kmk11Pesimista stojí v daždi, optimista sa sprchuje pod oblakom

Že sa tento príbeh odohral, tak na to mám päť svedkov

Publikované 02.05.2018 v 20:52 v kategórii Veselé zo života, prečítané: 12x

Po tom, čo sme sa poprechádzali doobedňajším Rothenburgom, vybrali sme sa v sobotu napoludnie do Norimbergu. Delilo nás od neho sto kilometrov. Zvládli sme ich v pohode, aj hotel sme vďaka navigácii našli okamžite. Priamo za ním sa ťahali železničné koľajnice. Ale novodobé okná sú tak fantastické, že sme v izbe nepočuli ani jeden vlak. Pre istotu som ich nachvíľu otvorila, aby som sa presvedčila, či sú vlaky naďalej hlučné, a to len tie okná zvládajú úplne samé vstrebávať hluk a škrípanie bŕzd.

Z rozhlasových správ sme vedeli, že v nedeľu bude znovu pršať. Preto sme v izbe iba zložili veci a razom sa vydali na potulky mestom. Jeho priamy stred - vlastne hradby - sme zahliadli aj z hotela. I Norimberg bol na konci druhej svetovej vojny dosť zbombardovaný. Mnohé pamiatky sú iba minulosťou a zvyšok je výsledkom rekonštrukcie a nanovovýstavby. Turisti si ho napriek tomu pochvaľujú.

V lete má mesto zaisto svoje čaro, príjemnú atmosféru dotvára i rieka Pegnitz s ostrovom Schütt. No v čase našej návštevy ešte nekvitli kvety a v ovzduší bolo cítiť blížiaci sa dážď. Mesto je preslávené svojimi vianočnými trhmi a párkami s rovnakým menom - Nürnberger Rostbratwurst. Navštíviť môžete miestne katedrály či hrad na kopci.

V deň príchodu sme pochodili centrum krížom krážom. Večer som následne cítila únavu v nohách, a tak sme sa zašli navečerať do čínskej reštaurácie rovno pri hoteli. Ja som po nej plánovala ísť nazad na izbu so zvukotesnými sklami. Muž chcel ešte pričuchnúť ku večernej atmosfére pri rieke a synátor sa nedokázal rozhodnúť, ku komu sa pridá. Lenže porcie na tanieroch boli tak dobré a tak obrovské, že som jednoducho musela ísť rozchodiť vlastnú pažravosť... a Michael sa nemusel ďalej rozhodovať.

Už počas poobedňajšej prechádzky sme si všimli prípravu miestnych na akési "modré" slávnosti. Dodnes som nezistila, čo to vlastne malo znamenať. Pulzujúce mesto sa pomaly ponáralo do neónovej modrej. Všade, kde sa dalo, premontovali pôvodné osvetlenie na farbu slávností. Ulicami sa valili snáď všetci obyvatelia Norimbergu plus turisti ku tomu. 80% prítomných malo na oblečení pripnuté na - hádajte ako? - blikajúce svetielka. Aj Pegnitz spolu s hradom svietili do páru.

Ja som chcela iba rozchodiť pekingskú kačicu, ale to neprehľadné množstvo ľudských tiel ma akosi ubíjalo. Už sa nejednalo o príjemnú prechádzku, ale o hlučnú tlačenicu. Svorne sme ako rodina odsúhlasili, že sa radšej najkratšou možnou cestou poberieme do hotela. Do ticha izby.

Na jednom z námestí som zrazu zachytila češtinu, čo pri tom množstve cudzincov nie je nič výnimočné, ale ja som spozornela i na to, že pri dvoch mladých mužoch mlčky stojí dievčina a načúva ich rozhovoru. Zaujala ma svojimi vlasmi. Pripomenula mi jednu moju žiačku. Nikdy som ju nestretla osobne, videla som iba dve-tri jej fotky na FB. Prihlásila sa ku mne na nemčinu cez mail. Kontakt našla na internete. Písal sa september 2012. Mladá ambiciózna žienka, ktorá sa rozhodla, že sa naučí reč a zamestná ako zverolekárka v Nemecku. Aby jej to šlo ľahšie či rýchlejšie, zvolila náročnú cestu. Po ukončení výšky na Sk sa vybrala na vlastnú päsť do Álp, zamestnala sa v nejakom tamojšom hoteli ako chyžná a drvila sa po večeroch jazyk.

Po mesiaci zistila, že samej učenie ide predsa len ťažšie. Kurzy na okolí neobjavila žiadne, a tak oslovila mňa. Z toho množstva žiakov, čo som mala a s ktorými som smela zdieľať ich rôznorodé osudy, pády či úspechy, patrila i ona medzi štvoricu, na ktorú som dodnes pyšná. Ktorí sa zaťali, nevzdali a makali ako fretky, aby dosiahli svoj cieľ.

Vždy mi pripomenuli, že na tom nesiem svoj podiel i ja, pretože som ich vypočula, poradila, povzbudzovala, trénovala na pohovory, formulovala či prepisovala žiadosti o zamestnanie. Ale iba spomínaní štyria žiaci to sebazaprením dotiahli do úspešného konca. Dvaja tu u nás, dvaja na Slovensku.

Katku som učila asi rok a pol, možno dva. Za ten čas sme toho spolu veľa preskákali. Aj preto si priala, aby sme sa raz stretli osobne. No z troch plánovaných stretnutí vždy kvôli objektívnym príčinám zišlo.

Miesto zverolekárky nakoniec nezískala vo vysnívanom Allgäu-i, ale zavialo ju necelých sto kilometrov na sever od Norimbergu. Dodnes si občas napíšeme (medzičasom ju odvialo na druhú stranu zemegule), a i preto som sa dozvedela, že si našla priateľa z Čiech. Indícia číslo jeden. Indícia číslo dva - hnedo-ryšavé brčky po ramená.

Akonáhle som ju v tom množstve ľudí zahliadla a zachytila v rozhovore i jazyk našich bratov, zastala som a zakričala na svojich chlapov. Mužovi som vysvetlila, že mi niečo silno nahovára, kto mi stojí za chrbtom. Pozeral na mňa ako na mimozemšťana. Za tých sťažených podmienok sa mu vlastne ani nedivím. Ale ja som si trvala na svojom, že ju oslovím a spýtam sa.

- Katka? - otočila som sa ku nej. I z jej pohľadu som vyčítala, že som zjav z Marsu.

- My sa poznáme? - zareagovala zmätene.

- Katarína... Mníchov - poskytla som jej prvé záchytné body. No nechytala sa. Iba asi narýchlo zvažovala, aká tajná služba ju objavila, tam, kde práve postáva.

- Mníchov... nemčina! - doplnila som ďalšie informácie

- Bože, pani Katka!!! - asi práve neverila, že je v reáli.

Vysvetlila som jej, že sme v Norimbergu iba na výlete a od nej som sa dozvedela, že priateľ sa prednedávnom presťahoval do Norimbergu a ona ho v rovnaký víkend prišla navštíviť.

A vrámci toho sa jej splnilo dávne prianie. Aspoň raz sa so mnou stretnúť naživo (hoci sa možno z jeho priam neuveriteľného vyplnenia spamätáva dodnes).

Svet naozaj nie je až tak veľký, ako tvrdia niektorí... a na potulkách ním treba mať uši a oči stále otvorené!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?