kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Waitomo a svetielkujúce červíky

Publikované 04.05.2018 v 17:01 v kategórii Cestovanie, prečítané: 6x

Waitomo sa radí k ďalším obľúbeným turistickým cieľom na Novom Zélande. Nachádzajú sa tu vápencové jaskyne, v ktorých žijú na tisícky drobných "Glowworm". Nie sú to však naše svätojánske mušky, ako som kedysi našla preklad v slovníku, sú to skôr "svätojánske" červíky(?).

Toto čarovné miesto sme pôvodne nezahrnuli do plánu výpravy, ale časovo sme stíhali zaradiť krátku odbočku, nuž sme ju využili. A neoľutovali. Opak by bol pravdou. Ľutovali by sme, kebyže okolo bez povšimnutia prefrčíme.

Okamžite po príchode sme sa šli nahlásiť na miestnu atrakciu - splavovanie jaskyne. Väčšinou je dobré prihlásiť sa i 3 dni dopredu, lebo ponúkané atrakcie sú takmer vždy pre veľký záujem kompletne vypredané. Agentúry organizujú tri druhy túr:

  • zlanovanie so splavovaním jaskyne
  • splavovanie jaskyne v potápačských neoprénoch
  • splavovanie člnmi.

Pôvodne sme sa chceli zúčastniť áčka, ale ako už asi sami tušíte, bolo, samozrejme, vypredané. Zábava spustiť sa do jaskyne niekoľko desiatok metrov po lane a na jeho konci skočiť do ľadovej vody a ďalej pokračovať v splavovaní nám nebola dopriata. Uspokojili sme sa aspoň s béčkom.

Majiteľ kempingu nám pri registrácii zároveň odporučil cestu lesom nad spomínanými jaskyňami. Poradil nám, aby sme si ju prešli (a hlavne dobre zapamätali) najprv za denného svetla a potom po zotmení.

Aj ten denný výlet bol nadherný a navyše sme počas neho spoznali trasu, ktorá na nás čakala v noci. Vo výbave nesmeli chýbať predovšetkým funkčné baterky. A zážitok to bol jednoducho rozprávkový! Vyrazili sme krátko pred zotmením a až za úplnej tmy sme zrazu zistili, že sa špacírujeme čarovným, svetielkujúcim lesom! Tisícky týchto malých G-potvoriek je v ňom prichytených na okolitých skalách a stromoch. A usilovne blikajú všetkými smermi.

Nasledujúce ráno sme si museli privstať, pretože sa nám ušla hneď prvá výprava do jaskyne. Budíček sme mali už o 6:00. Hlasné pípanie nás prebudilo do nádherného, slnečného dňa. Na základni privítali členov svojho splavovacieho tímu dvaja mladí, veselí sprievodcovia. Ritchie a Benjamin. Najprv sme vyplňovali formuláre. Okrem nás bol pritomný jeden mladý pár z Anglicka a tri Kanaďanky. Jedna z nich, mama, dostala tento výlet ako darček k narodeninám od dcéry a jej kamarátky.

Nasledoval proces obliekania neoprénového oblečenia. Ku nemu sme do výbavy dostali ponožky, bundu, topánky a helmu s baterkou. Všetko bolo nepríjemne mokré a studené. Bŕŕŕ. A ja som sa navyše dopustila jednej fatálnej chyby!!! Odišla som rýchlo na WC a keď som sa vrátila, zvyšok družstva už stál oblečený pred autom a pripravený vyraziť. Stres spraví svoje. Aby som nezdržovala, natiahla som si vlhkú súpravu hlava-nehlava a, samozrejme, naopak. Ani si neviete predstaviť, čo je to za námaha, zopakovať procedúru opačným smerom. Všetko znovu stiahnuť a opäť SPRÁVNE natiahnuť! Odteraz sa radšej pototo, ak niekto predo mňa položí neoprén s pokynom navliecť si ho.

Naše veci uzamkli na základni. Pred ňou sme do taktu spoločne drkotali zubami. Skoro ráno a v mokrej výstroji bolo predsa len ešte zima. Nasadli sme do dodávky, ktorou nás vyviezli k jaskyniam. Najprv sme si spravili krátku zastávku pri malej riečke. Na drevených koloch opodiaľ sme zaregistrovali nastoknuté čierne, gumené kolesá. Každý člen expedície si musel povinne jedno vybrať, a to na veľkosť vlastného zadku. Aby sme z kolesa nevypadli a zároveň cez neho neprepadli. Potom sme si nacvičili jednu splavovaciu zostavu na súši, tj. sadli sme si na zem do radu za sebou a do pneumatík. Nohy položili na koleso, ktoré sa nachádzalo v rade pred nami. Ako ďalší bod programu sme šli na mostík ku rieke a z neho skákali chrbtom do vody, pridŕžajúc pevne koleso pod zadkom.

Benjamin a Ritchie nás vopred upozornili, že túto vodnú túru by nemal absolvovať nik, kto trpí klaustrofóbiou. Nasledovala cesta hore kopcom k otvoru do jaskyne. Hneď za vstupom sme si posadali na skalu, kde sa každý zvyšku družstva predstavil a predniesol pár slov o sebe. Dozvedeli sme sa, že voda v jaskyni neprekračuje 10°C.

Po úvodnej ceremónii si prítomní museli ľahnúť na svoje koleso a preplávať naozaj dosť úzkym tunelom. Nad hlavou sme mali asi iba 10 cm priestoru a okolo nás tmu (práve na tomto úseku zaisto všetci pochopili predchádzajúcu vetu o kamarátke klaustrofóbii - moju mamu by, napríklad, tade nik neprepasíroval).

Nasledoval skok do vody a do čierňavy. Museli sme sa pridŕžať rád našich dvoch sprievodcov, aby sme sa pri skákaní zbytočne neotĺkli o steny či skaly. Čiastocne sme napredovali po vlastných, väčšinou však plávali v zostave. Svietili si baterkami na helmách, časť cesty splavovali v úplnej tme. Ritchie a Benjamin nám spestrovali cestu somarinkami, strašením, strieľaním z vodnej pištole. Na jednom mieste nám rozdali čokoládové želé. Rybičky, pasujúce k téme a H²O - prostrediu.

- Ty máš rada rybu umytú, že? - spýtal sa jeden z nich a vzápätí mi ju ponoril do rieky.

Počas celej tejto cesty nás sprevádzala nádherná kulisa na stenách jaskyne, kam len oko dovidelo. Glowworm-kovia svietili ako hviezdy na oblohe. Na poslednom úseku sa plavil každý sám a bez svetla. A musím pravdivo priznať, že v tých neoprénových potápačských oblekoch vôbec nebola zima! Alebo žeby som bola až natoľko uchvátená kulisami?

Po východe z jaskyne sme mohli ísť naspäť pešo, alebo v kolesách splaviť riečku. Nik si nezvolil prvú variantu, každý z nás pokračoval plačkaním vo vode, i keď sme sa občas nohami dotýkali dna. Nazad pri kolesách sme stretli jednu z nasledujúcich skupín. V nej bolo minimálne 20 účastníkov. Všetci sme sa svorne zhodli, že skoré ranné vstávanie sa vlastne oplatilo.

Na základni sme museli najprv namočiť vypožičanú súpravu kompletne do vody s dezinfekčným prostriedkom. Neskôr nám naservírovali drobné občerstvenie: polievku, toasty a niečo na pitie.

Lístok z túry platil i do miestneho múzea a my sme si pozreli vrámci jeho prehliadky i jeden zaujímavý dokument o našich malých spoločníkoch na ceste blikotajúcou jaskyňou, film o "Glowworm".




Počas tejto túry boli fotoaparáty zamknuté na základni, tak sme sa aspoň na jej konci a na vlastnú päsť vrátili ku jej začiatku, nech ju v albume pripomína aspoň jeden záber.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?