kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Vírusové blues (7.)

Publikované 03.05.2018 v 09:00 v kategórii Tretiemu chlieb, prečítané: 6x

„Katja, je mi ľúto, ale trochu som ti zafarbila v práčke oblečenie,“ zaklopala Laura na dvere suterénnej izby a v rukách držala viacero kusov z mojej výbavy. Predtým žiarivo biele veci sa odrazu na mňa usmievali v silne ružovom odtieni.

„Rodina naozaj potrebuje vyškolené oko Tante Clary, ktoré správne podelí materiál a farby,“ pomyslela som si v duchu. V ten večer výnimočne prala Laura.

„Hmm, s tým už asi nič nenarobím,“ pokrčila som ramenami, prezerajúc si vydarený pokus o batiku. V podstate sa nedalo ani inak reagovať, iba dúfať, že sa až tak často nebude miešať do správneho chodu svojej domácnosti. Pri odpovedi typu „zachovaj chladnú hlavu“ som vychádzala tiež z poznania, že mi onedlho vzniknutú škodu dvojnásobne vynahradí.

K jednej z jej záľub sa totižto radila pravidelná obmena či dopĺňanie šatníka. Pravdepodobne sa spomínané hobby plne rozvinulo práve vďaka manželstvu s majiteľom obchodných domov so zameraním na odevy. Zakaždým, keď sa v nich Laura ocitla a nezabudla zobrať so sebou i mňa, pozorovala som, ako postupuje podľa jedného a toho istého scenára. Po prvé: prejsť rad za radom obsah niekoľkých regálov. Po druhé: najprv sliediť očami, potom triediť rukami. Po tretie: nakoniec vybrať správnych favoritov.

Pulóvre, sukne, svetre, saká či nohavice. A brala ich na tucty. Pri pohľade na ňu som si automaticky pospevovala melódiu z Miazgovcov „Nosič kufrov kam sa podel?“. (A tak Katka občas zaskakovala za strateného kufronosiča.)

Na posteli v spálni potom triedila druhýkrát. Niekedy som jej pomáhala s odstraňovaním šedých, signalizačných kruhov, ktoré zabezpečovali tovar v obchode proti krádeži a ktoré predavačky omylom zabudli zneškodniť priamo v predajni. Pri tejto druhostupňovej kontrole s domácim osvetlením sa jej zrazu polovica úlovku znepáčila.

„Tak sa mi zdá, že tento pulóvrik mal v obchode akúsi inú farbu... viac do modra a nejako sa mi nehodí k ostatným veciam. Čo myslíš, zišiel by sa ti? A skús si i tie riflové nohavice. Ak sa ti páčia, rovno si ich nechaj!“ A tak som z vytriedenej polovice vždy dostala niečo do daru aj ja, keďže sme mali približne rovnaké postavy. Dokonca som dokázala pulóvrami zásobovať aj mamu pri občasných návštevách na Slovensku.

„Laura, na jednej strane ma zakaždým výborne pobaví, keď sa u mňa zastavíš s náručou plnou oblečenia, na druhej strane som rada, že sa tak ´bratsky´ so mnou delíš,“ opakovala som jej pravidelne so smiechom, keď som opäť obdržala novú várku bezchybného, značkového tovaru.

„Katja, dnes si prídeš na svoje. Spravíme raňajky podľa tvojich predstáv,“ prekvapil ma v ktorési nedeľňajšie ráno Philip, keď sme zostali sami s deťmi. Laura si práve kdesi zvyšovala svoju odbornú kvalifikáciu, čím mi umožnila spoznať typický bavorský Weißwurst. Je to obľúbená pochúťka nielen domácich, ale i cezpoľných. Vyrába sa z teľacieho a bravčového mäsa, s prídavkom petržlenovej vňate a cibuľky. Podľa kulinárskych príručiek má veľkosť asi 12 centimetrov, priemer 28-32 mm a váži 80 až 100 gramov.

Tradícia káže, skonzumovať ju do dvanástej hodiny doobedňajšej. Pravidlo pochádza z čias dávno minulých a vzťahovalo sa na trvanlivosť jednotlivých zložiek. Aby sa surový výrobok nepokazil, nesmel „prežiť“ poludnie. Dnes objavíte „bielu hurku“ i v konzervách, nadopovanú éčkami, ktoré si dátumovo hravo poradia hneď s viacerými mesiacmi. Ďalším nepísaným pravidlom je, že sa jedáva bez črievka. Existujú dokonca viaceré správne techniky jedenia. Asi tou najpôvodnejšou je vycuciavanie z kože. Zatiaľ som ju nezažila v priamom prenose. Mešťania upúšťajú od tradícii, ktoré sa priečia dobrým mravom ... nech už to znamená, čo chce.

Príprava je vcelku jednoduchá. I pre toho, kto nesympatizuje s kuchárskym umením. Nemci na prirovnanie používajú skvelú zloženinu „idiotensicher“, v preklade: to zvládne i idiot. Weißwurst vložíte do prevretej vody a ďalej ho už tepelne neupravujete. Po desiatich minútach vyberiete a ak ste všetko robili správne, zostane vcelku. Nepraskne. Teplý ho namáčate do sladkej horčice a zajedáte praclíkom.

V to nedeľňajšie ráno som pozerala s nevôľou a nedôverou na podivne sfarbené, tučné párky na stole.

„A sú vôbec mäsové?“ spýtala som sa pochybovačne Philipa a pokračovala s miernym náznakom irónie. „Alebo sa jedná o nejaký tofu výrobok na oklamanie nepriateľa?“

„Katja, ty nepoznáš Weisswurst?“ prekvapene sa spýtal na oplátku malý Tim mňa. „To je predsa najlepší párok, aký poznám. Uvidíš!“

Povedal to tak presvedčivo a detsky nevinne, že som mu bola ochotná uveriť.

Ich chuť však ešte viac potvrdila moje pochybnosti. Dali sa síce stráviť, no vôbec ničím ma nenadchli. Nechcela som nikomu z prítomných pokaziť radosť, stačilo, že mňa raňajky neskutočne sklamali, a preto som iba stručne skonštatovala: „Zaujímavé...“ - čo synonymne značí „nič moc“.

Dnes si na známej bavorskej špecialite pochutnávam bez problémov, prijala som ju ako jednu z typických miestnych kulinárskych tradícií a na nezvyčajnú kompozíciu majstrov mäsiarov som si rokmi tiež zvykla. (Dobrovoľne priznávam, mne dokonca samotný praclík – ten menší - na začiatku moc nešmakoval...)

„Zajtra poobede prídu na návštevu Philovi rodičia,“ oznámila mi večer Laura, „takže zostanete doma, ale ty pokojne žehli. Deti sa zahrajú isto s nimi. Opa je fajn, to zistíš hneď, Oma... no, tú moc nemusím. Je to preafektovaná dáma, ktorú najviac trápilo a trápi, či si správne nalakovala nechty. Ak rozumieš mojej narážke. A jej celoživotná pracovná náplň zahŕňala maximálne dozeranie na služobníctvo a zamestnancov v obchode.“

Vzťah ´nevesta - svokra´ som si jej minispoveďou ujasnila. Inak povedané, nevesta neprechovávala ku svokre príliš veľké city a vôbec sa tým predo mnou netajila. Zato na deti brala ohľad a nerozoberala pred nimi príbuzenstvo.

V stanovenú hodinu som so záujmom vyčkávala, ktože sa to u nás zastaví. Pred domom zaparkoval veľký, tmavý bavorák a vnúčatá sa s krikom a výskaním rozbehli rovno ku nemu.

„Oma, Opa, Oma, Opa...,“ ozývalo sa celou ulicou, kým oni dvaja pomaly vystupovali z auta.

„Vy ste zaiste Katja,“ skonštatoval Opa, len čo sme sa zvítali v predsieni, podávajúc si ruky na pozdrav. Usmieval sa na mňa vysoký, šedivý pán s veľmi príjemným hlasom a dobrosrdečnými očami. Na prvý pohľad som si ho obľúbila. Oma s prefarbenými vlasmi, perfektne nahodená a tip-top upravená, predovšetkým ovešaná množstvom zlata, akoby práve prišla z nakrúcania Denver Clan-u. Takisto sa ku mne správala milo, ale okamžite som pochopila, čo mala Laura na mysli. Na svokre bolo jasne vidno, že sa jedná o dámu z vyššej spoločnosti, kde riešenie praktických otázok jednoducho nespadá do kompetencií osôb v jej postavení (aneb: mají na to lidi...).

Starí rodičia najprv rozdali darčeky deťom, zvítali sa s Tante Clarou a trochu ma vyspovedali. Zvyšok poobedia sa hrali s vnúčatami. Z izby sa ozýval smiech a hlasná vrava. Počkali ešte do príchodu Laury a krátko po siedmej sa pobrali naspäť domov. Trochu ma prekvapilo, že nezostali večerať s nami.

„Tak čo, ako sa ti pozdávali Philipovi rodičia?“ spýtala sa ma Laura, akonáhle sa za nimi zavreli dvere.

„Dávam ti za pravdu, Opa je veľmi sympatický a Oma mi pripadá byť taká...,“ hľadala som správne slová, ktoré by aspoň približne vystihli jej asi trojhodinovú návštevu u nás, „... kumnepriateľská...“

„To ona zvláda, keď chce. O niekoľko dní k nim pôjdeme na návštevu. Bývajú v mestečku milionárov. Leží kúsok pod Mníchovom. Potom si dobre prezri ich vilu. Je síce krásna, ale zbytočne veľká pre nich dvoch. Lenže Oma by sa nepresťahovala do niečoho menej prepychového," ukončila rozhovor so zjavnou výčitkou v hlase, adresovanou do smeru ich bydliska.

Jej svokra ku nám chodievala občas i sama. Doviezla sa na červenom šporťáku a vzala vnúčatá na výlet do mesta. Do cukrárne, na vianočné trhy, do divadla. Posledne tri vymenované miesta si pamätám presne, lebo ma vzala s nimi. Bolo by klamstvom, ak by som tvrdila, že sa ku mne správala povýšenecky či inak neprístojne. Práve naopak. Asi to bude tým, že tak ako som ja rada počúvala druhých, tak isto si oni radi vypočuli, čo im prezradím ja o svojej domovine. Aj ich zrazu zaujímal neznámy svet proletárov a pionierov, keď zistili,že i medzi nimi žijú neškodní, zaujímaví a milí ľudia.

K Philipovým rodičom sme za celý môj au-pairkovský rok zašli len raz a ja si z návštevy spomínam iba na časť cesty a ako sme na jej konci z večernej tmy vstúpili do priestrannej haly. Svetlo lámp sa odrážalo od ukážkovo vyleštenej podlahy a nábytok naokolo bol jemne krémovej farby. Kdesi z pozadia ku nám z krbu doliehal príjemný zvuk, symbolizujúci rodinnú pohodu. Oheň si spokojne ukusoval z dreva. Na tomto mieste mi pamäť zlyháva. Možno i preto, že ešte v ten týždeň dvoch z nás zmohli choroby a vymazali tak jednotlivé obrazy.

Prvý bol na rade Tim. Hrali sme sa ako zvyčajne v jeho izbe.

„Bolí ma hlava,“ oznámil mi stručne medzi rečou a ďalej nerušene staval rytiersky hrad.

„Katja, môžem si ľahnúť?“ spýtal sa ma o chvíľu neskôr a to už som v jeho očiach postrehla známy sklenený výraz. Poznávací znak nastupujúcej pliagy.

„Je ti niečo, Tim? Necítiš sa dobre?“ priložila som mu jemne ruku na čelo a pokúšala sa zistiť, či má zvýšenú teplotu.

„Si chorý?“ pridala sa ku spovedi i starostlivá Mia.

„Neviem, ale chcem si ľahnúť.“

Prezliekla som ho do pyžama a uložila do postele. V nasledujúcej sekunde spal ako zarezaný a my sme sa ďalej hrali u neho v izbe. Večer mu Philip nameral vyše 39°C.

„Zajtra som nahlásená na seminár, odtiaľ sa mi nepodarí zdúchnuť a Phil musí ísť bezpodmienečne do kancelárie. Sakra, prečo práve táto sobota! Myslíš, že to s deťmi zvládneš aj sama?“ vyzvedala ustarostene Laura.

„Nejako si poradíme. Veď uvidíme, ako sa bude cítiť, keď sa zobudí, a ty mi podľa toho povieš, čo treba robiť.“

Laura ihneď nasadila synátorovi homeopatické globuly, ale ráno vstával opäť s horúčkou.

„Stačí, ak mu spravíš zábaly. Ja ti nestíham pomôcť, no Philip je ešte doma,“ zásobila ma poslednými inštrukciami, takpovediac, medzi dverami a vzápätí utekala na seminár kdesi v meste.

„Philip, pripravím iba uteráky a vodu s octom a potom zájdeme k Timovi.“ Vetou oznamovacou som sa mu snažila opatrne naznačiť, že od neho očakávam podporu.

„Papa, čo chcete robiť?“ spovedal chlapec najprv otca a v kútiku duše dúfal, že nič.

„Na telo ti priložíme mokré uteráky, vďaka ním ti klesne teplota,“ vysvetľoval mu trpezlivo. „Nič to nie je, neboj. Si predsa veľký chlap, vydržíš.“

Už pri prvom dotyku chladných kusov bavlny sa veľký chlap hlasno rozkričal. „Katja, prestaaaaaň! Choď preeeeeč, to strašne studííí!!!“

Nejako sa nám ho spoločnými silami podarilo zabaliť, ale rev neprestával. Určite ho počuli i o tri domy ďalej a ani otcove chlácholenie a prehováranie nezaberalo. Akcia vyvrcholila tým, že sa nakoniec zo súdržnosti pridala k bratovi aj Mia a steny miestnosti sa otriasali dvojhlasným koncertom. Na Philipovi bolo vidno, že rád uteká v to nešťastné ráno do roboty. Deti pokračovali v cvičení hlasiviek a testovaní mojej trpezlivosti dobrú hodinu. Nepomáhalo nič. Stíchli, až keď vyčerpali celodennú dávku energie. Ešteže nik z blízkeho okolia nezalarmoval políciu alebo sociálku.

„Už som doma,“ zakričala odo dverí asi o štvrtej poobede Laura. „Tak ako sa má náš malý maród?“

Rýchlo vybehla po schodoch do detskej izby. V rukách zvierala akýsi kufrík.

„Pozrite, čo som dnes dostala. Objednala som si novú virguľu.“

„A na čo je to dobré, mama?“ spýtala sa zvedavo Mia.

„Zlatko, najprv sa s tým naučím narábať a neskôr mi táto hračička uľahčí prácu. Ukáže mi boľavé miesta v tele, rozumieš?“

„Hmm,“ s obdivom si premeriavala zakrivený drôtik s čarovnou mocou.

„Mama, mne je veľmi zle,“ prerušil ich nečakane Tim a s vykrivenou tvárou pokračoval ďalej, „brucho ma bolííí.“

Laura ho pozorne prezrela, preklepala, položila pár doplňujúcich otázok na vyjasnenie stavu pacienta vyjasnenie stavu pacienta a nakoniec sa znepokojene otočila ku mne.

„Katja, obávam sa, či to nie je náhodou slepák. Odveziem ho radšej rýchlo na kliniku.“

V nemocnici diagnózu našťastie nepotvrdili. Ukázalo sa, že ho prechodne zmohla iba neškodná, črevná viróza.

Na ten večer boli rodičia už dávnejšie pozvaní na nejaký slávnostný banket. (Lebo raz za čas i to šampanské dobre padne a nový kus z garderóby treba tiež prevetrať.) Deti o ňom informovali pre istotu niekoľko dní vopred, ale atmosféra chorôb a vyčíňanie vírusov urobili svoje. A tak ich ratolesti opäť a spoločne spustili koncert č.2.

Keď sme osameli, prišla mi na um spásonosná myšlienka, ako ich utíšiť. Vzala som z regála obľúbenú knižku s rozprávkami.

„Es war einmal ein...,“ začala som čítať. Išla som si jazyk polámať na neznámych výrazoch (uvedomujete si, koľkými archaizmami sú prešpikované príbehy o kráľoch či ježibabách pre 5-6 ročných???) a silno pochybovala, či moji malí poslucháči porozumeli kostrbatej výslovnosti s výrazným slovenským prízvukom, ale napodiv okamžite stíchli. A ja som to božské ticho nemienila rušiť zbytočnými otázkami. Chlapec zaspal asi v druhej tretine dvadsiatej štvrtej rozprávky, dievčatko sa javilo byť odolnejším a vydržalo aj nasledujúcu hru s bábkami.

„Mia, je dosť neskoro. Čas ísť spať. Tim dávno sníva sníčky z Rozprávkova.“

„Ale ja nie som unavená…“

„Tak to teda neverím. Dnes si vyplakala toľko sĺz, až sa divím, že sa ti tvoje očká samé od seba nezatvárajú.“

„Nie, pozri, sú otvorené a ja chcem byť aspoň chvíľu dole pri tebe,“ presviedčala ma, ako len vládala. Pri pohľade na jej žmurkajúce, anjelské kukadlá som kapitulovala. A tak si ešte o desiatej v noci veselo kreslila na papier u mňa v izbe.

Tima trápili horúčky ďalšie tri dni. Celý ten čas Mia vytrvalo cupitala mame za pätami a sledovala, kedy dostane jej brat lieky a sirup. Pri každej novej dávke spustila tú istú pesničku.

„Mama, dáš aj mne medicínu? Mama, prečo Tim môže a ja nie? Mama, dostanem aspoň trochu?“

Udivene som krútila hlavou nad dosiaľ nepreskúmaným a neznámym fenoménom. „Laura, nepoznám jediné dieťa, ktoré chce takto dobrovoľne stoj čo stoj užívať lieky.“

„No, to je typická Mia,“ skonštatovala pobavene pani doktorka.

V nasledujúcu sobotu som štafetu prebrala ja. Najprv sa ohlásili bolesti žalúdka. Ako sa zjavili, tak i zmizli, ale nedeľňajší Mikuláš mi štedro nadelil horúčky. Mia opäť pozorne sledovala mamu a tentoraz žobronila o to isté, čo „dostáva Katja“. Laura našla doma iba detský penicilín v tekutom stave. Už pri prvej lyžičke som pochopila, prečo je princezná taká neodbytná. Chutil fantasticky. Úplne inak než hociktorý z horkastých liekov, ktoré som si pamätala z vlastného detstva. Mať tak o dvadsať rokov menej, asi by som i ja po zistení, že tabletky sú vlastne zamaskované cukríky, bola bývala Laure ustavične v pätách spolu s Miou, len čo by sa v jej rukách objavila malá, hnedá fľaštička a súperila s ňou o prvú dávku.

Večer som zničená ležala na posteli vo svojej izbe, keď na dvere potichu zaklopali deti. Prišli skontrolovať, či ešte stále neudržím v rukách rytiera na koni. Timov hrad nutne potreboval domobranu a na Katjinu armádu bolo spoľahnutie...

„Už je ti lepšie?“ vyzvedal chlapec.

„Nie,“ odpovedala som potichu.

„Niečo sme ti s Miou priniesli… aby si rýchlo vyzdravela!“ vystreli ku mne svoje drobné rúčky. Prekvapene som na nich pozrela. Podávali mi čokoládky z mikulášskych balíčkov.

„Ďakujem za sladkú medicínu,“ oslovila som na nasledujúci deň Lauru v domnienke, že večerná iniciatíva vyšla z jej podnetu.

„Za čo?“ pozrela na mňa nechápavo.

„No predsa za mikulášsku nádielku, čo mi deti včera doniesli do izby.“

„Aha, rozumiem. No ale to nebolo odo mňa. Sami sa ku tebe vybrali a ja som sa im do toho nemiešala.“



Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?