídem a on má, nebodaj, nejaké vnútorné zranenia, bude sa to z právneho hľadiska považovať za útek z miesta činu.

Nuž som sa vybrala prehľadávať okolité domy. Pýtala som sa i ľudí, či nevideli chlapca s dodrúzganým bicyklom, či nevedia, kde býva.

Ktosi ukázal na jednu z brán. A zrazu sa z nej vyrútila ONA. Jeho mama. Obeť úrazu jej poslušne cupitala za sukňou. Tipovala som ju na Južanku. Tak ako po mne ziapala, by temperament pasoval skôr ku Rómke.

Snažila som sa reagovať s kľudom, no ona zaútočila a začala sa vyhrážať. Že mám čo najskôr zmiznúť a iba potom mi je ochotná odpustiť, že som zničila jej synovi nový bicykel a nebude odo mňa žiadať žiadnu adekvátnu náhradu.

Odvetila som, že nikam nejdem. Aby mi nadiktovala meno a adresu a počkala so mnou, kým neprídu policajti, ktorých som sa práve chystala zavolať.

Naďalej vrieskala na celú ulicu, naďalej sa ma snažila dostať odtiaľ čo najskôr preč.

A ja som si tvrdohlavo húdla svoje. Keď pochopila, že nepopustím, zmenila taktiku.

- Nie vy zavoláte policajtov. Ja im oznámim, ako ste ublížili môjmu synovi. Oľutujete chvíľu, keď ste nevyužili šancu na bleskový odchod. Mohli ste si ušetriť kopu nepríjemností! Vaša chyba! Toto vám nedarujem!

- Naozaj je to moja chyba? - začala som pochybovať sama o sebe. Na príčine vtedajších pochybností bol môj stále pretrvávajúci šok. Nepredpokladám, že niekto iný by dokázal uvažovať rozumne a s chladnou hlavou po podobnom zážitku.

Tá šialená ženská mi začala naháňať strach. Kým sme čakali na policajtov - každá na inej strane ulice - zmobilizovala všetkých susedov, čo boli práve doma.

Prstom na mňa ukazovala a nahlas spriadala stále nové teórie, ako som išla aspoň 50-tkou v 30-tkovej zóne, ako som bola niečim zaujatá a nevšimla si jej syna, ktorý predpisovo stál na kraji cesty, ako mi v istom momente zasvietilo zapadajúce slnko do očí a ja oslepená žiarou som prehliadla malého chlapca.

Po vypočutí všetkých tých verzií, po vypočutí si viet susedov, akí blázni jazdia dnes po svete, som nachvíľu naozaj začala pochybovať sama o sebe. Preto som si po prvýkrát na ich podnet šla zblízka prehliadnuť "miesto činu".

Prekvapene som hľadela na brzdnú čiaru bicykla, ktorú som si dovtedy nevšimla. Bola tak dlhá a tak výrazná, že i slepému by jasne potvrdila, čo sa asi odohralo. Vzápätí som sa rozbehla ku autu a skontrolovala stranu, kam mládenec vletel. I tam sa nachádzal druhý, dôležitý dôkaz. Menšia preliačenina na strane predných dverí. Oni vlastne chlapca zachránili, že nepreletel v tej rýchlosti pod kolesá, ale rukami sa vďaka pudu sebazáchovy od neho odtlačil. Vzala som zo sedadla fotoaparát, ktorý v tom čase patril do mojej povinnej pracovnej výbavy a všetko dôkladne zdokumentovala.

Z druhej strany ma neprestajne sledovala mama chlapca. Keď bol materiál v suchua nik teda nemohol zahľadiť či zmanipulovať stopy, pobrala som sa ku nej. Spýtala som sa slušne, či môže ísť na moment spolu so mnou, aby som jej niečo ukázala. Nedôverčivo na mňa gánila, no nakoniec sa predsa len podvolila.

- Ak si prehliadnete pozorne brzdnú dráhu, stále veríte verzii, ktorú sa snažíte vsugerovať celému okoliu? Veď to je jasný dôkaz, že chlapec nikdy pri kraji cesty nezastavil, ale sa hnal bezmyšlienkovite vpred a vletel mi do auta. Aj na ňom sú nepopierateľné stopy nárazu zboku.

Videla som, ako zrazu zneistela. Niečo nezrozumiteľne odvrkla - samozrejme som si zasa ja vymýšľala - a vybrala sa nazad ku synovi. Začala po ňom kričať v mne neznámej reči a rukou ukazovala smerom ku mne.

Policajti sa dostavili po neskutočne dlhej dobe. V tom čase sa konal v Mníchove Oktoberfest a práve dostupné hliadky zabezpečovali poriadok predovšetkým tam. Za celý ten čas vyčkávania sa pri mne pristavila iba jedna staršia dáma.

- Nepočúvajte jej nezmysly. Na tomto mieste sú nehody na dennom poriadku. Nepochopím, prečo sem ešte nedali aspoň prechod pre chodcov, keď už nie semafór. Deti tu pravidelne vyletia z parku na cestu. Pri svojej veľkosti nevidia cez zaparkované autá, či niečo ide. Držím vám palce, aby to dobre dopadlo.

Dodnes som jej vďačná za pár slov útechy. Pre mňa vtedy znamenali veľa.

Službukonajúci policajti - žena a muž - si najprv vypočuli naše výpovede a potom si šli prezrieť stopy. Keď sa vrátili, otočili sa ku matke dieťaťa.

- Je nám ľúto, ale dôkazy sú v prospech šoférky. Chlapec v rýchlosti, pravdepodobne, prehliadol prechádzajúce auto na svojej úrovni a narazil doň. Buďte rada, že sa mu nič nestalo. Bicykel sa nahradiť dá, zdravie nie.

V tom momente sa ako fúria pustila do nich.

- Ja som vedela, že vás nemám volať. Že tu budete úplne zbytoční a postavíte sa opäť raz proti nevinnému dieťaťu!!! Hanbite sa! Žijete z našich daní a takúto neprávosť si za to vyslúžime.

Na rozlúčku sa otočila i ku mne a spustila niečo v zmysle, že takú bezcitnú stvoru zatiaľ v živote nestretla. Takmer som jej zabila syna a vôbec som sa nezaujímala, ako sa cíti, či ho niečo nebolí... a potom ho schmatla za ruku a pobrala sa kade ľahšie. Svorne sme krútili hlavou nad jej správaním. Ja som, tuším, i onemela.

- Nič si z toho nerobte, jej reakcie nie sú síce typické, ale možné.

Nakoniec ešte zaznačili do zápisnice všetko potrebné, ubezpečili ma, že opustiť miesto činu sa klasifikuje ako útek (aj keď sa vás iní snažia prehovoriť o opaku) a rozlúčili sa so mnou.


No a včera mi osoba z okruhu blízkych známych prerozprávala svoju príhodu. Nanešťastie sa dopustila pár fatálnych chýb. Z ľudského hľadiska bola jej reakcia v stave šoku viacmenej automatická, snažila sa zachraňovať, ale z toho právneho, keď sa dokazuje vina či nevina, si zavarila riadnu kašu.

O jej skúsenostiach so skorumpovanými prípadne neschopnými právnikmi s hlbokými vreckami radšej pomlčím, lebo úplne stačí, keď do prípadu vstúpia príbuzní, čím sa situácia o dosť zhorší. Vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý si nenechá vysvetliť situáciu, ale zaprisahá sa zo života protistrany spraviť peklo.


Preto ak sa ocitnete v podobnej situácii vy, zabezpečte síce všetko nevyhnutné, ale nekonajte na vlastnú päsť a počkajte radšej na policajtov a záchranku. Nedajte sa nikým a ničím v stave šoku nahovoriť na niečo neuvážené, čo by vám v budúcnosti narobilo iba samé nepríjemnosti a zbytočne skomplikovalo život.

Aj mňa až policajti presvedčili, že som jednala správne (hoci vydržať slovné útoky tej matky by bolo i na koňa veľa)... a po včerajšku som pochopila aj prečo.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?