kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Viedenský Prater 1986

Publikované 24.05.2018 v 08:00 v kategórii Veselé zo života, prečítané: 8x

Kolotoče som pravdepodobne odmalička mala zakódované v génoch, ale na Slovensku sa táto moja "slabosť či úchyľka" kedysi nemohla naplno prejaviť. A tak som si nenechala uniknúť príležitosť vo Viedni. Písal sa rok 1986. Na centrifúgu som dokonca nahovorila aj môjho o dva roky mladšieho brata. To som ale ešte netušila, že prídel kolotočových génov bol v našej rodine kompletne vyčerpaný mojou osobou. Zbadala som sa až v najvyššom bode toho čertovského stroja, keď som hlavou dolu presviedčala bielu kriedu vedľa mňa, aby neskolabovala a vydržala až do konca. Na bratovú obranu musím povedať, že v tých časoch bola spomínaná centrifúga v porovnaní s dnešnými vylepšenými verziami naozaj dosť nepríjemná. Krvi by sa vo mne v danom okamihu nedorezal, ako som sa bála o neho a modlila sa, aby náš let skončil bez strát na životoch. Ďalšie kovové opachy som samozrejme musela testovať už iba sama. Teda do momentu, kým sme spoločne nestáli pod známym obrovským kabínkovým kolotočom.

Pozrela som na mládenca vedľa seba, zaklipkala očami a nežne ho oslovila:"Brááškoo, toto je naozaj, ale naozaj celkom neškodný kolotoč a zhora uvidíme celú Viedeň." Vyslovená veta zaúčinkovala takmer okamžite a bez dlhšieho zvažovania sme si kúpili lístky. A tak sme opäť vo dvojici vybrali na nasledujúcu okružnú jazdu. Spolu s nami vošla dnu i skupinka možno desiatich Japoncov. A ako inak - s fotoaparátmi v pohotovosti. V tom momente mi nenapadlo, že i táto na prvý pohľad úplne neškodná udalosť môže viesť k ďalšiemu kolapsu. V dostatočnej výške sa Japonci ako na povel rozhodli všetci naraz fotografovať ten istý motív, a tak sa rozbehli spoločne do bodu A a cvakali ostošesť. Na ďalší povel sa rozbehli do bodu B, ktorý ležal na opačnej strane kabínky a pokračovali v love na skvelé zábery, kým im nezišlo na um hromadne sa presunúť do bodu C... a takto pokračovali ďalej, kým si nenafotili celú Viedeň. Vďaka ich aktivite sa kabínka húpala sem a tam, tam a sem,... Brat nanovo bledý ako krieda škrípal zubami a zhlboka dýchajúc mi hovoril:"Povedz im, nech okamžite prestanú...nech tu nebehajú ako splašení, veď oni tú kabínku utrhnú!!!" Kabínka zostala síce visieť aj napriek jeho predpovedi na svojom pôvodnom mieste, ale odvtedy som musela jazdiť na kolotočoch sama. Lepšie povedané, po tých dvoch neúspešných pokusoch som ho už radšej na nič "neškodné" (a tobôž škodné) nenahovárala.



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?